Začínam pozorovať, že môj karanténny život sa organizuje okolo donášok jedla. Vždy keď sa Veľký Brat ozve z reproduktoru, tak nadskočím, spolovice od nadšenia a spolovice preto, lebo pretne to mŕtvolné ticho, ktoré tu vládne. Viem, že pre obedom chcem stihnúť odpovedať si na otázku dňa, pozrieť si seriál, dať si raňajky a prezliecť sa do skutočného dospeláckeho oblečenia. Viac však nestihnem, pretože nás tu kŕmia každé štyri hodiny.
Po obede idem na prechádzku. Od stola k posteli a potom k dverám a späť. Objavila som úžasný spôsob trávenia voľného času. Čítam a kráčam. Je to takzvané kračítanie. So sebou som si z Londonu doniesla zopár kníh, jednu z nich som dočítala hneď prvý deň a druhú, skrátenú verziu Freudovho Výkladu Snov som začala čítať včera. Však som si uvedomila, že za stolom, obklopená technológiami mám problém sústrediť sa na dlhé rozvetvené vety a tak som len tak začala chodiť a čítala som polohlasne akoby som dávala prednášku. Uvedomujem si, že ak ma niekto videl cez okno chodiť po izbe a rozprávať sa samú so sebou musel si myslieť, že to mi zdravý rozum teda dlho nevydržal. Toto považujem za definitívny highlight včerajška.
Včera som okrem dvoch vojakov, čo si prešli popred okno nevidela vôbec nikoho. Ani som s nikým nehovorila. Uvedomujem si však akou obrovskou podporou sú pre mňa moji priatelia, ktorí - samozrejme aj s istou dávkou zvedavosti, zostávajú so mnou v úzkom kontakte a ja svoju aktuálnu situáciu opisujem každému podľa toho, aký máme vzťah. Niektorí potrebujú vecné informácie o tom, aké to tu je - toto zahŕňa členov mojej rodiny - a niektorí majú radi explicitné dohady a teórie o bunkroch a tajných laboratóriách. Všetkým poskytnem to, po čo si prišli. Mne to poskytne istú dávku pobavenia a pre nich je to senzácia.
Začína sa mi upravovať môj pokazený denný režim. V Londýne som nikdy nešla spať pred treťou ráno a budila som sa okolo dvanástej. Polovičné dni, keď som nesmela vyjsť von sa nezdali také neznesiteľné. Tu sú raňajky o ôsmej, ktoré však musím stihnúť zjesť pred dvanástou, lebo vtedy je obed a teda vstávam okolo pol desiatej. Možno je to tak dobre, budem vyzerať ako vagón, keď odtiaľto odídem, ale budem vstávať v ľudskom čase.
Deň 4.
Dnes som sa bližšie pozrela na jedálny lístok, čo mi visí a stene a uvedomila som si, že ku KAŽDÉMU jedlu je pridaný chlieb. Dnes máme na večerú slivkové knedle so strúhankou, keks, nápoj a chlieb. Nie som si istá prečo, ak sme mali chlieb aj na raňajky aj na obed. Možno sa boja, že hladujeme, no ja určite nie som zvyknutá jesť trikrát denne a z toho dvakrát mäso a preto sa moja myseľ potýka s dvomi nasledujúcimi problémami: A) Donesené jedlá treba zjesť hneď, inak sú studené a tak sa teda nenechajú len tak skladovať v izbe až kým nevyhladnem. Nemôžem ich len tak vyhodiť, pretože si myslím, že plytvanie jedlom je veľký celosvetový problém. A tak sa cítim veľmi previnilo vždy keď nedojem chlieb aj s mojimi slivkovými knedľami a vyhodím ho do koša.
Ľudského kontaktu je stále menej a keďže je víkend Veľký Brat sa dnes ozýva len vtedy keď je čas jesť. Vonku je slnečno a ja mám veľké okno otvorené dokorán a občas sa z neho vykloním, aby som videla či aj niekto iný nehľadá priateľské zakývanie alebo úsmev. Práve som zbadala mladú ženu pár okien vpravo v budove oproti. Usmiala sa na mňa. Cítiť tu solidaritu, i keď ukrytú za stenou. Keď sa dívam na zatvorené okná a stiahnuté rolety zamýšľam sa, kto je za každým z okien izolovaný. Je to cvičenie na kreativitu, avšak všetky okná a izby vyzerajú rovnako pusto. Premýšľam, či sa to zmení za tých 14 dní a či sa ľudia postupne začnú podobne ako ja obracať k iným ľuďom.
Stále sme nepočuli nič o testoch, očakávam, že to Veľký Brat vyhlási spoločne cez reproduktor. Alebo možno niektorí už boli testovaní? Neverím však ani na sekundu tomu, že ľudia, ktorí sú tu zatvorení nepociťujú stres. Sľúbila som, že v týchto zápiskoch z karantény budem nadovšetko úprimná a preto si dovoľujem tvrdiť, že sme všetci pod obrovským stresom. Avšak nie celkom vedome. Zapájame rôzne obranné mechanizmy či už psychické alebo fyzické. Presviedčame sami seba, že to, čo sa deje prejde a všetko bude fajn. Samozrejme, že bude, ale kedy a za akú cenu? To sú otázky, ktoré sa všetci pýtame, ale s nejasnými odpoveďami sa všetci vyrovnávame inak.
Veľká vec sa stala!
Veľký brat sa nám prihovoril s oznamom o testoch. Od zajtra nás všetkých budú testovať a výsledky by sme mali mať do najneskôr 72 hodín. Už tri dni ma pobolieva hrdlo, čo mi dáva celkový dobrý pocit, že nemám tento vírus. Viním za to klimatizáciu v autobuse a alergiu na peľ, keďže sme hlboko v lesoch a sezóna už začala. Čítala som, že testy na Covid sú nadmieru nepríjemné a aj keď nie som veľký fanúšik toho, keď mi niekto strká drevenú paličku cez nos skoro až do mozgu budem to musieť vydržať.
O ďalšom vývoji si nedovolím polemizovať lebo ešte netušíme či nás odtiaľto budú odvážať oni alebo tu budeme zostávať 14 dní, ale tento vývoj je fajn. Niečo sa pohlo. Na highlight dneška to ale nemá.
Dnešný highlight je jednoznačne Nutella na raňajky.
Všetko bude dobré.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
motovidlo323
4. 4.apríla 2020 23:09
To si v nejakom zajateckom tábore?
Napíš svoj komentár