Dostala ho na Vianoce od rodičov, ale až doteraz si naň poriadne nesadla.Oprášila desať milimetrovú pokrývku prachu a vyviedla svojho "tátoša" na chodbu.
Vyšla von, slniečko hrialo, jemný vetrík sa hral s jej dlhými vlnitými vlasmi zachytených do copu.
(vyťahuje mobil)
-Do prdele, kde toľko trčíte? !
-Nó už si ideme pre bajky.Za päť minút sme pri vašom pančáku , počkaj nás.
(ozvalo sa v telefóne)
-Fajn, ale pohnite si nebudem tu na vás čakať do zajtra!
Odbila kamošku a zložila.
Za tých údajných päť minút stihla urobiť tri koliečka okolo paneláku.
-Kurnik Nika neznáš hodiny? !
-Šak hej ale musela som čakať na Lenču a...no tak sa to trošku predĺžilo...
-No tak kam ideme?
-Veď sme sa v škole dohodli nie?
-Tak k Váhu? Nie je to ďaleko?
-Niekto je tu lenivý...
-Ja nie som lenivá...fajn! poďme teda! Ale keď mi na polceste poviete že už nevládzete, tak sa vám nabudúce na ten "úžasný Váh" vyserem!
-Ale šak kľud...no dobre pojme teda.aby sme si to nerozmysleli...
(po pol hodinke)
-Ty kokos ten posledný kopec ma skoro zabil.
-Ha a my že sa budeme vyhovárať!
-Len dúfam že nebude pršať.
Odbočila naschvál od témy.
Ale Pánbožko asi zle počul.O desať minút sa spustil lejak jako z krhle.
-Do prčíc...babý serme to a pojme home.Toto tak ľahko neprestane.
-Oukej ideme.
Cestu, ktorú mali prvýkrát prejdenú za pol hodiny, stihli za desať minút.
(schované pod strechou)
-No ani mne moc nezmokli.
-Niéé...Ak tomuto hovoríš nezmoknuté, chcem vidieť čomu hovoríš totál premočené!
-Baby ja už idem domov.Matka chce niečo na nete.
-Nó tak to už idem aj já.
Povedala Lenča a vybehla okúsiť, či už neprestáva pršať.
Zatiaľ čo išli baby domov, zistila že nemá kľúče.
Nikto nebol doma.(Do prdele to sa musí vždy stať len mne! )
Našťastie však vyšlo slnko.Rozhodla sa že sa pôjde trošku prevetrať, aby uschla.
A vtedy ho zbadala.Toho najkrajšieho chalana na celom svete.Srdce sa jej preudko rozbúchalo(a nie nebolo to z tej jazdy na bicykli).Na sekundu stratila rovnováhu, ale našťastie nespadla.Váhala.Mám sa na neho pozrieť alebo nie? Odhodlala sa.Vtom zistila, že sa ich pohľady stretli.
Bolo to najkrajších päť sekúnd jej života.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anjelik4195
17. 6.júna 2009 21:39
je tam dosť čo zlepšovať..ale tie výrazy by si mohla vynechať..nie sú to hrešenia ale v príbehu to kazí..a ešte toto si mohla vynechať a nie nebolo to z tej jazdy na bicykli)
Napíš svoj komentár