Mort: Karanténa - Deň -1 - Deň 2

V pondelok 30. marca som sedela vo svojej obývačke v londýnskom Wimbledone, keď mi prišiel email od Slovenskej ambasády, že o 19 hodín odchádza autobus z Londýna a ja mám v ňom rezervované miesto.

V tomto bode v čase som už nepracovala asi dva týždne, kino, v ktorom robím zatvorili 18. marca a odvtedy som chodila von len nákup potravín a na prechádzku. Dlho som zvažovala možnosť návratu do vlasti, nebola som si istá či chcem podstúpiť risk 24 hodinovej cesty autobusom, ale z mnohých dôvodov (z ktorých najväčší bol strach mojich rodičov) som sa rozhodla na ten autobus nastúpiť.

Karanténu považujem za zaujímavý sociálny experiment a rozhodla som sa ju dokumentovať online vo forme denníka. Uvedomujem si, že moja úprimnosť bude kľúčová a moja schopnosť odpozorovať zmeny vo svojej nálade, správaní a psychickom stave sa stane dôležitým článkom tejto dokumentácie.

Deň -1

Na parkovisku v Londýne čaká niečo cez 200 Slovákov, ktorí sa ako ja rozhodli vrátiť zo všetkých kútov Británie na Slovensko. Všetci dostali len 19 hodín na to, aby sa zbalili a prišli sem. Čakajú nás tu 4 autobusy, čo znamená, že všetky autobusy odídu plné, bez rozsadenia cestujúcich. Práve kvôli tomu budeme mať všetci povinne celú cestu na tvári rúška. Z Londýna odchádzame o 11:30 a cez celú Európu cestujeme niečo cez 22 hodín. Cítim sa ako praclík. Francúzsko musíme prejsť bez zastavenia. Bolia ma uši z gumičiek rúška. Nemci na benzínových pumpách nemajú žiadne ochranné prostriedky, ale dovnútra nás púštajú len po jednom. Niekto vzadu v autobuse zakašle. Rakúsko ideme opäť bez zastavenia. Na slovenských hraniciach náš čaká policajný sprievod. Dve autá. Nepovedia ani vodičom autobusov kam ideme.

Deň 0

V autobuse hustne atmosféra, pretože ľudia počuli rôzne lokácie štátnych karanténnych zariadení. Nikto nechce ísť do Gabčíkova, ale poslednú odbočku prejdeme a vyrazíme z Bratislavy smerom na sever. Keď odbočíme na Nitru a Banskú Bystricu hovorí sa o Donovaloch. Niekto spomenie stredoškolské internáty v Nitre, ale Nitru prejdeme a pri Zvolene zamierime na juh. Ja už vôbec netuším kam ideme, ale jedna pani povie Lešť. "Sú to najväčšie kasárne na Slovensku, kedysi tam sídlila Červená armáda, som to čítala nedávno, že to opravujú v prípade, že by to museli použiť ako karanténnu stanicu..." Predstavím si mreže, khaki obliečky a linoleum. Predstavím si kašu na obed aj na večeru a ako v autobuse stúpame vyššie do lesov a ďalej od civilizácie, zatmie sa mi pred očami. Žiaden signál, žiadne wifi, s tým som sa už rozlúčila.

Deň 1 a 2

Autobusy konečne zastanú. Od nemeckých hraníc sme nevystúpili. Už cestujeme takmer 27 hodín. Pred nami sa rozprestiera areál na vrchu kopca. Je to rozľahlá oblasť s niekoľkými dlhými budovami, ktoré vyzerajú novo a čisto. Žiadne mreže. Objekt je obkolesený vysokým plotom s ostnatým drôtom a ja si uvedomím, že ten drôt najbližších 14 dní tak či tak neuvidím. V diaľke vidíme ľudí v bielych ochranných oblekoch, návlekoch, štítoch, rukaviciach a rúškach. Cítím sa akoby som vstupovala do Oblasti 51 a vtedy si to uvedomím. Toto je to, o čom budem hovoriť vnúčatám. Pravdepodobne nie veľa civilistov pred nami mohlo vo Vojenskom Výcvikovom Priestore Lešť stráviť dva týždne. Idem na manévre.

Dva autobusy začnú vykladať a naše dva ďalšie pošlú na parkovisko. Čakáme tam dve hodiny. Môžeme vyjsť z autobusu, ale vojenskou políciou sme upovedomení, že nesmieme fotiť, natáčať ani sa vzďaľovať z toho parkoviska pretože sa nachádzame v strategickom armádnom priestore. Je to kúl. Cítim sa ako vo filme.

Po dvoch hodinách počas ktorých som si predstavila asi už všetky možné scenáre, čo tým ľuďom z prvých dvoch autobusov asi tak robia, sme sa konečne pohli. Pri vchode do budovy sme museli dodržiavať odporúčané dvojmetrové odstupy, zmerali nám teplotu, vydezinfikovali ruky, dali rukavice, balíček s jedlom a odviedli nás do izieb. Dôrazne sme boli požiadaní o nevychádzanie z izieb, inak nám hrozí pokuta a fajčiari boli informovaní, že nesmú fajčiť v celom objekte. A od tej minúty som z tejto izby nevyšla. To bolo pred takmer pred 48 hodinami.

Ubytovaní sme po jednom v bunke dvoch izieb. Doteraz neviem, kto býva v druhej izbe mojej bunky. Zariadenie izby je jednoduché, ale je tu čisto, príjemne, okná sú veľké a slnečné. Jedlo je chutné a je ho veľa. Starajú sa o nás dobre. Cez reproduktor na stene sa niekoľkokrát denne ozýva hlas muža. Hlási donášku jedla alebo niekoho z iných izieb požiada, aby vyšli pred izbu v rúšku. (Kam tých ľudí berú a čo im tam robia? Vrátia sa ešte niekedy? A prečo to nikdy nie som ja?) Tento muž je náš Veľký Brat. Niekedy si predstavujem ako vyzerá. Možno som ho videla, keď sme prišli, ale celú tvár mal určite skrytú pod ochrannými prostriedkami.

Inak je tu ticho, až mŕtvolné ticho, ktoré dominuje celému tomuto pobytu. Aj ak mám zapnutú hudbu, zdá sa akoby sa tu to ticho skrývalo v napätí ubytovaných. Ak či len jeden človek v mojom autobuse číslo 3 mal tento vírus, o pár dní budeme testovať pozitívne všetci. Je tu istý strach, ktorý nás ale spojil do malej komunity. V jednom z okien oproti býva muž, dnes som mu zakývala. To je všetok ľudský kontakt, ktorý som mala. Pred mojim oknom sa občas prechádza vojenská polícia, je milé vidieť ľudské bytosti vo voľnej prírode.

Ja trávim čas hraním videohier, čítaním, pozeraním seriálov a spánkom. A jedlom! Toľko jedla! Takú domácu stravu som nemala od čias letných táborov! Akurát, že v tomto tábore sa nehráme všetci spolu. A nevybrali sme si prostredie týchto lesov dobrovoľne. Je to tu však zatiaľ viac než znesiteľné. Povedala som si, že tento čas osamote využijem na to, aby som si dala do poriadku myseľ, aby som prišla na to, kam sa chce môj život uberať po tom, ako toto všetko skončí. Tam som sa však ešte nedostala.

Je to ako samotka, sú to tie isté biele steny, nemám veľa možností na kreativitu, ale snažím sa vydržať pri zdravom rozume. Premýšľam či po 14 dňoch tu stratím hlas, keď s nikým nehovorím a komunikujem len písomne.

A možno som ho už stratila.

Práve prišla večera.

Denník

12 1 0 0 5

Komentuj

Karanténa - Deň -1 - Deň 2

3 komenty k blogu

Horúce!