Sheyn akoby nevedela byť ticho. Slnko už dávno žiarilo zvrchu na biele vlasy, chlpatú tigriu hlavu a kapucňu, ktoré si vykračovali dávno zabudnutou lesnou cestou, a ona sa ma stále niečo pýtala. Prvú hodinu cesty kritizovala moje meno.
„Čo je to za stupídne meno, že Lovec?!“ naparovala sa a nesúhlasne krútila hlavou. „To je krstné? Alebo prezývka? Alebo čo vlastne? Prepána, ja si neviem predstaviť, že by som sa volala...“ „Prezývka.“ uzemnil som ju tvrdo a poškrabkal som Nalu za ušami. Dlho som rozmýšľal, či som to mal povedať, pretože ďalšia hodina bola venovaná rozoberaniu tejto prezývky a keď zo mňa nakoniec vypadlo, že si meno nepamätám, začali sa psychické muky.
„Akože nepamätáš? To je hlúposť, každý si pamätá svoje meno.“ rapotala Sheyn, tak som sa mysľou prepol na vnímanie lesa naokolo. Koruny stromov boli riedke a nad cestou sa úplne rozdeľovali, takže chodník a sem-tam nejaký fľak v tráve boli vysvietené ako kráľovský palác. Chodník sám o sebe nepripomínal žiadne cesty, ktoré som doteraz videl – bol vytvorený z kamenných platní, približne meter krát meter, ktoré boli naskladané nepravidelne vedľa seba. Zo štrbín medzi nimi vyrastali trsy trávy no aj tak som mal pocit, že chodník vedie na nejaké konkrétne miesto. Začínal totiž hneď na konci lúky nad Haurthom, musel niekde končiť. V diaľke som počul jemný šum vody, asi potok. Hrubé kmene stromov boli obrastené machom, celý les však pôsobil až neprirodzene živo. Veľakrát som na konároch zbadal veveričky či poletuchy, ktoré ladne plachtili medzi stromami. Sheyn si to nevšimla, no prešli sme aj okolo zajačej nory.
Z nasávania príjemnej atmosféry ma vytrhol otravný hlas. „...a stále nechápem, prečo...hej! Hej, velikán!“ drgla do mňa Sheyn lakťom, až som sa mykol. Zasmiala sa a spravila tri dlhé kroky predo mňa. „Kam vlastne ideme?“ zastala a zablokovala mi cestu.
„Uhni.“ odtisol som ju a ignoroval jej otázku. Nala ju chvíľu pozorovala, potom pokračovala v lenivej chôdzi za mnou. „Hej, nebuď taký! Zase...“ protestovala Sheyn. „Fakt mi nepovieš, kam ideme?“ „Sám neviem!“ otočil som sa a zrúkol som na ňu. „Až budem vedieť, poviem ti.“ „Hundroš...“ frflalo dievča, no už bolo ticho. Konečne som sa trocha mohol sústrediť na plánovanie trasy. Nemal som potuchy, aký rozľahlý bol tento les, no taktiež som nemal ani zbraň, ani jedlo. Sheyn sa už párkrát sťažovala, že je hladná, no ja som ju vždy odbil. Teraz začalo škvŕkať v bruchu aj mne, čo už bol problém. Nala mohla niečo uloviť, ale skoro všetko v divočine potrebovalo špeciálnu tepelnú úpravu, ktorá by trvalo niekoľko ďalších hodín, na to sme nemali čas. Hlavou mi behali rôzne možnosti, no ani jedna z nich nebola práve bezpečná, niektoré boli prakticky nemožné. Celú situáciu však zmenil výhľad, ktorý som nám naskytol, keď sme prišli na koniec lesa. Pred nami sa rozprestieral obrovský kráter, mohol mať priemer aj dve míle. Všimol som si, že po jeho bokoch sa les postupne vytrácal a menil sa na hornatú krajinu, ktorá na presne opačnom konci od nás stúpala do závratných výšin. Hory tam boli zasnežené a ako temný pozorovateľ sa nad nimi vnášal gigantický čierny mrak. To som však zatiaľ neriešil, zaujal ma stred kráteru – bola na ňom vyvýšenina v úrovni nás, na ktorej stál veľký kamenný chrám. Nevidel som poriadne, no určite nebol obývaný – veľká veža bola dávno preč, spokojne ležala na dne kráteru. Na niektorých miestach na chráme vyrastali zo stien celé stromy, ktoré boli obsypané oranžovými kvetmi. Cesta ku chrámu však nevyzerala vôbec vábivo, ani bezpečne. Tvorili ju dva drevené, zastrešené mosty, jeden z miesta, kde sme stáli my, druhý zo zasneženej hory. Aspoň som zistil, kam viedol lesný chodník.
„To je...chrám Quetzalov.“ vydýchla Sheyn s posvätnou úctou. „Chrám koho?“ nechápavo som na ňu pozrel, Nala tiež podivne zamraučala. „Queztalov.“ pozrela na mňa vážne Sheyn. „Starobylý národ, ktorý tu žil pred nami. Haurth je vybudovaný na základoch ich dediny, toto bol chrám, kam sa chodievali modliť a prosiť bohov o pomoc.“ „Čo o tom ešte vieš...?“
„No...nie veľa.“ sklopila zahanbene zrak. „V škole sa o tom učia všetky deti, lenže ja som tam vtedy nejako...nebola.“ zamrmlala, na čo som sa ticho zachechtal. „Ale viem, že je to veľmi posvätná miesto. Nemali by sme tam ísť.“ pokrútila odrazu rázne hlavou.
„Musíme.“ rázne som odmietol. „Cesta okolo by trvala príliš dlho.“ „Pozri, ja viem, že to bude znieť čudne, ale kolujú legendy o duchoch Quetzalov, ktorí boli v chráme, keď nastal Kontakt.“ „Kto?“ nadvihol som obočie. To dievča ma neprestalo prekvapovať. Či to ja som bol tak nekultúrne prasa?“ „Kontakt.“ vysvetlila pomaly Sheyn, bolo vidieť, že si užíva moment, keď vie viac ako ja. „Veľmi dávno. Vlastne len pár desiatok rokov po Spojení – to bolo vtedy, keď sa Zem spojila s Abbakom. Kontakt nastal presne v tomto bode. Z oblohy priletel obrovský kus horiaceho kameňa a vytvoril Kráter – to snáď vieš čo je.“ neodpustila si uštipačný tón. „Najčudnejšie bolo, že okolo chrámu boli jeho záhrady – všetko ľahlo popolom, len chrám ako taký nie. Stojí tu dodnes, ako si môžeš všimnúť.“
„Koniec historického okienka?“ zatiahol som a poškriabal som sa na zátylku – z ničoho nič ma na ňom totiž nepekne zamrazilo. „Iba ak chceš.“ žmurkla na mňa a sklonila sa k Nale, aby ju pohladila po hlave. V poslednom čase to robila až príliš často. „Dobre – stále však trvám na to, že tam pôjdeme. Nemáme veľmi na výber.“ trval som na svojom. „Preboha...no dobre, dobre.“ prikývla nakoniec Sheyn a striasla sa. „Spolieham sa na to, že ma tými kladivami čo máš namiesto rúk ochrániš.“ Zhnusene som si odfrkol a ako prvý som vstúpil na nestabilný most.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár