Mamina si pomýlila v noci čas, vstala o dve hodiny skôr, postavila na čaj a sama seba presviedčala, že všetky hodiny museli zastať na pol tretej. Keď ju presvedčil čas na jej mobile s francúzskou melódiou, do ktorej si vždy tak veselo tancuje, keď jej niekto volá, šla si ľahnúť späť do postele.
Zbalila som si všetky slivky a o pol šiestej vyštartovala do tej nulastupňovej teploty, šál omotaný okolo krku s istou náchylnosťou zaškrtiť ma, zamrznutý dych a zamrznutá cesta, zamrznuté myšlienky. Došľaka, mala som si zobrať fén, aspoň na tie myšlienky.
"Dobré ránko, slečna," zďaleka kričím Mišelke na zastávku.
"Ja mám ešte noc," odpovedá zakuklená a ja som sa začala smiať na celú zastávku, ulicu, sídlisko, na celé ráno, lebo Miška je také ranné vtáča (áno, vždy ďalej doskáče) a predsa jej bolo skoro.
Príčinou môjho (nášho) skorého vstávania bol výlet do Banskej Bystrice a v nej návšteva Európy. Treba sa raz za čas vybrať na také poriadne nákupy, aj keď ste jeden z tých nenákupných typov. A len tak mimochodom, takou malou príčinou boli aj moje prijímačky na vysokú školu. Akadémia umení. Znie to prekrásne umelecky. Ale nevyzerá.
"Dobrý deň, poprosím Vás, kde by sme našli Akadémiu umení?" slušne frázovito sa pýtame okoloidúcej pani.
"Joj, to ja neviem ani, že tu také máme."
"Aha, tak vďaka," odpovieme takmer zborovo. "Hlavne, že domáci nevedia, kde to je a my to máme nájsť," mrmlavo dodám a nervózne pozerám na každú väčšiu školepodobnú budovu.
"Dobrý, prosím Vás, Akadémia umení? Vedeli by ste nám poradiť?" pýta sa Livka a myslí si, že to taký ťuťmák, ten isto nebude vedieť.
"Vedel." (ticho)
"A?"
"Poďte za mnou, ja vám to ukážem."
Chvalabohu, aspoň jedna osoba s prehľadom mestských stavieb. Cestou rozpráva čosi o konzervatóriu, vraj tam učí, včera boli skúšky a či to nejdeme k nim. Ukázal nám správny smer cesty a my sme konečne AU našli.
"Dobrý deň," ani som ju nestihla osloviť a teta informátorka sa mi už s úsmevom prihovára sama. "Vy idete na skúšky?"
"Áno, áno," odpovedám celá natešená, že konečne mi niekto podá pomocnú ruku. Alebo aspoň jeden prst.
"Ale to tu nie je."
Keby sme súťažili, kto prvý prevráti očami, určite by boli výsledky veľmi tesné.
Tak sme sa pobrali hľadať ďalej, vraj, kto hľadá, nájde. No a cestou sme stretli Milana.
"Neviete náhodou, kde je Herecká fakulta?"
"Dramatická. A nevieme, tiež hľadáme."
Tak sme akosi našli, stará, ošarpaná budova s miniatúrnym nápisom. Vlastne, ani neviem, či tam bol aspoň ten.
Potom zápis, oznamy a tak, oficiality a menšie oficialitky.
A Milan mi pri zápise neustále opakoval vetu:
"Monika, prečo som práve teba dnes stretol na ulici?"
"To bude osud," vravím a škerím sa od ucha k uchu. Až sa mi oči spájali.
Milan je futbalista. Bývalý, mal úraz, teraz už nehráva, ešte doteraz ho bolí koleno. Zabudla som, bol to dosť dobrý futbalista. Hrával ligovo. Čo futbalista, býval modelom. Ale to už bolo dávno. Model futbalista. No na spapanie. Milan je ešte všeličo iné, masér napríklad. Alebo GOGO tanečník. A má svaly. Veľké svaly a futbalistické nohy. Do O. Aj ja mám nohy do O, mám to v génoch, možno by som aj ja bola tak neskutočne sexi/y s kilom a pol gélu vo vlasoch. Prepáčte, plus každých päť minút, tridsaťsedem sekúnd tri a štvrť gramu navyše. Pre lepší vzhľad.
"Monika, ty si bohová," povedal mi nespočetne veľakrát.
"Viem."
"Veronika, ty si bohová." Všimnite si, obmena mena. Veron sa len pousmiala a pomyslela si to, čo sme si mysleli všetci, telepaticky prepojené sme vedeli, že taký názor máme všetky a vnútorne sme šli už smiechovo explodovať.
"Monika, ty si bohová." Nepočetne veľakrát plus jeden.
Milan sa išiel najesť, nechal nám postrážiť tašku a my sme boli celé bez seba, že nám taký mačo zveril tak nesmierne dôležitú úlohu.
"Počúvajte, ten Nagélovaný kde odišiel?" hovorí jedna prváčka.
"Kto? Pán Solárium myslíš?" hovorí zas druhá.
"Išiel sa napapať," hovorím so sladučkým tónom v hlase.
"Och, hádam to nie je priateľ jednej z vás?"
"Ehm, vyzeráme na to?"
"A to on potom ide na skúúúšky?" šokuje prváčka číslo jeden.
"No áno, veľký herec je to." smejeme sa už všetci.
"O kom je reč?" pripája sa do debaty prvák Kubko.
"Veď ten Žmurkobil. Fuj, tak nechutne na mňa žmurkol, ja to neznášam."
Prváčatá boli super. Alžbetka, Monika, Kubko a tí ostatní. Páčili sa mi. Alžbetka šalela, vystrájala, sympatická mi bola, taká bola ako ja. Porozprávali sme sa, zahrali obesenca, krásna tam bola atmosféra.
A nielen prváci boli dobrí. Nám sa zapáčil aj Martin, sypmatický žilinský chlapec s gitarou v rukách a medenými vlasmi. Taký, taký Malý princ. Aj šál mal ako on. Rozdelil sa s čokoládou, horká, moja najobľúbenejšia. Takého raz chcem mať spolužiaka.
"Šesdesiatsedmička nech ide už pomaly hore," len tak znenazdajky sa dole objavila prváčka číslo neviemkoľko. Žalúdok sa mi prevrátil dva razy, potom si ešte zatancoval, motýle mi vleteli a vyleteli z brucha a ja som šla.
Vošla som dnu. Traja v komisii, ja oslepená silným svetlom, začala som básňou, tú som zvládla ako tak a chystala som sa spievať. S mierne roztraseným hlasom som čosi zo seba dostala, ľudovú pieseň, lebo takú sme si mali pripraviť. A potom jedna z komisie povedala, že mám to zaspievať ešte raz, ale zatancovať do toho disco. No, len si to niekedy skúste! Do ľudoviek tancovať disco. V polovici monológu som sa zastavila.
Keby jemne nepreludovalo to kreténske vtáctvo, možno by bolo počuť idiotský bzukot včiel na nevkusne pestrých kvetoch.
Moja posledná veta. A ďalej som pokračovať nemohla. Ako som improvizovala pohybovú etudu si už poriadne ani nepamätám. A vybehla som von s pocitom "užtomámkonečnezasebou". Ani si neviete predstaviť, aký to bol úžasný pocit.
A potom sa ten pocit začal meniť. Že mohla som aj lepšie.
Ale z rána ostala vo mne táto myšlienka z piesne:
Viem, že všetko musí prísť, aj keď neviem, čo sa stane.
Zo Slnečnej balady. Mám rada tú pieseň, aj dnes som mala také krásne chutné chvíle zadýchané.
A teraz, teraz už len čakám na verdikt. So zabudnutým lístkom šesdesiatsedem v peňaženke.
Skutočný príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
2
Juj aký pekný blog. Cítiť z neho radosť, okamihy a prežívanie.. a dialógy sa mi páčia
a to s tou komisiou..ja by som mala strašnú trému..ale naozaj..príšernú..zo mňa nikdy nebude herečka
budem držať palčeky, nech ti to vyjde..a verím tomu, že hej..určite si ich všetkých očarila
a to s tou komisiou..ja by som mala strašnú trému..ale naozaj..príšernú..zo mňa nikdy nebude herečka
budem držať palčeky, nech ti to vyjde..a verím tomu, že hej..určite si ich všetkých očarila
3
Ja len, že Milan mi napísala, jéééééééé
Ajhľa:
Poslali ste dnes 19.02.2008 o 18:08:
No zdravim, drahy Ako dosiel velky herec domov?
Odpoveď bola poslaná dnes 19.02.2008 o 20:03:
dakujem velmi dobre som doma akurat chcem ti pisat vy ste sa vsetky namna dohodli ved mam same spravi ale kamaratky chcem mat kisses milan
No nie je sladký? Hahaha
Ajhľa:
Poslali ste dnes 19.02.2008 o 18:08:
No zdravim, drahy Ako dosiel velky herec domov?
Odpoveď bola poslaná dnes 19.02.2008 o 20:03:
dakujem velmi dobre som doma akurat chcem ti pisat vy ste sa vsetky namna dohodli ved mam same spravi ale kamaratky chcem mat kisses milan
No nie je sladký? Hahaha
4
Monika pekný článoček - aspoň už viem toľko podrobností ešte dnes Blahoželám
Mimochodom ja som sa zaregistrovala!
Mimochodom ja som sa zaregistrovala!
6
No Mon pekne si to vystihla.....to bol super den aj ked mi zmurkobil pekne liezol na nervy...ale keby tam nebol asi by to nebolo ono, no dufam, ze ta vezmu aj Martina ....potom ta pridem navstivit ...pojdeme spolu vsetci traja do Oliva na Palmu jo???
7
do keeelu, som mohla ist s vami.. sladki futbalisti, to ja mozem..skoda, ze sa aspon lukas nevolal.. pekne si to monka, napisala..
Napíš svoj komentár
uz mame bloq
no ty si genialna....nase take male tretomajove chutnitk
uplne genialny den,to bol a dakujem fakt zan
a neboooooooj....tek listok im nevadi ....a isto ta vezmu.....
a ak nie...spomen si,ze mi ta mame aj tak radi