Dostala som kyticu tulipánov. Asi na Valentína. A aby ma potešili, keď som chorá. Fialové už nemali, ospravedlňuje sa mamina, ako keby tmavočervenými niečo pokazila. Tak mi teraz poslušne stoja na poličke, vo váze, do ktorej dávam vždy len tulipány, lebo spolu tvoria akúsi nádhernú symbiózu. Voňajú, žijú a esteticky dopĺňajú útulnosť mojej oranžovo-zelenej izby.
Zelenú som chcela preto, lebo taká farba vraj vnáša pokoj a oranžová dýcha veselosťou a životom. Taký život by som chcela, pokojný a veselý.
Povedala som, že kto mi prinesie v zime tulipány, toho budem skutočne ľúbiť. Vonku snežilo. A ja mám v izbe tulipány. Ale ty, mami, vieš, že ťa ľúbim aj bez jarno-zimných tulipánov.
Ten valentínsky deň bol neskutočne zvláštny. To slovo ku mne už akoby celkom prirástlo.
Veľa som rozmýšľala. V posledných dňoch sa mi v hlave prechádzajú plesové myšlienky. Kráčajú pomaly a pokojne, nerušia ma, ale musím ich neustále vnímať...
Keď som prišla na ten náš ples, cítila som sa strašne osamelo. Ostala som zabudnutá na balkóne a vedela som, že mi niekto chýba. Chýbal si mi, napriek tomu, že si tam bol. A tak som sa zhora pozerala na tých tancujúcich ľudí a chcela som tancovať aj ja, ako princezná z rozprávky, vznešene tancovať do taktu raz, dva, tri - dva, dva, tri, urobiť otočku a na konci také ľahunké réverance. Pokrútila som si sama sebe hlavou a usmiala sa, len tak, lebo som vedela, že mi chýba princ alebo aspoň niekto, s kým by som si mohla chvíľu zatancovať. Tak som zbehla dolu a pridala sa do dávno začatého rozhovoru. Pravdepodobne to bol jeden z tých "dajte si jednohubky".
A potom sme sa tak trochu náhodne stretli na parkete a musela som vyzerať strašne hlúpo, keď som za tebou utekala. Objal si ma, silno, dlhá to bola chvíľa, dlhá a ja teraz vravím, že ostalo niečo také vo mne, že krása momentu.
Zase raz som chvíľu s tebou lietala, ten balkónový tanec. S natiahnutým svalom, ale s neopísateľným pocitom. Povedala som ti, že si môj malý blázon. Vieš, že ja mám bláznov najradšej zo všetkých? Aj keď občas vystrájaš, aj keď veľakrát ti skutky predbiehajú myšlienky a ty niečo vyvedieš a nikoho to už neprekvapuje, aj keď niekedy táraš dve na tri a možno aj na viac, takého ťa mám rada. A keď som ti napísala, že si pre mňa dôležitý, myslela som to vážne. Chcela by som, aby si mi vždy veril. Do každého môjho slova skrývam pravdu, nech je tam a nech sa nikdy nestratí.
A vo štvrtok som ťa čakala, napriek tomu, že som vopred vedela, že neprídeš. Ale kdesi sa vo mne chvela biela nádej. Túžila som po takom malom objatí, také chutné "mámťarád" obajtie, také tvoje, čo nie každému dokážeš dať a predsa mne si niekoľko z nich už daroval. A ty si neprišiel. Nechcem to nazývať sklamaním, len si mi neprišiel vložiť posledný kúsok skladačky do celku dňa. A tak v ňom ešte stále čosi chýba. Je dávno skončený a predsa má v sebe kúsok prázdnoty. Aj preto chutil zvláštnosťou.
Aj teraz cítim v sebe kúsok zvláštnosti.
Včera som si uvedomila, že už len tri mesiace a dosť. Koniec. Game over. Tak len nechcem prísť o šancu povedať ti, že pre mňa niečo znamenáš...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pussycat33
18. 2.febuára 2008 15:30
krásne vyznanie...smutnokrásne..také, tvoje..
Napíš svoj komentár