Dvadsiatehodruhého novembra dvetisícšesť. Úplne presne.
"Ahoj Monya, dnes som si vdaka vybrali.sme.sk precital Tvoj clanok "Preco spavam vo flanelovom pyzame..." a chcem sa Ti uprimne podakovat. Je krasny, velmi hreje pri srdci a sem som sa zaregistroval len preto, aby som Ti to mohol povedat. Precital som si aj dalsie Tvoje clanky, su takisto krasne a plne hlbokych myslienok. Mas moju uctu a dufam, ze i ked sa uz dlhsie nic neobjavilo, este sa objavi a ja si budem moct opat nieco krasne precitat. Maj sa krasne a este raz dakujem za krasny pocit tepla.
Ja vtedy šestnásťročné decko a ty už dávno veľký chlap. S veľkými slovami a myšlienkami. A ja som tie slová doslova hltala, až mi ostávali v hrdle a ťažko išli dolu krkom, mojím dlhánskym žirafoidným krkom a ty si ma nimi kŕmil a vždy, keď som začínala byť zase raz hladná, prišla som sa najesť veľkých slov. Keď sme najedení, máme pocit spokojnosti. Tak to býva, je to v nás. Takisto je v nás, že keď sme hladní, vyhľadávame potravu. Alebo nás nejaký dobrák prikŕmi ako uzimené žlto-modré sýkorky.
Miliónkrát a možno aj ešte viac, plus dva alebo sedemkrát naviac si mi rozžiaril svet. Priniesol zopár slnečných lúčov do života a tmu vzal do vrecka. Takýchto ľudí nám treba, vravela som vždy, takých, ktorí ma vedia povzbudiť, keď si málo verím alebo dokonca, keď si neverím vôbec. Lebo stáva sa. Mne krát štyri ako ostatným.
V každej chvíli som si vážila tvoje slová. Častokrát ma rozplakali a chcela som utekať za tebou, bolo mi jedno kam, objať ťa a poďakovať.
Opakujem neviemkoľký raz, že piatky zvyknú bývať zvláštne. Včera ráno Afruša, veselosť a smiech, smejem sa, že sa rozprávam sama so sebou, ľudia, žite!, vravím, lebo sú tak trochu mŕtvolného charakteru a vyzerá to tak, že žijem sama. A potom zvuk esemesky a tvoje meno, vo mne sa čosi teší, že píšeš. Vzápätí však prišla akási protireakcia, ver svojmu zraku, núti ma sprostý mobil.
Ahoj Monika, ak Ťa môžem poprosiť, už mi prosím nepíš. Snáď to pochopíš, prajem Ti veľa štastia a radosti, nech sa ti plnia sny a podarí sa všetko, čo budeš chcieť.
Nikdy som nechcela nikomu ublížiť, tobôž nie tebe. A písala som preto, lebo som myslela, že ťa bude zaujímať, že herečka zo mňa nikdy nebude. Bolo to jasné už dávno, len ja som si namotaná rečami ľudí začala namýšľať, že mám talent. Nemám.
Ak som niečo pokazila, tak sa ospravedňujem. Nemala som v pláne, tak prepáč, prosím.
Vieš, ja už nechcem vlastne vôbec nič. Ani splnené sny, aj tak nikdy nič nevyjde tak, ako by sme chceli a potom sme z toho priveľmi sklamaní. Tak si neželajme radšej nič, vyhneme sa sklamaniam.
A chápem. Niekedy sa stane niečo, čo bráni človeku ísť ďalej. Len neznášam, keď neviem to niečo identifikovať. Tak ako teraz.
"Ako herečka by si dokázala mnohých ľudí zabaviť a rozveseliť, no ako psychologička by si mnohým ľuďom naozaj pomohla." Tak nejak si to vtedy povedal. Bolo to to najväčšie povzbudenie v poslednej dobe, aké mi kto daroval. Začínala som veriť tebe i sebe. Teraz už však neverím nikomu a ničomu. Aj sám pán učiteľ náuky o spoločnosti s tristo titulmi je zo mňa sklamaný. Že všetko beriem s toľkou apatiou. Nie, nepomohla by som mnohým ľuďom. Veď neviem pomôcť ani sebe samej...
Devätnásteho júna dvetisícsedem. Tiež úplne presne.
Chodec (09:24 popoludní) :
... no nic, tak aspon chvilku sme porozpravali, idem sa teraz pre zmenu ucit ja :-
Chodec (09:25 popoludní) :
... maj sa krasne draha Monika, prajem uzasne slnieckove dni
MONya (09:25 popoludní) :
nebudeme pesimisticki... chceme sa predsa vzdelavat takze drzim palce...
MONya (09:25 popoludní) :
dakujem krasne
MONya (09:26 popoludní) :
ale nieee, nechcem sa lucit...
MONya (09:26 popoludní) :
tak aspon nebudem mat pocit, ze si uz prec
Chodec (09:26 popoludní) :
To je krasne napisane
MONya (09:27 popoludní) :
aaale no chod... lebo ta zbytocne zdrziavam... ale tvarme sa, ze nic
Chodec (09:28 popoludní) :
OK, sme dvaja uplne bezni muzikanti...
Sme dvaja úplne bežní muzikanti. Len je škoda, že spolu si už asi nezahráme. Vybral si sa na sólovú dráhu, možno raz z teba bude slávny gitarista alebo saxofonista. A ja budem ako Gabriela Riedel pantomimicky hrať na husliach, žiť ulicou a mincami, bude zo mňa pravá štrásenkunstlerin a ľuďom budem pripadať neskutočne zvláštna. Veď čo, to slovo mi už beztak takmer úplne prischlo...
Ale tvárme sa, že nič. Lebo nechcem mať pocit, že si naozaj preč...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
Zabolelo to... ľudia prichádzajú a odchádzajú, ľudia výnimoční a ľudia, ktorí sa ti do srdca tak pevne a hlboko nezapíšu, ale potom príde niekto, kto tam vryje najprv absolútne nádhernú, ale potom niekedy pekelne bolestivú hlbokú, nezahojiteľnú an ezabudnuteľnú stopu... a napriek tomu, že takí ľudia sú tak neuveriteľne šaramantní, tak sú aj tak neuveriteľne boľaví...
Sú zvláštni a najzvláštnejší sú, keď odchádzajú... a často vlastne nevieš, prečo to vlastne odchádzajú, čo sa to s nimi deje, čo sa to deje s NAMI, s VAMI. A všetky otázky sa zlievajú do jedného pocitu, ktorý je ťažko vypiť, pretože je príliš horký, aby sa dal vystáť.
Blog si napísala teraz, takže predpokladám, že zrejme ťa to škrie a deje sa niečo práve teraz. Netuším síce, či je to naozaj pravda, ale každopádne, teraz si veľmi dobre vystihla aj moje pocity, pretože mne sa momentálne deje niečo veľmi podobné. Vieš, čo je zaujímavé? Že tí ľudia sa neprekonateľne zapíšu do tvojho srdca, a keď odchádzajú, niežeby tú ryhu aspoň trochu pregumovali, oni ju ešte prehĺbia... nenadarmo sa vraví, že vždy si uvedomíme, čo máme, keď to strácame...
Prajem ti veľmi veľa sily, a keby si niečo potrebovala, ozvi sa...
Sú zvláštni a najzvláštnejší sú, keď odchádzajú... a často vlastne nevieš, prečo to vlastne odchádzajú, čo sa to s nimi deje, čo sa to deje s NAMI, s VAMI. A všetky otázky sa zlievajú do jedného pocitu, ktorý je ťažko vypiť, pretože je príliš horký, aby sa dal vystáť.
Blog si napísala teraz, takže predpokladám, že zrejme ťa to škrie a deje sa niečo práve teraz. Netuším síce, či je to naozaj pravda, ale každopádne, teraz si veľmi dobre vystihla aj moje pocity, pretože mne sa momentálne deje niečo veľmi podobné. Vieš, čo je zaujímavé? Že tí ľudia sa neprekonateľne zapíšu do tvojho srdca, a keď odchádzajú, niežeby tú ryhu aspoň trochu pregumovali, oni ju ešte prehĺbia... nenadarmo sa vraví, že vždy si uvedomíme, čo máme, keď to strácame...
Prajem ti veľmi veľa sily, a keby si niečo potrebovala, ozvi sa...
3
..na internete sú niekedy city skutočnejšie ako v reálnom živote...
..dá sa tu nájsť skutočné priateľstvo a ak takého človeka stratíme, je naozaj jedno, či sme sa toho druhého niekedy aj v skutočnosti dotkli, alebo navždy zostal virtualitou...
..ale musíme s tým rátať, i keď je to ťažké, že nič nie je večné a ako niekto do nášho života vstúpil, tak rýchlo z neho môže odísť..stane sa, že odíde len tak, nevieme prečo a nevieme sa s tým zmieriť..chceme ho naspäť..ale on už dávno odišiel..a vtedy netreba smútiť..stačí si niesť spomienku..na všetky pekné slová..na všetky písmenká, ktoré ste si vymenili...on nikdy tak celkom neodíde..v tebe zostane stopa navždy..
a to je dôležité..
tak veľa šťastia dievčatko, nech bude akokoľvek...
..dá sa tu nájsť skutočné priateľstvo a ak takého človeka stratíme, je naozaj jedno, či sme sa toho druhého niekedy aj v skutočnosti dotkli, alebo navždy zostal virtualitou...
..ale musíme s tým rátať, i keď je to ťažké, že nič nie je večné a ako niekto do nášho života vstúpil, tak rýchlo z neho môže odísť..stane sa, že odíde len tak, nevieme prečo a nevieme sa s tým zmieriť..chceme ho naspäť..ale on už dávno odišiel..a vtedy netreba smútiť..stačí si niesť spomienku..na všetky pekné slová..na všetky písmenká, ktoré ste si vymenili...on nikdy tak celkom neodíde..v tebe zostane stopa navždy..
a to je dôležité..
tak veľa šťastia dievčatko, nech bude akokoľvek...
4
bud si ty fakt uplne najsamlepsia herecka alebo ja extremne nevsimavy clovek, lebo som si na tebe nevsimla, ze by ta nieco taketo trapilo, a to ta teda ale urcite trapi, vacsinou na tebe sice vidno nejake sklamanie alebo trapenie, ale take ine, take skolske...
teda a sarah, ten prispevok bol fakt pekny
teda a sarah, ten prispevok bol fakt pekny
5
Moni, v tvojom clánku je niekolko myslienok, ktoré sú pravdivé a v zivote platia.
V zivote cloveka nemôzu byt len chvile stastné, musia prísť aj chvíle, ktoré sú smutné, viac bolia. A hoci niekedy trvajú iba chvíľu, tvoj život zmenia o niekoľko stupňov.
Niekde som pocula jednu myslienku. Stastie je proces. Dlhodobý!
Áno, si naše slniečko, si moje slniečko, ktoré ma vždy povzbudí, ale aj slniečko potrebuje niekoho. Niekoho, kto ti vnesie do života energiu, urobí aj tvoje dni štastnými, niekoho komu môžeš povedať všetko. A aj napriek tomu ťa bude mať rád.
Ľudia neustále prichádzajú a odchádzajú. No sú aj takí, na ktorých nemôžeme zabudnúť ani po rokoch. A ON určite medzi nich patril
A možno na Teba čaká niekto iný. Nechcem povedať lepší, lebo neviem, aký bol ON.
Asi je to trošku smutnejšie, ale oplatí sa nad tým uvažovať!
V zivote cloveka nemôzu byt len chvile stastné, musia prísť aj chvíle, ktoré sú smutné, viac bolia. A hoci niekedy trvajú iba chvíľu, tvoj život zmenia o niekoľko stupňov.
Niekde som pocula jednu myslienku. Stastie je proces. Dlhodobý!
Áno, si naše slniečko, si moje slniečko, ktoré ma vždy povzbudí, ale aj slniečko potrebuje niekoho. Niekoho, kto ti vnesie do života energiu, urobí aj tvoje dni štastnými, niekoho komu môžeš povedať všetko. A aj napriek tomu ťa bude mať rád.
Ľudia neustále prichádzajú a odchádzajú. No sú aj takí, na ktorých nemôžeme zabudnúť ani po rokoch. A ON určite medzi nich patril
A možno na Teba čaká niekto iný. Nechcem povedať lepší, lebo neviem, aký bol ON.
Asi je to trošku smutnejšie, ale oplatí sa nad tým uvažovať!
Napíš svoj komentár
to ze tebe 4x ako inym to zase nie je az pravda...lebo tebe iba 2x
a ja si fak myslim,ze mas talent,hoci mi dnes uz asi neveris a si z tych reci opita,ale tak talent predat samu sema mi musis uverit,ze mas
ty nie si len obycajna nasa herecka....ale ty si taka svojska a taka nasa,ze ich to asi az tak neoslovilo....ale nas az moc,lebo si nasa
a inak toto hore ma mrzi....ale zase si to pekne vystihla