Karanténa Doma - Deň 11. a 12.

Deň 11. 

A vraj Veľkonočná sobota! Nedialo sa vôbec nič, poobede som dokonca zaľahla na poobedného šlofíka a môj večer sa premenil na spontánny muzikálový večer, keď som strávila 6 hodín hlasným spevom dvoch z mojich obľúbených muzikálov, s ktorými som vyrástla. Susedia sa asi nočnému hulákaniu nepotešili, no mne to zlepšilo deň. Tiež som si spontánne napustila vaňu a pri spievaní a kúpaní sa som pila víno. Komu lepšie! (Niekto mi včera povedal, že sa ešte nesmie piť, lebo že je pôst. Nikto mi však neoznámil začiatok nepitia, tak to už asi nemá zmysel začínať teraz na konci, či?) 

Včera som si uvedomila, že tá izolácia a samota ľuďom asi neudiera len na mozgy, lebo moju zoznamovaciu appku v telefóne išlo posledné dni rozdrapiť. Dokonca je tam pridaná možnosť rande cez skype alebo facetime. To už v akom svete žijeme? No nie, dear hinge, nie som pripravená niekoho stretnúť cez facetime. Facetime je najintímnejšia činnosť, ani s niekým s kým som už bola rok by som nefacetimovala, nieto ešte nejaký cudzinec z appky. Každopádne, toľko ľudí ma nelajklo, čo je rok dlhý a za posledné dva dni sa všetci asi strašne nudia. 

Zoznamovacie appky ma mätú. Nemôžem poprieť, že aj ja sa niekedy cítim sama, ale ako sa dá taká tá špecifická iskra, ktorá medzi niekým musí preskočiť, sprostredkovať online? Ľudia sa na týchto appkách vykreslia ako chcú oni, prvý dojem je skreslený, nie je objektívny a je vnímaný len cez jeden jediný zmysel. A potom, je to ako továreň na prvé dojmy. Pretlak fráz a zbytočnýh otázok, ako z takéhoto spojenia vznikne niečo hlbšie? Samozrejme nesúdim nikoho, kto takúto známosť našiel a posunul na ďalší level, dokonca to obdivujem, lebo pre mňa je to ako bájny príbeh, ktorému neviem uveriť. 

Možno iba príliš preberám a oddeľujem hrášok od fazuľky, ale čo ak to, čo nakoniec nájdem, je hrášok vo fazuľkovom struku? 

Včera som prvýkrát v živote varila puding. A dokonca nemá hrudky. 

V noci som nemohla spať. Prenasledovali ma sny o svadbe môjho najlepšieho kamoša, ktorá je o dva týdžne a ja nemôžem ísť. Snažím sa naučiť dešifrovať svoje sny podľa Freudovho návodu, ale tento sa mi dešifrovať nepodarilo. 

Deň 12.

Veľkonočná Nedeľa? Kde? 

Chodím po byte, už zomieram nudou, už neviem, čo od dobroty a teda keď už je tá Veľkonočná Nedeľa, tak pristúpim na slová matky zo včerajška, že treba spraviť veľkonočný veniec ako výzdobu. Vravím, že to už asi trochu neskoro, ale aj tak sa do toho dám, lebo aspoň ma to na hodinku zabaví. Taký krásny veľkonočný veniec, akože nechválim sa, ale taký som ešte nikdy nevidela. Uprostred venca je lúka, na ktorej sa pasú kuriatka a pasie ich šúpolienka s vajíčkom na chrbte. No proste som sa hecla a možno už mi fakt šibe. 

Moja karanténa končí v utorok. V stredu som voľná a dnes mi bolo oznámené, že od stredy má snežiť. Murphyho zákony. Už mesiac sedím zatvorená vnútri, nemôžem nikam ísť, nič robiť a potom, keď som konečne voľná tak má začať byť hnusne, začnú hádam aj traktory padať, príde osem rán egyptských, lebo veď prečo nie. A tak sa čoraz viac utiekam k umeniu, ku knihám, k RPG, k divadlu a k vínu. 

Vonku všetko kvitne a čím viac to kvitne, tým viac kýcham. A čím viac kýcham, tým viac si ľudia myslia, že mám Koronu. A pritom v okruhu kilometra som tu asi jediný človek, ktorý bol testovaný a aj tak sa ma ľudia stránia. 

Objavila som čaro hojdacieho kresla. Ľudia vždy hovoria, že to je pre staré baby a možno som už aj azda stará, ale je to super. Veľmi terapeutické, keď som otrávená neustálym klopaním na dvere, lebo mama niečo chce, tak sa pohojdám a je mi dobre. Otec mi dal za úlohu starať sa o priesadky paradajok a ja ich svedomito polievam každý deň a niekedy si s nimi aj pokecám. Teda, nieže by odpovedali. 

Na dnes večer nemám vôbec žiaden plán. Až ma tá predstava desí, čo s načatým dňom. Možno teda aspoň raz pôjdem spať skôr ako o tretej ráno. 








Dlho ma trápilo, že táto časť tohto denníka je trochu oničom, no potom som si uvedomila, že možno práve to je to, čo týmito zápiskami sledujem. Nič nie je vyfabrikované a niektoré dni sa skrátka nič nedeje a to je v poriadku. To, čo sa nás vždy snažili naučiť na herectve je nechať sa na pokoji. Postava nemusí vždy niečo robiť, rovnako ako ľudia niekedy skrátka nerobia nič. Nie každý deň je vzrušujúci a prináša nové dobrodrúžstvá. Niekedy sa z obyčajnej činnosti dá spraviť dobrodružstvo, ale občas to nie je možné a preto tento blog existuje taký aký je, v jeho nudnej forme. 

 Denník

7 0 0 0 1

Komentuj

4 komenty k blogu