Ešte ráno som sa na tanečnú tešila. Popopoluškový deň s doznievaním ľahkosti vo mne, Afrodita, optika, lentilky, žemľovka a to všetko, všetko mi robilo deň takým veselým...
Včerajšia tanečná bola ale iná. Generálka pred vianočným koncertom, veľa ľudí a veľa slov, pri tanci sa nerozpráva a tak každý upozorňoval každého, len seba nie a ja som už bola z toho unavená, lebo vždy to skončilo mojím menom, že nech som už ticho, lebo veľa rozprávam a slová tu netreba. Aj keby som bola tichučko, najtichšie ako len viem, len dýchať by ma bolo počuť, vždy to je takto. Lebo som to ja a všetci si ma pamätajú ako veľarozprávajúcu a neustále vyrušujúcu. Tak som sa zavrela do skladu s kostýmami, nech tam nie som, nech to už neskončí tak ako to vždy končí. A len som si sama sebe pokrútila hlavou, keď som zo skladu počula, že ruch neprestáva a upozorňuje sa ďalej. Zas každý každého, len s výnimkou, že som tam nebola ja. A prišla Terino za mnou, že mám na to kašľať, lebo učiteľka má toho teraz veľa a tak je nervózna. Vieš ale, vravím jej, stokrát si povieš, že si to všímať nebudeš, ale ten stoprvý, vtedy ťa všetko zatínanie sa prejde a jednoducho to už nezvládneš...
A potom prišla aj Zuzz, nech mi je veselšie, rozprávali sme sa dlho, dlho, čakanie vyčerpáva viac než hodiny tancovania. V sklade nájdete všeličo, nedopísané žiacke knižky spred troch rokov napríklad. Aha, Zuzi, to je tvoja! A potom som začala vyťahovať akúsi červenú stužku zo stolíka a ťahala sa donekonečna a smiali sme sa, že príde teta Klára a hneď povie, že som to spravila ja, lebo ja som vždy tá nezbedná. Teta Klára má vytetované obočie a vymýšľali sme, čo keby ich mala niekoľko nad sebou a zakrývala by si ich podľa vhodnosti výrazu v danej chvíli. Začudované pohľady, prejavy radosti, hnev, všetko sme skúšali, všetko a tým sme sa viac smiali, Zuzka už nezvládala situáciu a skôr pískala ako sa smiala...
Začali sme s takou vtipnou zvieratkovskou témou. Že čo a koľko som toho doma mala a mám, o rybkách, korytnačkách, zajacoch, papagájoch a o zebričkách austrálskych, o psoch, o myšiach, o Belkovi, o Maggie, Kukovi, Lilly, Filipkovi, doknocna o soboch a sopoch (čo je Adelkine vymyslené zvieratko), o zvieratkách všeho druhu, o vtipnostiach a tak. Smiala som sa a usmievala, určite som schudla cez tie skladové smiechové rozhovory...
A potom písala Lenka, že o šiestej pri stromčeku. A my sme ešte o šiestej tancovali snáď tisícikrát kankán, zdvíhajte nohy vyššie, deväťdesiat stupňov aspoň, kričí učiteľka a ja by som za normálnych okolností zakričala "a úsmev na štyri prsty!" a všetci by sa začali smiať, lebo tak to býva a my to tak máme radi, ale toto neboli také úplne normálne okolnosti a ja som si v duchu stále opakovala, že o šiestej pri stromčeku. A potom sme konečne skončili a ja som si dala môj biely šál od Mikuláša, ten ku bielym čižmám a bežala ku stromčeku...
Tento rok je ten náš mestský stromček modrý. Modré svetielka, modrá hviezda, modrá nálada. Trošku gýčová farba, vraví Miška. Ale robí mesto čarovným...
A pri stromčeku dievky a ja som sa tešila, že ich vidím, napriek tomu, že som ich videla včera a dnes. Prechádzali sme sa večerným mestom, len tak pozerali po výkladoch, ktorý chceme snubný prsteň alebo aká je krásna tá ovečka vo výklade s bryndzovými a syrovými výrobkami. A potom sme zamierili do Tatry, tá nie je naša, nikdy som tam nebola, ale je tam lepší vzduch, lepšie sa tam dýcha a tak sa lepšie rozpráva, tak dievčenskejšie. Naša je nedýchateľná Afra, s menej dievčenskými rozhovormi, ale je nám tam piatkovo dobre. Dva zelené, dva ovocné čaje, dvakrát dva deci kofoly, jedno cappucino italiano a Margherita, bez kukurice tentokrát, nech nám to vyjde. Pýtam sa, ako si to pamätá a Mišela, že choroba z povolania. Cappucino bude zachvíľu, nech sa páči, Aďka rozdeľuje cukre a hnevá sa, prečo to nevychádza a ja jej hovorím, že mne donesú o chvíľku. Tak sme všetci spokojní a je nám neobyčajne úžasne.
Potom prišiel ten Ivo, všetky (sme) boli fascinované, taký južanský typ, smejeme sa. A nenápadný pohľad za sklom, pýtam sa, Lenka, vidíš? Nevidela, tak sme si aspoň pozreli bustu neviemkoho, ktorá tam v skutočnosti nebola, lebo buď niekto po nej veľmi túžil alebo sa reparuje, alebo si šla pozrieť nočné mesto. Napríklad.
Ani dážď mi neprekážal. Tak pekne dáždnikovo dotváral atmosféru dňa...
Ďakujem za včerajšiu farebnosť sveta. Kiež by bol každý deň takto krásne piatkový...
Modrý vianočný stromček
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
dominexx
8. 12.decembra 2007 13:01
pekne,......ale ako nadherne vysvieteny stromcek ...to v ruzomberku?
2
jeej pekné, článok, atmosféra z neho, stromček a tak dokopy
teraz som sa len prebudila a pozerám, či niečo nepribudlo od teba, lebo takýmito blogmi sa lepšie začína deň
nesklamala si
teraz som sa len prebudila a pozerám, či niečo nepribudlo od teba, lebo takýmito blogmi sa lepšie začína deň
nesklamala si
3
pekne si to napisala.....zase raz....a vdaka za to venovanie, aj ked modru nemam prilis rada, ten stromcek je taky uzasny, ze mi to ani nevadi. A Ivan ...ten je tiez uzasnyy
4
a ta tvoja fotka sa mi podarila....nestava sa to casto, ale som na seba(aj na teba)hrdaa
5
a to daj vsetkym vediet ze ta fotka nie je vlak ale tatra, aby si vedeli autentickejsie predstavit ten piatok ....
6
jeeej....aky pekny den sme mali....kedy opakujeme...len ivko uz tam nepride,ale to hadam nevadi
7
moni, zas vynikajuce, ako vstky clanky, ktore som citala A nesklamala si ani tento raz. A vdaka tebe, som si spomenula aj na cukre, ktoré som rozdavala. Je uzasne, ze si vsimas detaily, ktore robia nas zivot krajsi. Piatok bol úžasná den. Tak vdaka za jeho približenie.
Napíš svoj komentár