Strach pohnúť sa vpred v nás posilňuje túžbu zostať v minulosti. Niečo nám príde nedokončené, niečo sa pre nás proste nemalo skončiť tak ako sa skončilo.
Tak ako som písal v prvom diele o prehnanej sebaľútosti, platí to i na minulosť. Sebareflexia je zdravá, no ustavične sa v tom rýpať je sebadeštruktívne. Boľavá minulosť odpútava pozornosť od prítomnosti. Bráni nám to v užívaní si prítomnosti práve v tomto momente a v plánoch do budúcnosti. Začnime žiť práve teraz.
Možno to ani tak nie je naša vina. Je to v nás zakódované. Rozum často hľadá cestu najmenším odporom. Idealizujeme si minulosť, ak v prítomnosti nie sme spokojní so vzťahom, s prácou, celkovo so životom. Aj keď by sme nemali, často ľutujeme vtedajšie rozhodnutia. Vtedy sme to však videli inak. Pravdou však je, že nevieme s istotou povedať, čo by si pre nás život prichystal, ak by sme sa nerozhodli práve takto. A keďže rozum ide najmenším odporom, nahovárame si, ako by sa život zmenil k lepšiemu, keby sme dokázali vrátiť krok späť.
Posuňme sa vpred.
Určme si čas na prehodnotenie toho čo sa stalo. Rozum potrebuje roztriediť jednotlivé veci, ktoré sa prihodili. Čím viac sa však presviedčame, aby sme na isté veci nemysleli, tým viac spomienok sa nám počas dňa vyrojí v hlave. Nie je to jednoduché, ale skúsme tieto myšlienky vyblokovať len na istú chvíľu dňa. Ostatok myslieť na niekoho/niečo iné a stanoviť si plány do budúcna.
Musíme sa zmieriť s tým ako to je, a vziať si ponaučenie. Vezmime do úvahy fakty, nie pocity. Odpúšťajte (i keď s hnevom).
Ak sa o toto všetko snažíte, ale neúspešne. Skúste pre seba niečo urobiť, aspoň zmierniť to. Vyberá si to na nás veľkú daň. Ak nie, spomeňte si, že sme iba ľudia. A teda ak nám na niekom veľmi záležalo, trúchlime mesiace. Ak sme niekoho skutočne milovali, môže to byť zvyšok života.
PS: Minulosť nevyliečime tým, že v nej budeme pretrvávať. Tú vyliečime len ak budeme žiť naplno v prítomnosti
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár