Nikdy nevieš dňa ani hodiny 5. kapitola

Bol krásny slnečný letný deň, tak sa Eireen rozhodla, že si pôjde zajazdiť. Z neďalekej stajne si požičala mladého sivka, ktorý sa jej páčil najviac. Vyšli spolu na lúku za mestom, kde si myslela, že ju nebude nikto rušiť. Keď nechcela sivka uštvať k smrti, musela ho najprv zahriať. Začala krokom, klusom, potom cvalom a keď si už myslela, že by to mohlo stačiť, dala sa do behu. Lúka nebola veľká, ale stále nebola na jej konci. Zdalo sa jej, že už to trvá neskutočne dlho, keď odrazu začula za sebou iného koňa. Najprv sa neobzrela, no počula, že jazdec ju pomaly doháňal. Otočila sa v sedle, aby mohla zistiť, kto to je. Div, že nespadla z koňa. Pomyslela si, že buď zle vidí alebo má halucinácie.

„Nicholas? “ potichu vyslovila jeho meno, ale bolo to dosť hlasno na to, aby to začul aj jej spoločník. Neodpovedal, len sa na ňu usmial.
„Ty si predsa mŕtvy, ako to, že si tu? A nevieš ani jazdiť na koni.“ Záporne krútila hlavou.
„Neboj sa, ty to zvládneš, ty vždy všetko zvládneš, “ povedal, akoby ani nepočul jej otázku.
„Pamätáš sa, keď si mala 6 rokov a zlomila si si nohu pri páde zo stromu? Alebo keď si si popálila ruku ako 10-ročná a ani si veľmi neplakala? Pamätáš sa na to? “ spytoval sa jej náhlivo.

„Pamätám, ale ako to môžeš vedieť? Nikdy som ti o tom nehovorila, “ spýtala sa ho Eireen s prekvapením v hlase a lepšie sa mu pozrela do tváre. Všimla si, že jeho oči nie sú hnedé, ale zvláštnej modrej farby a že ani jeho vlasy nemajú taký odtieň hnedej ako si pamätala. Tieto boli o niečo tmavšie a aj o trochu dlhšie.
„Počúvaj svoje srdce a ži svoj život ako najlepšie vieš.“ Naposledy sa na ňu usmial a zrýchlil tempo.

Eireen celá zmätená popohnala koňa, ale ten ju neposlúchal. Čo mám zvládnuť? Čo? ? Čo? ? ? Pýtala sa sama seba. Chcela dobehnúť Nicholasa, ale už sa strácal v diaľke pred ňou. Videla, že prišiel k okraju lúky a chystal sa skočiť. Vedela, že tam je už koniec, že už tam nič nie je, len hlboká priepasť, ktorá čakala na ďalších neopatrných ľudí ako papuľa nejakej strašnej príšery na svoju korisť, ktorá skončí v jej útrobách.

„Niééé! “ vykríkla Eireen, keď uvidela ako Nicholas skočil a zmizol jej z dohľadu. Znovu popohnala koňa a ten ju odrazu opäť poslúchal. Docválala na okraj lúky, zoskočila zo sedla a pozrela sa do priepasti. Nič však nevidela. Len čierno-čiernu tmu, ktorá ako závoj zahaľovala všetko, čo sa v nej ocitne.
„Nicholas! Nicholas! “ kričala, ale nedostávalo sa jej žiadnej odpovede. Uvedomila si, že to nemá zmysel, že už ho nemôže vrátiť späť a rozplakala sa. Stratila ho už po druhýkrát.

Vtom začula silné zahrmenie, ktoré ju prebudilo. Otvorila oči a ocitla sa vo svojej novej izbe. Na lícach cítila slzy. Takže to bol len neskutočne skutočný sen, nočná mora, ktorá jej pripomenula Nicholasa.
Pozrela sa na hodiny. Bolo osem hodín. Rodičia ešte určite spia, pomyslela si. Zamierila do kúpeľne, aby si opláchla tvár studenou vodou. Vedela, že už zrejme nezaspí, tak zišla dolu po schodoch do kuchyne.

Spravila si kávu a sadla si za stôl. Po chvíli sa išla pozrieť, či už náhodou nemajú pred domom noviny. Otvorila vchodové dvere a zistila, že v noci bola zrejme silná búrka, pretože všade naokolo bolo mokro a ešte stále sa blýskalo a hrmelo.
Rýchlo vzala noviny a zamierila späť do kuchyne. Mala by si popozerať nejaké inzeráty kvôli práci. Našla ich tam zopár, ale ani jeden sa jej nepozdával. Listovala ďalej, ale okrem najnovších informácií zo sveta politiky, počasia a ekonomiky tam nenašla veľa zaujímavých článkov.
Ale keď otvorila noviny na predposlednej strane, v sekcii tragédie a pohromy, skoro sa zadrhla kávou. To, čo si prečítala, ju zarazilo.

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu