Každé ráno kráľa prebúdzal a za spevu a pohmkávania veselých popevkov mu prinášal raňajky. Na veselej tvári mu hral široký úsmev a stále si zachovával veselý a bezstarostný prístup k životu.
Raz si ho dal kráľ zavolať.
-Povedz mi, páža, aké je tvoje tajomstvo?
-Aké tajomstvo, Výsosť?
-Aké je tajomstvo tvojej radosti?
-Nemám nijaké tajomstvo, Výsosť.
-Neklam mi, páža. Nariadil som sťať hlavu za menšie priestupky, ako je lož.
-Neklamem vám, Výsosť. Nemám nijaké tajomstvo.
-Prečo si stále veselý a šťastný? Prečo?
-Pane, nemám dôvod byť smutný. Vaša Výsosť mi preukazuje česť tým, že jej smiem slúžiť. Mám ženu a deti a žijeme v dome, ktorý sme dostali. Kráľovský dvor nás šatí a živí. Navyše nás Vaša Výsosť občas obdaruje drobnou mincou, aby sme sa trochu pobavili. Ako by som nebol šťastný?
-Ak mi okamžite neodhalíš svoje tajomstvo, budeš o hlavu kratší- , povedal kráľ. -Nikto predsa nemôže byť šťastný z takýchto dôvodov.
-Ale Vaša Jasnosť, nie je to žiadne tajomstvo...!Nič by mi neurobilo väčšiu radosť, ako vám vyhovieť. Nič Vám však nezatajujem.
-Odíď, lebo zavolám kata!
Sluha sa usmial, uklonil sa a odišiel z miestnosti.
Kráľ bol ako zmyslov zbavený. Nechápal, ako môže byť sluha šťastný, keď žije z toho, čo mu kto požičia, oblieka sa do starých šiat a živý sa zvyškami z tanierov dvoranov.
Keď sa upokojil, zavolal najmúdrejšieho radcu a všetko mu povedal.
-Prečo je ten muž šťastný?
-Vaša Výsosť, je to tým, že ten muž je vonku z kruhu.
-Vonku z kruhu?
-Presne tak.
-A to ho robí šťastným?
-Nie, pane. To ho nerobí NEšťastným.
-Tak, aby som si to ujasnil - byť v kruhu ťa robí nešťastným?
-Je to tak.
-A on v kruhu nie je?
-Nie, pane.
-A ako sa z neho dostal?
-Nikdy do neho nevstúpil.
-A čo je to za kruh?
-Kruh deväťdesiatich deviatich.
-Vôbec tomu nerozumiem...
-Pochopili by ste to, keby ste mi dovolili, aby som vám to ukázal.
-A ako?
-Nechali by ste sluhu vstúpiť do kruhu.
-Tak ho k tomu prinútime.
-Nie, Výsosť. Nikto nemôže nútiť druhých vstúpiť do kruhu.
-Vlákame ho tam lesťou.
-To nie je potrebné, Výsosť. Keď mu dáme príležitosť, tak do kruhu vstúpi dobrovoľne.
-A on si nevšimne, že to znamená zmeniť sa na nešťastného človeka?
-Ale áno, všimne.
-V tom prípade do kruhu nevstúpi.
-Nebude si vedieť pomôcť.
-Chceš povedať, že si bude vedomý nešťastia, ktoré mu kruh prinesie, a napriek tomu do neho vstúpi a nebude schopný ho opustiť?
-Presne tak, Výsosť. Ste ochotný prísť o skvelého sluhu, aby ste pochopili štruktúru kruhu?
-Áno.
-Výborne. Túto noc po vás prídem. Medzitým pripravíte kožený mešec s deväťdesiatimi deviatimi zlatými mincami. Nesmie tam byť ani o jednu menej, ani o jednu viac.
-Ešte niečo? Radšej privediem stráže.
-Len kožený mešec. Uvidíme sa dnes v noci, Výsosť.
A tak sa stalo. Tú noc sa radca vydal za kráľom. Potajomky prišli na dvor paláca a ukryli sa vedľa sluhovho domu. Čakali na východ slnka.
V dome zapálili prvé sviece. Radca pripevnil ku koženému mešcu odkaz:
-Tento poklad je tvoj. Je to odmena za dobré správanie. Uži si ho a nikomu nehovor, ako si k nemu prišiel.
Potom mešec priviazal ku dverám domu, zaklopal a opäť sa schoval. Sluha vyšiel pred dom. Radca a kráľ ho pozorovali z úkrytu v kroví.
Sluha mešec otvoril a prečítal si odkaz. Potom mešcom zatriasol, a keď začul kovový zvuk, zachvel sa, pritisol si ho k hrudi a rozhliadol sa okolo seba. Keď sa uistil, že ho nikto nevidí, vrátil sa domov.
Špehovia začuli, že zatvoril dvere na závoru. Potom ho cez okno sledovali.
Sluha zmietol všetko zo stola. Zostala len horiaca sviečka. Posadil sa a vysypal obsah mešca. Nemohol uveriť vlastným očiam.
Bola to hromada peňazí!
V živote mu ich cez ruky prešlo len niekoľko, a odrazu mal pred sebou hŕbu zlatých mincí. Počítal ich a ukladal na seba. Maznal sa s nimi a vo svetle sviece sa kochal ich leskom.
Kládol jednu vedľa druhej, tvoril z nich kôpky a potom ich rozhadzoval do strán.
A ako sa s nimi hral, začal ich zarovnávať po desiatich minciach. Desať, dvadsať, tridsať, štyridsať, päťdesiat, šesťdesiat...Až vytvoril poslednú kôpku... Ale mincí bolo len deväť!
Najskôr pohľadom prešiel stôl v nádeji, že sa azda jedna zakotúľala. Potom prehľadal podlahu, potom nazrel do mešca.
-To nie je možné,-pomyslel si. Položil poslednú kôpku vedľa ostatných. Bola o niečo nižšia.
-Okradli ma! -Vykríkol, -Okradli ma! Darebáci!
Znovu prehľadal stôl, podlahu, mešec, šaty, kapsy, pozrel sa pod nábytok...No márne.
Na stole mu kôpka lesklých mincí výsmešne pripomínala, že ich má len deväťdesiat deväť. Len deväťdesiatdeväť.
-Deväťdesiatdeväť mincí...To je veľa peňazí, -Pomyslel si. -Ale jedna mi chýba. Deväťdesiatdeväť nie je úplný počet. Sto je úplný počet, nie deväťdesiatdeväť.
Kráľ a radca sa pozreli cez okno. Sluhova tvár sa zmenila. Obočie sa mu zvraštilo a svaly sa napli. Oči akoby sa zmenšili a ústa sa stiahli do strašného úškľabku, cez ktorý mu presvitali zuby.
Nahádzal mince do mešca, rozhliadol sa na všetky strany, aby sa uistil, že ho nik nevidí, a mešec schoval medzi drevo na kúrenie. Potom vzal do ruky ceruzu a papier a začal počítať.
-Ako dlho budem musieť šetriť, aby som získal stú mincu? -mrmlal si sám pre seba.
Rozhodol sa drieť, aby ju získal. Potom už možno nebude musieť pracovať.
Keď má človek sto zlatých mincí, už nemusí pracovať. Sto mincí urobí z človeka boháča. So sto mincami môže v pokoji žiť.
Dopočítal. Keby pracoval a ušetril, čo si zarobí a čo občas dostane, za jedenásť či dvanásť rokov by získal zlatú mincu.
-Dvanásť rokov je dlhý čas, -pomyslel si
Možno by mohol požiadať manželku, aby si na nejaký čas našla prácu v dedine. A on sám skončí v paláci o piatej popoludní, aby mohol pracovať až do noci a dostať za to peniaze navyše.
Spočítal si, že keď dá dohromady svoju prácu v dedine a prácu svojej ženy, mohol by dať peniaze dohromady za sedem rokov.
-Je to príliš dlho!
Azda by do dediny mohol odnášať jedlo, ktoré im každú noc zvýši, a predávať ho za pár drobných. A skutočne, čím menej budú jesť, tým viac by toho mohli predať. Predať, predať...
Začínalo byť teplo. Prečo potrebujú toľko zimného oblečenia? Prečo mať viacej ako jeden pár topánok?
Bola by to obeta. No za štyri roky obety získa svoju stú mincu.
Kráľ a radca sa vrátili do paláca. Sluha vstúpil do kruhu deväťdesiatich deviatich...
Počas nasledujúcich mesiacov naďalej spriadal svoje plány ako v tú osudnú noc. Raz ráno zabúchal na dvere kráľovskej komnaty a vstúpil dnu mrzutý a zamračený.
-Čo sa ti stalo? -opýtal sa ho kráľ dobromyseľne.
-Nič sa mi nestalo, vôbec nič sa mi nestalo...
-Nie je to tak dávno, čo si sa celé dni smial a spieval...
-Robím vari svoju prácu, nie? Čo odo mňa Vaša Výsosť chce? Aby som azda robil šašovstvá a predvádzal sa?
Netrvalo dlho a kráľ sluhu prepustil. Nebolo práve príjemné mať sluhu, ktorý mal neustále zlú náladu.
z knihy Príbehy Na Uzdravenie Duše, vydalo Karmelitánske nakladateľstvo Bratislava.
Preklad: Katarína Thurzová
Autor : J. Bucay
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
1. 11.novembra 2020 19:22
kokotina
Napíš svoj komentár