Keď v piatok večer sedím doma

Nie som ten typ, čo by každý piatok musel byť niekde v bare, krčme, hospúdke, ale niekedy to proste potrebujem... Dnes to potrebujem. Píšem dvom parťákom, o ktorých viem, že keď sa im ozvem tak idú, ale dnes nie... Dnes majú obaja svoje plány

....Nasrať.

Tak plán B. Napúštam vaňu. Pozorujem svoje prsty, ako sa na ich bruškách spravila tá taká starecká štruktúra. Chvíľu nad tým dumám. Keď som bol malý, desilo ma to. Myslel som si, že mi to tak zostane a pomaly sa zmením na starca. Dnes viem, že to je kvôli tomu, že sa v koži nahromadí príliš veľa vody, a tým starým práve tá voda v koži chýba. Aké je to zvláštne, vravím si, napriek tomu, že niekomu niečo chýba, a niekto toho má nadbytok, vyzerá to skoro rovnako. Kiež by to bolo tak aj s emóciami. Tie mnou poslednú dobu lomcujú viac ako by som si prial, ale ako vyrovnaný človek nepôsobím, a aj keď sa moje rácio snaží s tým bojovať, nejaké je to silnejšie. To máš tak, keď niečo v sebe dlho dusíš a potom sa to samé vyplaví na povrch, ako magma, ktorá sa kopí a s výbuchom sopky mení na lávu a zalieva celého človeka. Najhoršie, že to zasahuje potom aj sféry, ktoré s tým nič nemajú. Vulkán si proste nevyberá, keď to buchne, ničí všetko... bez výnimky.

A obdivujem vlastne tých, ktorý z podobných situácií vedia ťažiť. Mám takú náladu zakukliť sa do izby s gitarou a nechať to prúdiť cez struny, piť nejaký silný čaj a zložiť niečo, čo by išlo tak od srdca, čo by to vystihovalo a ja sa z toho nejako katarzne očistil a ďalej to neriešil. Ale kdeže ja... Furt mám pocit, že to nezvládnem, že to neviem, že som hudobný analfabet, že nemám vzdelanie na to a keď mám skladať mám pocit, že tie tóny, melódie a akody do seba nepasujú. Potom si spomeniem, že na vysokej som raz niečo zložil, keď som prokrastinoval a miesto učenia na skúšku z dejín umenia som radšej drel prsty a driapal struny... a vlastne, aj do filmov som sa snažil robiť si hudbu sám. Ale vždy keď to príde na mňa, že sám chcem, nie žiadne z núdze cnosti, vtedy mám tie ruky voľáke drevené a vôbec to nejde – pritom by som TAK CHCEL!!!

Kašlem na to, čaj nezalievam, znova sa cítim ako troska, čo si nevie ísť ani za tým po čom mu duša piští. Zapínam internet, otváram deviantart... a načo? Hľadať inšpiráciu? V rohu mi svieti 7256 upozornení a noviniek, čo ľudia, ktorých mám v merku ponahrávali. Všetko som zmazal. Nič som nepozrel a cítim, že som sa zbavil nejakého bremena. Trvalo mi to ani nie minútu. A keby som to všetko prezrel, strávil by som pri tom tri dni. Ani to nebolelo... Kiež by to tak vlastne išlo so všetkým. Pozametať si pred prahom, na všetko sa vysrať a začať tak nejako od začiatku. Reštart!

Asi fakt potrebujem pivo....

 Záchod

4 0 1 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu