Piatok aj víkend ubehli ako voda a je tu zas nový týždeň. A ako som sľúbila, je tu report o NHL. V piatok som bola na zápase Calgary vs. Chicago a možno niektorí aj viete, ako to skončilo. Taký skvelý výsledok asi nikto nečakal.

Večer sme zaparkovali blízko štadióna, a peši sme išli ďalej cez taký dlhokánsky tunel až do Saddledomu, kde sa zápas odohrával. Prišli sme práve včas, aby sme si našli miesto, usadili sa a porozhliadli. Zápas začal hymnou, najprv americkou a potom kanadskou. Všetci sa pri tom postavili, tak sme sa postavili aj my aby sme zapadli

Prvá tretina bola nudná, aj keď sme dali góly. V druhej tretine sa to už rozbehlo, pretože Chicago prehrávalo a chceli to dohnať. Ale aj tak boli nejakí spomalení. Mali asi zlého brankára. Naši na nich strieľali a z tých pár pokusov o gól nakoniec padlo až 7 víťazných. Pri výsledku 2:1 som si vravela, že to tak môže aj ostať, ale neposlúchli ma. Pri každom ďalšom góle som mala nutkanie sa postaviť zo sedadla a poriadne im zatlieskať. Ale nakoniec som zostala len pri tom tlieskaní. Jeden gól padol tak, že Calgary šikovne ukradlo puk Chicagu a dali sme gól. Druhá tretina bola z celého zápasu najlepšia čo sa dynamiky týka. Stále som sledovala hráčov, a hlavne našich, Hossu a Kopeckého. Myslím, že aj raz boli spolu na ľade. Mohli sa dohovárať po slovensky

Jednoznačne to bol veľký zážitok, o ktorom som ani nesnívala, že takéto niečo by som tu mohla zažiť. Super atmosféra, skvelí fanúšikovia, ktorí kričali a tlieskali o dušu keď sme dali gól, a híkali, keď sa nám ho nepodarilo dať, alebo keď nám dalo 2 góly Chicago. Ak ste boli niekedy na hokeji, takom nejakom dôležitejšom zápase, tak asi viete, o čom hovorím. A ak nie, odporúčam. Aj keď NHL je NHL. Bol to môj prvý hokejový zápas, na akom som v živote bola a ešte hneď takýto. Chcela by som ísť na nejaký keď sa bude hrať play-off. To musí byť iná káva. Tam už je to parádny hokej.

Domov sme prišli niečo okolo desiatej večer a bola som z toho taká ohučaná, že keď som niečo hovorila, tak som doslova kričala. A vôbec mi ani nevadilo, že o piatej ráno na ďalší deň som vstávala do roboty. Bola som jednoducho šťastná, že som tú atmosféru mohla zažiť naživo. Ale len jedna vec mi chýbala. Naši komentátori. Takto som si to musela sama všetko hovoriť sama pre seba a sledovať, kde je puk, kto ho má a čo sa vlastne na ľade deje. Ale ako som už písala, bolo to niečo nezabudnuteľné.


 



A tu sú fotky našich dvoch hokejistov:


Hossa narazil do mantinelu a pomaly sa dvíhal, aby mohol odkrivkať na lavičku


Kopecký na trestnej lavičke, na 2 minúty

Včera sa mi stala taká divná vec. Ráno som išla na vlaku do roboty a keď som sa pozrela, kto nastupuje, skoro mi oči vypadli. Bol to Einstein. Teda jeho presná kópia. Rovnaký „účes“, rovnaké fúzy, podobné oči. Ja som sa naňho nenápadne pozerala spoza kapucne, aby som zistila, či mi už šibe alebo vidím dobre. Ale toto nebol jediný príznak mojej rozvíjajúcej sa paranoje. Už som tu videla dosť veľa ľudí, ktorý vyzerali presne ako niekto, koho poznám na Slovensku. A mohla by som ich spočítať nie na jednej ruke, ale na obidvoch. A keby to ešte nestačilo, videla som aj dvojníkov hercov. Napríklad ten čo hrá v seriáli Life: najbohatší policajt. Neviem teraz ako sa volá. Ale ten chalan bol úplne celý on. Ešte aj ryšavý bol ako ten herec. Alebo dnes som stretla kópiu nášho herca, Martina Vaneka. A tých ľudí, čo poznám osobne, ktorých dvojníkov som stretla tu, kebyže neviem o tom, kde som, tak by som ich normálne aj pozdravila. Ja už len čakám, koho stretnem nabudúce. Možno stretnem aj samu seba. Ale nie v zrkadle, ale naozaj. To by bola aká šupa

Nabudúce vám poviem, čo by ste odo mňa asi nikdy nečakali. Teda aspoň tí, čo ma poznajú osobne. Som zvedavá, čo na to poviete


P.S.: celý týždeň tu sneží, s malými prestávkami, takže cesty vyzerajú tak ako vyzerajú. Medzi obrubníkom a cestou je len minimálny rozdiel, alebo je všetok sneh nahrnutý k chodníku, čiže z cesty je len taký žľab, v ktorom sa autá šmýkajú, lebo pod tým neodhrnutým snehom je ešte aj ľad. Nechcela by som mať teraz auto, ktoré nemá automat. By som sa pekne zviezla po kopci dole, alebo prinajhoršom do niekoho narazila, keďže brzdy sú vám teraz asi na dve veci. A zajtra má byť krásnych -30, tak keď prídem do roboty ráno, budem sa najprv musieť asi rozmraziť

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mortycia  23. 11. 2010 07:11
sorry za tie medzery tam, ale už je veľa hodín a nechce sa mi to už upravovať.
Napíš svoj komentár