Posledné dni cítim v sebe a okolo seba prekrásnu detskosť, jemnosť a krehkosť...
Občas sa stane, že človek si nevedome zvykne na prítomnosť niečoho alebo niekoho tak veľmi, že keď sa prítomnosť rozplynie, cíti v duši zvláštne prázdno. Presne ako mne teraz chýba zdvíhanie detského cumlíka zo zeme, budenie sa v noci na detský plač, spievanie pesničiek a čítanie z rozprávkových kníh, také smiešne otravnosti. A predsa mi to robilo neskutočnú radosť. Detský smiech, vystrájanie, skomolené slová a nekonečné a prečo? otázky.
Chcela som dočítať pár posledných strán knihy, ale rozbehol sa za mnou malý Adamko, ťahal ma za rukáv a hovoril, že musím, proste sa musím ísť pozrieť, lebo už hrá posledné kolo, to najťažšie. Tak som sa zdvihla a zamierila k počítaču. A vtom vypli elektrinu. Adamkovi zosmutneli oči a ja som povedala, že existujú predsa aj iné hračky okrem počítača, tak sme vytiahli pogy , také tie malé okrúhle vecičky, na ktorých sme frčali, keď sme mali asi sedem, a hrali, kto ďalej odstrelí ten svoj. Nanešťastie sa začalo stmievať a my sme už nevideli celkom nič, tak sme si sadli do obývačky a rozmýšľali, ako sa budeme hrať teraz.
„Ideme si dávať hádanky?“ pýta sa malý špunt.
„No vidíš, to je skvelý nápad. Začni.“
Starká nám medzitým donesie sviečku a aspoň trochu rozjasní izbu.
„Tááák, je tóóó...“ naťahuje slová Adam, aby si ešte rýchlo rozmyslel, akú hádanku mi vôbec položí.
„Nóó? Počúvam,“ zanôtim podobným spôsobom.
„Je tóóó, je to biele.“
„A?“
„A to je všetko.“
„Všetko?“
„Hej, lebo potom by si to hneď uhádla.“
„Ale takto to môže byť hocičo. Vajce, sneh... alebo aj tiktaky . Tak mi aspoň povedz, či to máte doma.“
„Hej, máme. Aj vy to máte. V každom dome to majú.“
„Aj my? A v ktorej izbe to je?“
„No všade.“
„Všade?“
„Uhm, v každej izbe.“
„A vidím to, keď sa pozerám takto?“
„No áno.“
„A takto?“ vykrúcam hlavu do opačnej strany.
„Aj tak.“
„Hmmm...“
„Vzdávaš sa?“
„Nie, počkaj, ešte rozmýšľam...Stena?!“
„No konečne!“
„Ale ja mám oranžovú stenu v izbe! Ha!“ pošteklím Adama a on sa smeje na celý dom.
A vtom zavolá Maruš, že už je tu.
„Musím ísť.“
„A musíš?“
„Som im sľúbila, vieš?“
„A môžem ísť s tebou?“
„Kuriatko, rada by som ťa vzala so sebou, ale ty ideš predsa ráno do škôlky.“
„Ale keby...“
„Žiadne keby, do škôlky musíš chodiť, inak ťa nevezmú do školy.“
Dala som mu pusu na čelo, zaželala dobrú noc a nastúpila do auta.
„Deti sa na teba tešia. Tak si dávaj pozor, keď budú na teba útočiť,“ smeje sa Marka. Smejem sa aj ja, auto je plné smiechu, predierame sa tmou a hmlou, vidno len kostolík susednej dediny. Kráčam po nových schodoch k domu, otváram dvere, zasvieti sa svetlo na chodbe a deti sa na mňa rútia s krikom: „Mončáááá!“
„Čafce, mrafce!“
„A ty tu budeš aj spať?“
„No jasné, veď je už tma, nemôžem sa vrátiť domov po tme.“
„Jes!“
„Ahoj, Jurko, ako sa máš?“
„Dobe.“
„Dobre? Joj, to je skvelé, ty sa máš stále dobre,“ usmievam sa na dvojročné šidlo.
„Ideme sa hrať?“
„Nie, už je neskoro, ide sa do postele,“ zavelí tatík a vlečie detiská do detskej izby.
„Ty budeš spať s Marínou, dobre?“ kričí mi ešte Roman zhora.
Jasnačka, šéfe, myslím si, koniec koncov, ako vždy, vždy spávam pri Marke a bábätku, lebo chlapci sú zvyknutí, že tatino spí s nimi, že ich stráži aj v noci. Preto ja vchádzam do ticha spálne a ukladám sa do postele. Je to úžasný pocit. Celá izba vonia detskosťou a pokojom, počuť len zvuk cumlíka na Zuzankiných perách a dážď na okne. Celkom plynule, nebadane prejdem do sna a je mi krásne. A keď ráno vstanem, pri mne už nik neleží, počujem len zvuky zdola, smiech a detské bľabotanie. Oblečiem sa a idem dole, už aj beží za mnou Jurko, či si ideme čítať knižku. Vytiahla som takú, takú so zvieratkami, posadila si chlapčiatko na kolená a otvorila ju.
„Týýý, to sú hochýý.“
„Nóó, ty poznáš hrochy?“
„Hej. Žiafáá. Nosoožééc.“
„Fíha, ty poznáš veľa zvieratiek. A toto poznáš? Vieš čo je to?“
„Neviem.“
„To je mrož. Poznáš mroža?“
„Poznám moža.“
„Tak vidíš. A odkiaľ ho poznáš?“
„Ja videu moža. Tááám bóóu, véékýý,“ rozhadzuje malými rúčkami a snaží sa mi ukázať, kde to fúzaté zvieratko videl.
„Veľký? No toto! A kde bol?“
„Tam, tam pi potoku. Piu vodikúú.“
„Pil vodičku? To naozaj?“
„Aj papau, tato, ham!“ napodobňuje Jurko papajúceho mroža a berie do rúk druhú knižku, zvieratká ho už omrzeli.
Tak mu vysvetľujem, čo je to vesmír, kde je, ako sa musí obliecť, keď tam raz pôjde, dohodli sme sa, že ja raz budem žiť na Marse a on bude môj sused na Jupiteri, hovorím, na čo je raketa, kde je more a čo v ňom žije... Zamyslene si vezme do rúk knihu a listuje si v nej sám. Ja beriem na ruky mrnkajúcu Zuzku a ukazujem jej von hava . Marka varí obed, ja sa hrám s deťmi, pozeráme rozprávku, bláznime sa. Detský svet je vždy plný rozkošných detských prekvapení, hovorím, keď sa Jurko pri obede spýtal:
„Mamíík?“
„Áno? Počúvam?“
„A keď sa váti Maťko zo škoky, pojdeme do esimu?“
„Prosím?“
„Keď sa váti Maťko zo škoky, pojdeme spou do esimu?
„Ale nerozumiem, kde chceš ísť. Ešte raz mi to povedz.“
„No do esimu.“
„Do esimu? A to je kde? Čo je tam?“
„Nóó, také jezdičkýý...“
„Aháá, hviezdičky!“ dopáli Marke, že malý chce ísť so starším bratom do vesmíru. Smejem sa na celý dom, vlastne domčúrik, majú totiž taký krásny malý rozprávkový domček, taký budem mať raz aj ja, keď budem veľká.
Dalo mi veru námahy, kým som Jurkovi vysvetlila, že deti do vesmíru nelietajú a že si teda bude musieť ešte pár rokov počkať. Potom som bežala po Maťka do škôlky, pani učiteľka zahlásila, že takúto tetu ešte nepoznáme, tak mi to prišlo také smiešno milé, že teta.
Večer prišla návšteva aj dvomi ďalšími deťmi, vybehli okamžite hore do detskej, ja som docupitala za nimi a už aj na mňa mieril frontálny útok štyroch malých nezbedníkov. Musela som ochrániť seba, aj malú princeznú v mojom náručí. V pozadí bolo počuť cédečkovú kukulienku, ktorá prekrásne dotvárala atmosféru totálneho blázinca. Blázinec utíchol, až keď sme si znova ľahli do postelí. Dala som si budík na ôsmu, aby som stihla autobus domov, ale čosi ma budilo oveľa skôr. Otvorila som oči a štvornožky po mne liezla malá Zuzanka.
„Zuzička, miláčik, a ty si už hore?“ objímam ročné dievčatko, túli sa ku mne, jej líčko na tom mojom, cítim ako žmurká dlhými mihalnicami, spokojná je, veselá, pozrie na mňa obrovskými hnedými očiskami a usmeje sa. Poviem vám, také nádherné ráno som už nemala veľmi, veľmi dlho.
Smutno mi bolo, že som musela odísť. Lebo mi bolo tak krásne farebne, dúhovo, lentilkovo. Jurko plakal, že chce ísť so mnou a mne prišlo hrozitánsky clivo, keď som mu kývala z autobusu.
Za ním, za všetkými, za všetkým.
Tak som si aspoň kúpila tie lízatká, keď som prišla domov. Kopec lízatiek...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nikuska7
27. 1.januára 2009 21:46
jééj to je milé. Deti sú úžasné! Aj mne je teraz vďaka tomu "tak krásne farebne, dúhovo, lentilkovo"
Napíš svoj komentár