So svojím manželom, teraz už bývalým, som sa zoznámila na jednej oslave. Nemôžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad, ale postupne sme si našli k sebe cestu. Po troch rokoch sme sa vzali. Boli sme ten najšťastnejší pár. Naša dcéra mi ho neustále pripomína. Veľmi sa naňho podobá. Keď mala 11 rokov, nastal v našom živote zlom. Zrazu jej bývalo z ničoho nič zle. Lekár nám povedal, že jedna oblička nepracuje tak ako má. Prešli sme si peklom. Absolvovali sme nesmierne množstvo vyšetrení. Dostali sme sa na čakaciu listinu. No darca sa nevedel nájsť. Raz večer mi manžel povedal, že pôjde na testy on a keď sa ukáže, že je vhodný darca, podstúpi operáciu. Najprv som nesúhlasila. Myslela som len na to, že sa môžu vyskytnúť nejaké komplikácie a všetko dopadne zle. No on ma ubezpečil, že sa nemám strachovať a radšej mám myslieť na to, že sa všetko vydarí.
Testy ukázali, že môže našej dcére poskytnúť obličku. Lekári nám naplánovali termín a my sme netrpezlivo čakali na ten deň. Až to nakoniec prišlo. Celú noc predtým som preplakala. V deň operácie prišli do nemocnice moji aj jeho rodičia. Bola som strašne nervózna. Všetci ma ale upokojovali, že všetko dopadne dobre a obaja budú v poriadku. No ja som cítila, že sa niečo stane. Ale nevedela som čo. Veľmi som sa bála. Veď kto by sa nebál. Keď vám operujú manžela aj dcéru, nebudete skákať od radosti, že? To čakanie na koniec operácií mi pripadalo ako večnosť. Už som nevedela, čo mám robiť. Len som sedela v čakárni spolu s ostatnými a čakali sme.
Keď prišiel za nami doktor, čo operoval manžela, hneď som za ním prišla a zisťovala, ako sa má. Doktor ma ubezpečil, že operácia prebehla v poriadku a že neboli žiadne komplikácie. To isté povedal aj doktor po operácii dcéry. Cítila som neskutočnú úľavu. Ako keď vám niekto sňaje obrovský balvan, ktorý so sebou vláčite. Bol to oslobodzujúci pocit.
Po pár týždňoch odpočinku sa všetko vrátilo do starých koľají. Prešiel rok, potom aj druhý a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo niečo pokaziť. Na druhé výročie operácií sme sa rozhodli usporiadať takú malú oslavu, len v kruhu rodiny. Manžel s dcérou dostali dokonca blahoželania od lekárov, ktorí ich operovali. Vraj za to, že sa dobre držia a všetko je v absolútnom poriadku. Na druhý deň po oslave som musela z práce odísť na služobnú cestu. Neznášala som to. To ustavičné cestovanie ma vyčerpávalo. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela, ako dlho tam budem. Blížili sa Vianoce, tak som doma nakázala, čo treba všetko spraviť, kým sa vrátim.
Raz v noci som sa zobudila na nepríjemný pocit. Nevedela som prečo. To som sa dozvedela až neskôr. Hneď som nahmatala telefón a volala som domov. Bolo mi jedno, či ich zobudím, chcela som len vedieť, či sú v poriadku. Po chvíli mi to dvihol manžel. Odľahlo mi, keď mi povedal, že sa nič nestalo. Už som sa chcela rozlúčiť, keď som zrazu počula v telefóne veľký hluk, rinčanie skla a potom ticho. Kričala som na manžela, no nikto sa mi neozýval. Bolo to ako v zlom sne. Netušila som, čo sa stalo. Nemala som to ako zistiť. Bola som zúfalá. Rýchlo som sa obliekla, všetky veci som nechala v hoteli a zavolala som si taxík. Od domu som bola len necelé dve hodiny. Nakoniec som ale ušetrila nejaký ten čas, pretože som taxikárovi stále vravela, aby išiel rýchlejšie. Keď sme vchádzali na našu ulicu, všade som videla policajné a hasičské autá. Bola tam aj sanitka. Okolo postávali ľudia. Vybehla som z taxíka a ponáhľala sa k svojmu domu. Jeden policajt ma však zastavil. Nechcel ma pustiť ďalej. S plačom som sa ho snažila presvedčiť, aby ma pustil, pretože tam bývam. Chcela som vedieť, čo sa stalo. No nikto mi to nepovedal. Keď som sa otočila, videla som, ako niekoho nakladajú do sanitky. Evidentne sa nehýbal. Vytrhla som sa policajtovi a utekala som k sanitke. Keď som uvidela, kto to je, skoro som odpadla. Nemohla som polapiť dych. Bolo to ako v zlom filme. Ležal tam totižto môj manžel. Bez známok života. S veľkou námahou som sa spýtala lekára, vlastne som naňho kričala, čo sa stalo. Povedal mi len to, že do domu narazil kamión. Rovno do miestnosti, kde bol môj manžel. Vraj nemal šancu prežiť. V tom okamihu sa mi zrútil svet. No musela som myslieť na Lorene. Tá, ako som neskôr zistila, bola v poriadku. Bola len v šoku. Obe sme plakali. Veľmi dlho. A keď prišli manželovi rodičia, bolo to strašné. Nevedela som, čo im mám povedať. Cítila som sa vinná za to, čo sa stalo. Keby som nevolala domov, nemuselo sa to stať. Kamión by síce tak či tak do domu narazil, ale nikomu sa nemuselo nič stať. Teda nič vážne. Vodič obišiel len so zlomenou nohou a pár modrinami. Podľa vyšetrovania bol v mikrospánku, keď sa to stalo.
Na pohrebe som už nebola schopná sĺz. Poriadne som ani nevnímala, čo kto hovorí. Bola som ako bez života. Len bledá schránka, ktorá v sebe ukrývala strašnú bolesť, ktorá sa nedala ničím vyliečiť.
Dom som dala opraviť. No bolo v ňom strašné ticho. Všade som videla manžela. Večer, keď som ležala v posteli, som sa niekedy pozabudla a zaželala som mu dobrú noc. Až potom som si uvedomila, že tu už nie je. Ostali len spomienky, ktoré mi ho ale nenahradia.
No ostalo tu po ňom niečo, čo stále žije. To niečo je oblička, ktorú daroval Lorene. Zachránil jej vtedy život, no ten jeho nemal kto zachrániť.
Nikto nevie, aký osud nás čaká. Ale už viem, že anjeli existujú. Keby to tak nebolo, mohlo sa stať ešte niečo horšie. Takto môj manžel žije, až dokým bude žiť naša dcéra.
Ak si myslíte, že ste niekedy mali šťastie, hrozilo vám napríklad nejaké nebezpečenstvo a vám sa skoro nič nestalo, vedzte, že to nebolo šťastie. To bol váš anjel, ktorý na vás neustále dáva pozor. Možno je to váš priateľ, ktorý vám radí, alebo niekto, kto na vás dáva pozor zhora. Verím, že každý má svojho anjela strážneho, ale niekedy ani on nás nedokáže ochrániť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
10. 1.januára 2019 17:00
A to sa ozajsky stalo?
Napíš svoj komentár