Vítam vás v novom roku! Dúfajme, že bude aspoň tak úspešný ako ten predošlý a u niekoho úspešnejší. Prajem Vám veľa lásky, splnených prianí, krásnych zážitkov a hlavne aby ste mohli byť s tými, koho ľúbite. Ja to tu už nejak vydržím a budem s mojimi beloved aj ja. Len to vydržať.

A keď už je tu ten nový rok, v ktorom sú až dve jednotky (jednotka znamená šťastie), tak mi dovoľte, aby som vám sem pridala ďalšiu kapitolu. Len by ma viac potešilo, ak by sa tu komenty objavovali častejšie, aj od ostatných ľudí, lebo je to tu také polomŕtve. Tak si dajte záväzok, že budete komentovať

No ok, idem už, lebo by som sa tu ešte rozpísala a to asi nechcete. Tak tu je:




24. kapitola


„Je to jeden starý indiánsky príbeh. Ako isto vieš, tunajší Indiáni sa volajú Blackfoot, ale v ich jazyku je Niitsitapiisini.“ Začal s rozprávaním Sebastian.
„Už som o nich niečo počula, keď som bola v Glenbow múzeu,“ pritakala Eireen.
„Tak to je fajn. Takže máme základ a môžeme prejsť hneď k jadru. Tento príbeh je o vlkoch, keď už tu okolo pobehujú. Volá sa to Makoyoohsokoyi, alebo inak Vlčia cestička.
Makoyiwa, čiže vlci, patrili medzi prvé bytosti na Zemi, ktoré nám pomáhali. Raz v zime, keď ľudia z kmeňa hladovali, sa jeden mladý muž utáboril iba so svojou rodinou, pretože hľadali jedlo. Vlci túto rodinu našli a zjavili sa im ako mladí muži, ktorí do vigvamu priniesli čerstvé mäso. Potom vlci túto rodinu zobrali so sebou, ukázali mužovi ako spolupracovať s inými ľuďmi pri love bizónov a iných zvierat. Vlci zoznámili ľudí s inými zvieratami z ich sveta. Ľudia pochopili, že zvieratá s kopytami a rohmi môžu jesť, ale zvieratá s labami a pazúrmi by mali nechať tak. Na jar vlci zmizli, ale stále ich môžeme vidieť na oblohe ako makoyoohsokoyi, Vlčiu cestičku alebo tiež Mliečnu dráhu. Tieto hviezdy nám neustále pripomínajú ako by sme mali spolu žiť.“

Eireen ho počúvala so zatvorenými očami, stále ležiac na jeho hrudi. Keď skončil s rozprávaním, vzdychla si.
„Ach, ja zbožňujem staré indiánske historky. Je v nich toľko symboliky, že dnešné príbehy im nesiahajú ani po prvú vetu.“
„A to je len jeden príbeh, poznám ich viac. Ale na dnes asi stačilo, je už veľa hodín. A čo si mi to ty chcela vlastne povedať?“ spýtal sa jej Sebastian.
Eireen mu to nechcela povedať teraz, tak len pokrútila hlavou. „Už nič. Som unavená, tak poďme spať.“
„Tak dobre. Dobrú noc a sladké sny,“ povedal Sebastian a pobozkal Eireen na čelo. Tá už napoly spala, tak len niečo nezrozumiteľne zamumlala a Sebastian sa usmial.

Ráno sa zobudili o pol 7 a Sebastian vyšiel hneď skontrolovať kone. Oheň už iba tlel, napriek tomu, že v noci priložil. No našťastie nebolo veľmi zima.
Eireen dala uvariť paradajkovú omáčku a cestoviny.
„Ty máš ale zásoby,“ zasmial sa Sebastian, „sme tu len na tri dni a ty sem zoberieš jedla ako na 2 týždne.“
„Radšej viac ako menej. Veď nemusíme všetko zjesť,“ nedala sa Eireen.
Trvalo im viac ako pol hodinu kým zbalili stan, osedlali kone a všetky veci zbalili do vakov upevnených k sedlám.

Rómeo a Júlia boli radi, že sú zasa v pohybe, takže boli aj neposlušní. Sebastian sa rozhodol, že ich trochu prebehnú. Asi po piatich minútach cvalu sa zastavili, pretože vedľa lesnej cestičky, po ktorej išli, zbadali roztrhané zviera.
„To spravili tí vlci, čo sme ich večer počuli?“ spýtala sa Eireen Sebastiana, keď sa pozerala na mŕtveho jeleňa.
„Nemyslím si. Možno ho len poranili a skôr, ako ho stihli dobehnúť a zožrať, niečo ich mohlo vyrušiť a predbehol ich medveď. Takto roztrhať dokáže len medveď.“
„No super, takže teraz už nielen vlci, ale aj medveď nás môže rovnako roztrhať,“ lamentovala Eireen a pozorne sa okolo seba poobzerala, či neuvidí v diaľke nejaký pohyb.
„Veď sme v divočine, v národnom parku.“
„Ja viem, a preto by sme si mali dávať pozor a hlavne si nerobiť žarty, že?“
„Tak teda poďme ďalej. A mimochodom, so mnou sa nemusíš ničoho báť,“ povedal Sebastian, popohnal koňa a už uháňal vpred.
„Počkaj, len si lepšie zaviažem klobúk,“ zakričala za ním Eireen, no Sebastian ju nečakal a pustil sa do ešte rýchlejšieho cvalu. Eireen sa ho snažila dohoniť, no Sebastian sa jej stále vzďaľoval.

Toto som už predsa zažila, v sne. Déja vu. Prebehlo Eireen hlavou.
„Sebastian stóóój,“ zakričala za ním, no on ju nepočul. Eireen oblial studený pot, tep sa jej zrýchlil a Júlia pod ňou vycítila jej nervozitu. Okamžite vystrelila cez lúku a Eireen začali tiecť slzy. Sebastiana už vôbec nevidela. Bála sa, čo uvidí z kopca. No nechcela uveriť tomu, že to, čo sa jej snívalo, by sa teraz malo aj splniť. Na vrchole kopca zoskočila z koňa a ponáhľala sa na jeho okraj. Keď sa cez neho naklonila, uvidela Rómea stáť pri Sebastianovi, ktorý nehybne ležal na zemi a ruku mal neprirodzene vykrivenú.
„Panebože, Sebastian!“ zakričala Eireen a pomaly, aby nespadla aj ona, začala klesať k nemu dole.
Keď sa k nemu dostala, snažila sa ho prebrať, no nereagoval.
„Sebastian, toto mi nemôžeš urobiť. Nie teraz a nie takto. Už som raz zažila smrť Nicholasa, tak ty mi nemôžeš spraviť to isté, počuješ?“ kričala Eireen cez slzy, no Sebastian sa stále nehýbal. Eireen si vedľa neho bezradne kľakla, pričom neprestávala plakať.
„Keď zomrieš, prisahám, že to už nevydržím. Ani nevieš, ako veľmi ťa milujem, tak sa už konečne preber,“ skríkla priam nepríčetne. Pozrela sa na Sebastianovu tvár a zbadala pohyb.
„Sebastian, počuješ ma? Otvor oči, prosím ťa.“
Sebastian ako na príkaz oči pomaly otvoril.

„Eireen,...“ začal.
„Pšššt, nič nehovor,“ prerušila ho Eireen, „musíme sa odtiaľto dostať a ty potrebuješ ísť do nemocnice. Potrebujem ťa teraz ale dostať na koňa, tak sa musíš posnažiť vstať.“
„Dnes už žiadnu pomoc nenájdeme, tak by sme mali pokračovať v ceste. Zajtra sme pri aute,“ povedal Sebastian s námahou, no Eireen o tom nechcela ani počuť.
„To nemyslíš vážne. Pred chvíľou si mi tu skoro zomrel a teraz chceš pokračovať v ceste?“
„Nič mi nie je a ruka to nejak prežije. A aj tak budeme o chvíľu už v polovici cesty, tak už je jedno, či sa teraz vrátime alebo budeme pokračovať ďalej.“
„Tak ako chceš, ale potom sa nesťažuj,“ povedala Eireen a opatrne mu uviazala ruku šatkou.
Išli vedľa seba mlčky. Keď sa naňho Eireen sem-tam nenápadne pozrela, vedela, že má bolesti. No on si to nechcel pripustiť.

„Mali by sme sa tu utáboriť,“ povedal Sebastian, keď sa ocitli na malom priestranstve.
„Veď je ešte svetlo, tak by sme mali prejsť čo najďalej,“ namietala Eireen.
„Svetlo ešte je, ale o chvíľu Slnko zapadne a kým všetko rozložíme, bude tma.“
„Ako vieš?“ spýtala sa Eireen.
„Ak natiahneš ruku proti Slnku ako keby si sa opierala o stenu a prsty budeš mať horizontálne, zistíš, za aký čas sa zotmí. Len si ich musíš dať tesne pod Slnko a každý prst znamená asi 15 minút. Takže nám zostáva presne... hodina a pol. To je akurát na to, aby sme sa utáborili, lebo s mojou rukou to bude dlhšie trvať,“ vysvetľoval jej Sebastian.
„To ako vieš, že podľa prstov sa dá určiť západ Slnka?“
„Keď som bol malý, naučil ma to starý otec. A je to veľmi dôležitá vec.“
Presne za hodinu aj niečo mali rozložený stan, priviazané a odsedlané kone, nazbierané drevo, ktoré Eireen zaobstarala a obaja sa pohodlne usadili v stane.
„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtala sa ho Eireen potichu.
„Dá sa to vydržať. Ale som unavený, tak čo keby sme išli spať?“ navrhol Sebastian, a tak si obaja ľahli.
„Eireen?“
„Áno?“
„Kto to bol Nicholas?“ spýtal sa Sebastian a Eireen sa zhlboka nadýchla.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár