Vymierajú. Vysokí styční dôstojníci
medzi vodou a hlinou,
medzi prúdom a brehmi. Všetko je tam
už učesané, vyložené kamením
a symetricky tvrdé. Nič za sparného leta
tam nerozprestrie zamatový tieň,
v ktorom sa hrajú rybky pod brehom.
A na jar nikto nedá svoju kožu
na píštaľku pre radosť druhého.
Inak je vlastne všetko v poriadku.
Inak je vlastne všetko lepšie ako kedysi.
Ani tá vŕba neplače a smutno nevisí.
Ešteže čosi v nás zaplače trošíčku.
Čosi si poprosí o malú básničku.
(Milan Rúfus - Vŕby)
Mám pocit, že vysychám. Zdá sa mi, že zase raz je to akési iné. Umiera vo mne vŕbovitosť.
Je nádherné byť vŕbou. Lebo vtedy cítim svoju dôležitosť. A potrebnosť. Teraz je ale zima a mne opadli takmer všetky listy. Tak rozmýšľam, že sa ti možno takto nepáčim... Že preto sa vzďaluješ, preto kráčaš preč, preto utekáš.
Onedlho to už bude rok. Bola vtedy jar, keď si za mnou prišla, pamätáš? A ja som počúvala. Ticho a poslušne.
Túžila som pomôcť. Nech je život krásne slnečný. Nech je žltý s oranžovým závojom a červenou vlečkou. Aby sa smutne netiahol v sivastých farbách. Aby ožil, aby si ožila ty a aby to tak trvalo večne.
Počúvam Popolušku. Áno, aj v polovici februára sa dá žiť Vianocami. V mysli sa mi vynára taká jedna vianočná chvíľa, nezabudnuteľná, sedela som na posteli, so štvorlístkom v dlani a tvojím venovaním, aby moje dni boli najfarebnejšie na celom svete, aby mali plné rozlíšenie. Full HD. A tak mi bolo krásne, lebo som mala pocit, že raz môj život bude mať to najväčšie rozlíšenie farieb. So všetkými odtieňmi a odtienkami.
Ale dnes sa mi zas zdá, že zas kamsi odchádzaš. A ani nevieš, že mi takto miznú farby zo života. Pomaly, nenápadne, ale ja cítim, že je ich čoraz menej, menej. Ubudlo ich zatiaľ len máličko, ale mám strach, že raz zmiznú celkom. Tvrdíš, že vlastne utekáš pred sebou. Chápem, každý potrebuje chvíľku pre svoj útek. Ale útek znamená byť chvíľu sám so sebou, nie utiecť aj pred sebou, to by predsa nemalo zmysel, nemyslíš? Donekonečna utekať pred vlastným ja? Kam až chceš dobehnúť?
Vieš, keď nemám komu darovať svoju vŕbovitosť, čosi z nej vo mne umiera. A možno raz umriem úplne. "Inak je vlastne všetko v poriadku."
Som tvoja vŕba. Len ty môžeš zachrániť moju existenciu, bytie a bytie pre teba.
"Šetři si oříšky pro chvíli zlou, kdy sám si náhle přiznáš, život je pohádkou nedopsanou, vše stát se smí jen třikrát".
Raz si mi už odišla. Potom si sa vrátila a ja som bola šťastná, že si späť, že opäť dýchaš, žiješ a tešíš sa z maličkostí. Takú ťa mám rada, áno, takúto. Ak mi teraz odídeš aj druhýkrát, nebudem sa báť, že sa nevrátiš, lebo verím, že onedlho zas nájdeš všetko stratené a prídeš domov. Len nezabúdaj, že vše stát se smí jen třikrát. Tak mi, prosím, neodíď raz úplne.
A dopíšeme spolu rozprávku...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale ked mne to propomenulo tych 8 rokov,ktoym je uz koniec....a taaak...ved vies