1.
Bola to celkom obyčajná krajina. Prašná cesta a na poli obilie so zlatým nádychom poprepletané s červenými vlčími makmi tancujúcimi s vetrom tango. Potichu sa oddávali tancu a nič si nedovolilo rušiť ich krásnu symbiózu. Popri ceste rástlo pár starých stromov, v diaľke nebolo vidieť nič, len obilné polia sa tiahli až kdesi do neznáma, slnko pálilo a svietilo do očí.
Kdesi tam som ju prvýkrát stretla. A vlastne aj posledný. Mala blonďavé vlásky, ktoré vietor neposlušne rozfúkaval na všetky strany sveta, modré, žiarivé oči, červené pery a biele šaty. Kráčala po poli, trhala divé maky a smiala sa. Tancovala, spievala makom, obiliu, stromom a slnku a stále sa usmievala. Zdalo sa mi, že sa na ňu pozerám celé hodiny. Bola tak krásne pokojná, ako čerstvo napadnutý sneh, ako voda na jazere, ako slnko na oblohe, ktoré nás stále stráži vo svojej pokojnej nekonečnosti a nekonečnom pokoji. Odtrhla posledný kvet a vyšla na cestu.
„Ahoj,“ oslovila ma, akoby sme sa poznali celé roky, ako keby na mňa čakala.
„Ahoj,“ takmer ma nebolo počuť. Trochu som sa začervenala, až teraz mi napadlo, ako hlúpo som musela vyzerať, keď som civela na to dievča. „Ty si si ma všimla už predtým?“
„Samozrejme,“ zasmiala sa. „Stojíš tu už dlho.“
Dievča sa na chvíľu odmlčalo.
„Kde sa tu berieš?“
„Ja vlastne ani netuším. Asi, asi sa len tak túlam a...“
„A čo?“
„A hľadám.“
„Hľadáš? Tu? Ale veď tu som len ja a moja krajina.“
„Tvoja krajina?“ zatvárila som sa neveriacky.
„No áno, moja,“ usmiala sa. „Moja Slnečná krajina. A čo hľadáš?“
„Vieš...“
„Počkaj,“ prerušilo ma dievča a utekalo ku stromu. Zo zeme vzalo plátenú tašku a prehodilo si ju cez plece. Pribehla ku mne, veselo žmurkla a povedala: „Tak rozprávaj.“
Vtedy som spoznala Dievča so slnkom v taške.
2.
Kráčali sme, šuchotali nohami v prachu a pozerali pred seba.
„O čom mám rozprávať?“ pozrela som na ňu.
„O všetkom. Ľudia sem už celkom prestali chodiť. Budem šťastná, ak budem môcť zas niekoho počúvať. Tak? Prečo si tu?“ vzala ma za ruku a malými krokmi cupitala po zaprášenej ceste.
Takéto veci sa bežne nestávajú. Iste sa mi nebudete čudovať, že mi to všetko pripadalo neskutočne zvláštne, chvíľami až absurdné. Ale niečo ma nútilo rozprávať, duša sa otvorila a začali z nej vychádzať slová. Slová nevypovedané, ale aj tie už snáď tisíckrát vyslovené.
„Prišla som hľadať svetlo.“
„A vy ho doma nemáte?“ začudovane sa na mňa pozrela.
„Nemáme,“ stiahlo mi hrdlo a chcelo sa mi plakať. Z prachu, čo sa dostával do očí a z toho, že som tak veľmi ďaleko od všetkých a všetkého.
Dievča si odhrnulo blonďavé vlásky padajúce do čela a vyľakane na mňa pozrela: „Niekto vám ho ukradol? Už som stretla takých egoistov, čo mali vraj vždy málo svetla, hoci na nich dopadalo milión slnečných lúčov a tak ho sebecky zobrali iným. Bez akéhokoľvek náznaku súcitu ho ukradli tým, čo si ho najviac zaslúžili.“
„Nie, nik nám svetlo neukradol, ale...“
„Tak ste ho stratili?“ skočila mi dievčina do reči. „Aj to sa už stalo. Keď si ľudia nestrážia svoje svetlo, tak nielenže sa môžu stať obeťou zločinu, ale ho aj stratiť. Svetlo im vypadne z duše a ani si nevšimnú.“
„Nie, my sme...“
„Alebo ušlo? Svetlo je také, keď má strach z ľudí, ktorí ho príliš využívajú, odíde. Odišlo vám?“
Rozplakala som sa. Nemala som silu ďalej rozprávať.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa a ja som mala chuť kričať, vykričať do sveta, že to my sme na vine, my.
„Ublížili ste mu?“
Zastala som, sadla si na zem a plakala. Nemohla som prestať. Slnečné dievča ma objalo a sadlo si ku mne. Biele šaty mala od sivého prachu a v očiach ustarostený výraz.
Nadýchla som sa a medzi vzlyky som púšťala pomaly slová. „Vieš, dievčatko, my... my sme ho zabili,“ sklopila som zrak, znovu sa strašne rozplakala a posielala ceste odkazy, nech sa nehnevá, že v jej prachu vytváram maličké jazierko plné sĺz, ale že si len plačom kompenzujem vlastnú hlúposť, lebo som veci mohla pochopiť skôr a všetko by bolo inak.
3.
Dievča bolo celkom tichučko. Sedelo a pozeralo do slnka. Ale plakalo, videla som. Čakalo na moje vysvetlenie.
„Ťažko sa rozpráva o veciach, čo bolia, dievčatko. Ale sme ti to dlžní, sme to dlžní tvojej Slnečnej krajine. Vždy bolo všetko tak krásne slnečné. Dni plné svetlých okamihov a slnečných lúčov, duše naplnené svetlom a teplom. A bolo nám dobre. Smiali sme sa, spievali, tešili z maličkostí a z jednoduchých vecí.
Ale človek nikdy nie je spokojný s tým, čo má, ľuďom nestačí mať sa len dobre, oni sa musia mať lepšie ako dobre, musia sa mať najlepšie. S prvými slovami, že nám nestačí slnko v našich dušiach, že chceme viac, prišiel prvý tieň. Ale ľuďom sa tieň zapáčil. Vraj je príjemné žiť s tieňom v duši, lebo tak nepáli. Vymieňali sme svetlo za tieň. A ja som cítila, že ľudia sú k sebe navzájom chladnejší, že teplo už nie je také intenzívne a duše sa nemajú čím hriať.
Všetci robia vždy to, čo ostatní považujú za správne, ale nik si neoverí, či to skutočne správne je. Srdcia nám úplne chladli. Hoci bolo leto, všade bola neustále zima. Studené pohľady bez úsmevov sprevádzali sivé dni, v ľudských dušiach rástol obrovský ľadovec. Svetlo sme pomaly a potichu zabíjali a ono trpelo pre ľudskú hlúposť. V dňoch sa stmievalo a na každého sa nalepil kúsok smútku.
A svetlo sa stále snažilo ukázať nám aspoň ten posledný, ale ešte stále intenzívne svietiaci kúsok slnečného lúča. Slnko zasvietilo do izby a my sme zatiahli závesy, horiacu sviečku sme sfúkli, lampy zhasli. Nepočúvali svetlo, ktoré na nás ešte stále volalo slabým hláskom. Škoda, že nám neskoro dochádza, že šťastie si vlastne častokrát odháňame sami. Prečo, to neviem. Posledným odmietnutím sme svetlo úplne zabili.
Všade bola tma.
Všade bolo smutno.
Všade boli slzy.
A vtedy som kričala, kričala z plných pľúc, vráť sa, ale ono sa nevrátilo, nepočulo, nemohlo počuť, veď sme ho zabili! A potom som sa rozbehla a bežala preč, jedno mi bolo kam, ale už som nevládala žiť v tme a vo výčitkách, že si za to môžeme sami. Všetci majú v duši tmu, dni čierne a životy sivé. Chcem to napraviť, musím im pomôcť.“
Plakala som ešte dlho, veľmi dlho. A ona tam len tak sedela, vietor sa jej hral s vlasmi a čosi šepkala slnku. Postavila sa, podala mi ruku a usmiala sa: „Tvoji ľudia môžu byť znova šťastní,“ povedala. „Stačí sa len usmiať, úsmev je ako slnečný lúč. Poď, donesieme im svetlo a smiech.“
4.
Ľudia u nás pozerali po dievčine ako po zvláštnom nežiadanom cudzincovi. A ona sa stále len smiala. Rozdávala vlčie maky ľuďom s nechápavými pohľadmi, usmievala sa na svet a ja som sa smiala s ňou. Zdalo sa mi, že sa trochu rozvidnieva. Že začínam vidieť čosi z farieb sveta. A vtom vzala do rúk svoju tašku a vytiahla z nej kúsok slnka. Svetlo sa rozlialo po celej krajine a farby boli krajšie než kedykoľvek predtým, kdesi v diaľke vyrástla dúha a svet sa usmieval na ľudí a ľudia sa usmievali na svet.
A stačil len kúsok svetla. Dievčaťu so slnkom v taške som sa nestihla ani poďakovať. Jednoducho zmizla v priebehu jedného okamihu. A ja som túžila ísť za ňou, ale nech sa akokoľvek snažím, neviem si spomenúť na cestu do Slnečnej krajiny.
5.
Keď som spoznala slnečné dievča, prišla som na to, že ľudia si veci komplikujú sami. Že majú veľa a zbytočne chcú ešte viac, že nežijú šťastím, ale ho nevedomky odháňajú, že sami si farbia svet načierno. Lebo všetko má viac uhlov pohľadu, nemôžeme predsa všetko hneď brať tak tragicky, stačí sa pozrieť z druhej strany. Alebo sa len usmiať a ísť ďalej. Svoje svetlo v dušiach si musíme vážiť a chrániť. Treba dávať pozor, aby sme ho nevytratili z duše a musíme ho ochraňovať pred zlodejmi. A nikdy, nikdy mu, prosím, neubližujte. Nezaslúži si to...
Tento príbeh nie je vymyslený, Dievča so slnkom v taške skutočne existuje. Len nie každý má možnosť stretnúť ho...
A tak je to dobre. Nemusí byť lepšie.
Predstavujem si, že stále spieva a tancuje niekde tam ďaleko vo svojej krajine, že trhá slnku vlčie maky a robí ľudí šťastnými.
Také malé, malé Dievča so slnkom v taške.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Ďakujem
Je to krásne napísané..a stále v tom cítim Malého princa..nášho..so svojou malou plánetou
Bohužiaľ je to pravda, že ľudia chcú stále viac. Ale aj s málom
sa dá uspokojiť..a niekedy je aj málo veľa. Ako si mi raz napísala, že aj prázdno dokáže naplniť. Tak.
Lebo sú veci pekné, že o nich snívam hoci aj celý deň. A sú veci škaredé, ako implantáty v mojej podstate, a predsa je nemožné sa ich zbaviť. Sú tu a tak to musí byť. Lebo keby nebolo zlo, nepoznali by sme dobro.
Ale toto je tento svet. A raz som si povedala, že nachádzať odvahu zabývať sa v nedokonalosti bude môj celoživotný cieľ.
Povedala som si, že žiť pre krásu by mohlo byť moje povolanie, s veľkou starostlivosťou vyberať každú blbosť akoby išlo o život, a nemusieť v tom nachádzať žiadnu užitočnosť, len obyčajné potešenie.
Trápime sa nad toľkými vecami. A častokrát je to úplne zbytočné. V živote príde toľko okamihov, že sa ani nestačíme čudovať. Letí čas a letí aj niečo iné. Napríklad niektorí ľudia z môjho života a je možné, že sa už nikdy neobjavia a mne budú chýbať. Nevedia o tom, ale je to už raz tak. Ale prídu noví, napríklad nová spolužiačka, ktorá ma volá Nikuška
a potom ten deň, piateho piaty , poklepal ma po ramene a povedal, že pre mňa niečo má. Doteraz sa z toho nemôžem spamätať, ale povedala som si, že to musím vedieť prijímať ako dar. Jednoducho za vami jedného dňa príde človeka a povie vám, že vždy bude pri vás stáť.
A z toho sa treba tešiť. Nie z toho čo odišlo, a možno sa už nevráti.
Aj ja som sa kedysi nad takýmito vecami trápila. Raz som si do denníka zapísala, v návale hnevu som si myslela, že na mňa ten, do ktorého som vkladala nádej, kašle a že ho nezaujímam. Keď sa srdce utíšilo a malo už takmer všetkého dostatok, zrazu prišiel za mnou niekto len tak sám. A potom ďalší a ďalší. A ja prichádzam na to, že srdce si zrazu musí opäť zvykať.
Tak to je. Treba sa na svet občas pozerať inými očami. A keď
to z vonka nevyzerá ideálne, treba sa pozerať lepšie dovnútra. Lebo tam si môžme vytvoriť svoj vlastný svet. Svoju
malú plánetu, ktorá bude slnečná. A keby to tak robil každý, mali by všetci svoje slnko v taške. A svet by nebol taký smutný.
Viem, že ty máš tiež svoju malú planétu, a že sa vieš pozerať
na svet inými očami a tomu sa hrozne teším. Nech to tak ostane až po navždy.
Mám ťa veľmi rada..
a ešte raz, ďakujem za venovanie
..dievčatko so slnkom v taške..
Je to krásne napísané..a stále v tom cítim Malého princa..nášho..so svojou malou plánetou
Bohužiaľ je to pravda, že ľudia chcú stále viac. Ale aj s málom
sa dá uspokojiť..a niekedy je aj málo veľa. Ako si mi raz napísala, že aj prázdno dokáže naplniť. Tak.
Lebo sú veci pekné, že o nich snívam hoci aj celý deň. A sú veci škaredé, ako implantáty v mojej podstate, a predsa je nemožné sa ich zbaviť. Sú tu a tak to musí byť. Lebo keby nebolo zlo, nepoznali by sme dobro.
Ale toto je tento svet. A raz som si povedala, že nachádzať odvahu zabývať sa v nedokonalosti bude môj celoživotný cieľ.
Povedala som si, že žiť pre krásu by mohlo byť moje povolanie, s veľkou starostlivosťou vyberať každú blbosť akoby išlo o život, a nemusieť v tom nachádzať žiadnu užitočnosť, len obyčajné potešenie.
Trápime sa nad toľkými vecami. A častokrát je to úplne zbytočné. V živote príde toľko okamihov, že sa ani nestačíme čudovať. Letí čas a letí aj niečo iné. Napríklad niektorí ľudia z môjho života a je možné, že sa už nikdy neobjavia a mne budú chýbať. Nevedia o tom, ale je to už raz tak. Ale prídu noví, napríklad nová spolužiačka, ktorá ma volá Nikuška
a potom ten deň, piateho piaty , poklepal ma po ramene a povedal, že pre mňa niečo má. Doteraz sa z toho nemôžem spamätať, ale povedala som si, že to musím vedieť prijímať ako dar. Jednoducho za vami jedného dňa príde človeka a povie vám, že vždy bude pri vás stáť.
A z toho sa treba tešiť. Nie z toho čo odišlo, a možno sa už nevráti.
Aj ja som sa kedysi nad takýmito vecami trápila. Raz som si do denníka zapísala, v návale hnevu som si myslela, že na mňa ten, do ktorého som vkladala nádej, kašle a že ho nezaujímam. Keď sa srdce utíšilo a malo už takmer všetkého dostatok, zrazu prišiel za mnou niekto len tak sám. A potom ďalší a ďalší. A ja prichádzam na to, že srdce si zrazu musí opäť zvykať.
Tak to je. Treba sa na svet občas pozerať inými očami. A keď
to z vonka nevyzerá ideálne, treba sa pozerať lepšie dovnútra. Lebo tam si môžme vytvoriť svoj vlastný svet. Svoju
malú plánetu, ktorá bude slnečná. A keby to tak robil každý, mali by všetci svoje slnko v taške. A svet by nebol taký smutný.
Viem, že ty máš tiež svoju malú planétu, a že sa vieš pozerať
na svet inými očami a tomu sa hrozne teším. Nech to tak ostane až po navždy.
Mám ťa veľmi rada..
a ešte raz, ďakujem za venovanie
..dievčatko so slnkom v taške..
Napíš svoj komentár
pekny blog vidno ze ho pisala osôbka s velikanskym srdcom, ktora vie co chce povedat ale aj tak sa chcem spytat na par veci
Mali sme byt stastni s tym co mame: Podla toho sa riadim aj ja, len... ak by sme baoli uplne spokojni tak by sme sa nemali chciet v zivote ani nikam posuvat. To uz by moc fajn nebolo, nie?
A teraz dve otazocky: Na geologii som sa dozvedel, ze ak by uplne cela Zem zamrzla, uz nikdy nerozmrzne. Nemyslís ze nieco podobné sa moze stat aj s ludkymi srdcami, ked si uz spominala ich zamrzanie?
Druha sa tyka toho svetla: A co ludia si tme prisposobili tak, ze im svetlo ublizi?
Neviem ci si uplne pochopila, ale tak dakedy hodime debatu a objasnim.