Karanténa - Deň 7. - Návrat domov

Konečne mám lekárske potvrdenie o tom, že som negatívna a odteraz mi už nikto nemôže povedať: “Nebuď negatívna. Čo si negatívna.” Cítím sa hrdo napriek tomu, že som pre túto negativitu neurobila vôbec nič. Nikdy som sa pred týmto vírusom extrémne nechránila, často ešte v Londýne som sa správala nezodpovedne a podceňovala som situáciu a teraz som aj tak negatívna. Nebuďte ako ja. Zostaňte doma.

Sloboda chutí zvláštne. Je to ako odchod z letného tábora. V Lešti sa vytvorila malá, tichá spoludržná anonymná komunita, som v myšlienkach s tými, ktorí tam zostali dlhšie. 40 minút pred odchodom nám boli oznámené výsledky testov a bolo nám povedané, že sa musíme zbaliť, zjesť obed, upratať izbu a vyzliecť periny a byť pripravení na odchod. Tiež tým, čo boli ochotní odísť na predĺženie karantény do Gabčíkova, oznámili, že nemusia nikam chodiť a zostávajú v Lešti. Takmer som im trochu závidela.

Pri odchode som konečne stretla svojho hrdinu. Jedného z vojakov v bielych kombinézach v našej budove som sa opýtala, kto bol hlasom z rozhlasu celý týždeň a to bol on! Veľký brat! Cítila som sa ako v prítomnosti celebrity. Rozhovor prebiehal takto:

“Jéj, to ste boli vy? Ja som vás strašne chcela stretnúť. Pripojiť si tvár k hlasu. Máte taký terapeutický hlas.”

Nie že by som jeho tvár videla. Mal rúško, pokrývku hlavy a ja podobne. Rúška sú zvláštne, pretože ľuďom kradnú výrazy tváre, na ktoré sa mnohí tak často spoliehame pri vyjadrovaní svojich emócií alebo čítaní emócií iných. Avšak rúška robia aj inú vec, nútia nás dívať sa ľuďom do očí a v očiach vidieť či sa niekto usmieva alebo nie, to je úplne nový svet a na to ja nie som zvyknutá. Svet s rúškami je intímnejší, i keď na diaľku. On mi na to odpovedal: 
“Áno? Naozaj? Prečo?”
“Neviem, je taký upokojujúci.”
“To bude asi dvadsiatimi rokmi v ozbrojených silách.”

Still a better lovestory than Twilight.

Highlight dnešného dňa (vlastne jeden z niekoľkých) bola preprava z Lešti do Zvolena. Nasadili nás do hasičského autobusu! Cítila som sa znova ako na základke, keď sme chodili na prehliadky ku hasičom a mohli sme sa spúšťať po tej ich tyči. Druhým highlightom bol ten pocit vidieť zasa nebo. Musím to zas a znova prirovnať k living history. Sloboda po odlúčení od sveta nie je to isté. Bol to len týždeň a možno to príliš prežívam, ale to, že vôbec v tejto situácií som, mení rebríček mojich priorít, tak ako som presvedčená, že táto pandémia zmení každého. Zrazu sa na svoj život pozeráme z diaľky, už nie ako centrálna postava tohto príbehu. Hasičský autobus nás doviezol do Zvolena na stanicu a ja píšem tento blog odtiaľto, kým čakám na vlak. Cesta vlakom bude asi celkom zaujímavá nakoľko zajtra začína obmedzenie pohybu osôb a všetci sa budú vracať domov. Alebo nie.

Keby mi niekto pred šiestimi týždňami povedal, že dnes budem tu, vysmiala by som sa im do tváre. Ale mali sme to vedieť, keď sme 18. marca dočasne zatvárali bar a kino, v ktorom robím, môj šéf mi hovoril, že dúfa, že to budú len dva týždne. Ako sme to mohli nevidieť? Veď precedentov bolo už vtedy mnoho. Klamali sme sami sebe, lebo sme to nechceli vidieť. A možno to bol strach. A teraz sme tu, deň po dni to žijeme. Pozerajúc sa teraz na svet, som presvedčená, že z Británie som sa vrátila v tom najlepšom možnom čase a pravdepodobne aj najneskôr ako by bolo vhodné.

Mám otupené zmysly. Nie vnútorne, ale navonok. Moje prsty, ktoré sa dotýkajú klávesnice ju necítia, namiesto toho cítia gumu rukavíc. Moje oči vidia menej ako obvykle, pretože rúško, ktoré mi chráni tvár im zakrýva výhľad. Aj keby predo mnou teraz niekto varil guľáš (mňamky) tak by som to nezcítila, lebo ma chráni rúško a rovnako nemôžem momentálne nič zjesť, lebo by som sa vystavila vonkajšiemu vzduchu. Naozaj je toto naša nová realita? A dokedy to potrvá? Nevadí mi, že nesmiem chodiť do obchodov, že nič nie je otvorené, ale to, čo je paralyzujúce, je strach. Ako dlho bude ľuďom trvať, kým sa vyliečia zo strachu? Alebo už nikdy neprestaneme chodiť bez rukavíc a rúšok? Toto sa stalo Ázii počas SARS-u, však? A teraz sa to deje nám.

Lešť mi už teraz chýba, teraz idem domov. Tam, kde sú moji najbližší, ktorých nemôžem ešte týždeň vidieť. Tam, kde mi síce tiež trikrát do dňa niekto prinesie jedlo, ale už nebude v plastovom boxe. Tam, kde je pohodlie a priateľstvo, ale už sú to od tohto momentu len veľmi dlhé prázdniny. Lešť bola kúúl, letný tábor, týždeň z dvoch mesiacov, to, na čo sa dá tešiť a teraz prišiel ten pocit stratenia, lebo pred nedozerným koncom týchto prázdnin už v pláne nie je vôbec nič. Žiadna dovolenka, len dom, dom, záhrada, dom a záhrada. Myslím si, že moja myseľ sa bude trápiť viac v izolácií ako sa trápi v karanténe, lebo karanténa má obmedzenú dĺžku, presne viem kedy skončí. Izolácia je ako nútené práce v Rusku. Možem tam byť s mojimi rodičmi, ale netuším ako dlho. To je väzenie pre myseľ aj pre telo.

Pred svojím náhlym odchodom z Lešti som nemala čas napísať ďakovný lístok všetkým, ktorí sa o nás starali, ale veľmi som to chcela urobiť. To, že dokážem hovoriť o Veľkom Bratovi tak konkrétne je aj vďaka komu, že tento muž tam bol od dňa 0 až doteraz. Ráno o ôsmej nám už hlásil raňajky a posledný oznam bol často až o desiatej večer. Obdivujem ich prácu, trpezlivosť a obetavosť. My sme koniec koncov neboli jediní, ktorí museli byť testovaní. Vojaci, vojenská polícia, hasičí, ktorí nám odoberali vzorky, administratívni pracovníci - oni všetci podstupovali riziko a zaslúžia si za to aspoň slovíčko vďaky. Aj oni teraz pôjdu domov, na ako dlho však? Kedy príde ďalší transport?

Dnes večer si dám pohár vína. 

A potom pôjdem konečne spať na nevojenskej posteli.

Toto bola najdlhšia cesta z Londýna domov ever. 7 dní, 4 hodiny a 30 minút. 


Už nikdy viac. 

 Denník

8 1 0 0 1

Komentuj

Komenty k blogu