Nala ospalo dvihla hlavu od jelenieho stehna, ktoré jej ležalo po papuľou. Zvyšok zvieraťa už dávno zjedla, toto si nechávala na neskôr. Zaujal ju však rozruch, ktorý sa začal z mesta šíriť ako pach skunka. V ľavej časti mesta sa niečo dialo. Tigrím zrakom zbadala skupinku ľudí, veľkých asi ako mravce, ako sa hrnú s krikom z nejakého domu. Sledovala ich beh cez asi dve ulice. Potom jeden z nich vbehol do iného domu. Nala ľuďom nikdy veľmi nerozumela, strašne radi panikárili.
Z domu o chvíľu vyšli dvaja ľudia, obaja oblečení v modrom. Za nimi ako pes cupkal ten, čo prišiel s davom. Celá skupina sa vrátila k domu, v ktorom sa rozruch začal. Dvaja modrí vbehli dnu a ostatní ľudia, plní očakávaní, sa rozostúpili okolo vchodu ako káčatká. Prešlo pár minút, potom tí dvaja vyvliekli von nejakú postavu. Ťahali ju za sebou, nohy mala zablatené od riedkej hliny, ktorú na uliciach vytvoril dážď, ktorý pred pár minútami začal padať. Nala si niečo uvedomila. Mali jej pána.
Odtiahli ho späť do domu, z ktorého vyšli tí modrí. Tesne pred dverami akoby sa Pán prebral a začal sa metať zo strany na stranu. Pribehli ďalší ľudia a začali tým v modrom pomáhať, aby ich neprizabil. Ostatní sa pomaly rozpŕchli späť do mesta. Potom sa zavreli dvere aj za Pánom a tými modrými. Nala zavrčala. Pán ju ešte bude potrebovať.
Príšerne ma bolela hlava. Tie ich obušky vedia narobiť riadnu paseku, mohol som biť rád, že som neskončil s rozbitou lebkou. Na druhej strane, kameň mi príjemne chladil chrbát, no to bol v tom momente zanedbateľný fakt. Z druhého konca zle osvetlenej cely na mňa zízalo dievča približne môjho veku. Cez plecia jej padali kučeravé vlasy, presne také biele ako moje oči. Jasné oči jej v tme jemne žiarili, z tváre jej nezchádzal výraz zdesenia a beznádeje. Mala na sebe niečo ako čierny pulóver a nohavice, nekontrolovateľne sa triasla. Pošúchal som si hlavu a zabudol som na spoločníčku. Okamžite som sa vystrel a tresol som do mreží.
„Pustite ma!“ zreval som do osvetlenej miestnosti a zatriasol som mrežami, až zo stropu padlo zopár omrviniek z omietky. Chlap, ktorý ma sem hodil a teraz sedel za veľkým stolom, však len nesúhlasne zatskal a pokrútil hlavou. „Nie, neprichádza do úvahy.“ zaškeril sa na mňa. „Viete...nemáme tu o vás záznamy, prídete si len tak, hovoríte, že ste niekto, kto nie ste. A potom spôsobíte vážne zranenia šiestim ľuďom môjho mesta priamo, ostatní v krčme sa zranili kvôli vášmu agresívnemu počínaniu.“ pokračoval Karn. „Viete...máme šťastie, že tam bol malý čašník.“
„Kto?“ nechápal som, stále sa držiac mreží. Karn ma však už nepočul. Zato to dievča áno. Pustilo si kolená, ktoré si doteraz posediačky držalo a pomaly sa zodvihlo.
„Syn majiteľky tej krčmy.“ vysvetlila mi, no stále si držala odstup. „Je zvláštny – má rád spoločnosť, no keď sa mu niekto nepozdáva, tak ho ide nahlásiť. A tie vaše okále...“
„Presne tak.“ vystrčil k nej prst Karn. „Presne tak, Sheyn. Tie jeho okále. A tri mince, za ktoré si kúpil najhoršie a najstaršie pivo v meste. Kto by to platil?“ ťukol sa po čele. „Pochopiteľne, iba cael. Pretože nikto iný by nebol taký hlúpy, aby dal tri štvrtiny miestnej výplaty za brečku, akú ste tam dostali, pán...“ spýtavo nadvihol obočie, no ja som však zaryto mlčal. „No nič.“ pokrčil nakoniec strážnik plecami. „Ale viete čo? Vy dvaja by ste sa mali porozprávať, zajtra totiž idete von z mesta spoločne.“
„Čo?!“ zhíkla Sheyn a stiekla z krvi. „Ale no tak, Sheyn...“ pokrútil nespokojne hlavou Karn. „Neboj sa, rozdelíte sa hneď za mestom. Obaja.“ s týmito slovami uhasil sviečku, ktorá mu horela na stole a odišiel. Počul som cvaknutie, keď zamykal dvere. Sheyn sa v kŕči strachu znova zosunula na dlážku pri stene. Ja som sa len nechápavo oprel o mreže.
„Ako to myslel?“ spýtal sa muž, ktorého do cely vrazili. Sheyn čakala všeličo, ale caela určite nie. Posledného videla ako malá, keď sa začali hromadne vyvražďovať. Mala vtedy asi sedem rokov, jej susedia mali caela v pivnici, aby ho ochránili. Mestská stráž vypálila celý ich dom a malý cael vtedy zhorel pod zemou.
„Viete...“ začala prerývane rozprávať Sheyn. „Tu s takými ako ste vy zachádzajú bez milosti. A Karn to asi myslel tak, že nás zajtra oboch odvedú na kopec za mestom, a...“
„Videl som.“ prerušil ju ten muž. Vyzeral oveľa nervóznejšie, začal sa prechádzať po cele hore-dolu, ako zviera, ktoré je zahnané do kúta. „Kto ste?“ odvážila sa konečne spýtať Sheyn. Potom si schovala hlavu medzi kolená, aby sa nemusela mužovi dívať do tých bielych kruhov na tvári. „Som...“ začal neznámy, no potom len mykol plecom. „Záleží na tom? Zajtra umrieme, nepotrebujete to vedieť.“ „Ste slepý?“
Zvedavo som na ňu pozrel, no nevidel som jej do tváre. „Nie.“ pokrútil som pomaly hlavou. Pravda bola, že v temnej komore som videl oveľa jasnejšie, než ktorýkoľvek obyvateľ tohto mesta. Ak nikto z nich, samozrejme, nebol cael. „Ale vyzerá to tak.“ podotklo dievča zvané Sheyn. Bola dosť drzá, inokedy by sa mi to nepáčilo, ale teraz mi to bolo jedno. V hlave som mal len Nalu. Bola tam vonku sama.
„Jednoducho nie som.“ odsekol som podráždene. „Veď dobre, len som sa pýtala...“ odfrkla si a ľahla si na bok, otočená hlavou ku stene. „Mali by ste spať, zajtra nás čaká ťažký deň.“ zahundrala a objala si jedno koleno. Prikývol som a oprel som sa chrbtom o chladnú stenu cely. Dlho do noci som premýšľal, možno ať príliš veľa.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár