Pád do prítomnosti II (Kapitola 1)

1. Starí psi
„Hej, Nate!“ začul som z obývačky Buckov hlas. „Koľký bol tento?“ Pozrel som do vaku, ktorý som mal prehodený cez plece. Ovalil ma pach krvi a hniloby. Vnútri ležalo niekoľko dokonale tvarovaných gúľ, ktoré pripomínali kryštály. Boli to zvláštne orgány, ktoré sa vyskytovali iba v telách chixulov. Rástli medzi pľúcami a boli k nim pripevnené dvoma membránami. Z týchto orgánov sa vyrábali opiáty a iné halucinogénne látky. Teda, nie oficiálne. Verejnosti bola predostretá informácia, že orgány tvorov, kedysi ľudí, slúžia na výrobu vakcíny proti chorobe, ktorá urýchľovala evolúciu, čím menila ľudí na chixulov, netopiere na obrovské monštrá, a podobne. Len pár ľudí vedelo, že vakcína neexistuje, a pravdepodobne ani nikdy nebude. Jedným z nich som bol ja.
„S týmto je to dvanásť, ak dobre vidím.“ odpovedal som a prešiel som k nemu. Hodil mi orgán, ktorý práve z tvora vyoperoval veľkou mačetou. Vrazil som ho do batohu a zavrel som ho, aby som nemusel znášať príšerný zápach. „To nám vystačí. A čo s týmto tu?“ ukázal som na mŕtve telo na dlážke. „To čo vždy.“ zaškeril sa Buck, prehodil si chixula cez plece a vydal sa s ním k oknu.
„Ale no tak, to snáď nemyslíš váž...“ nedopovedal som. Buck otvoril okno a vyhodil telo z trinásteho poschodia. „Ale no tak!“ okríkol som ho. „Na toto existujú pravidlá!“
„Nate, si díler na čiernom trhu. Tam žiadne pravidlá nie sú.“ buchol mi do pleca Mauretánec. „Našiel si niečo?“ Myslel tým zásoby. V tejto realite existovali vecičky, ktoré sa istým ľuďom v tej našej celkom zišli. Napríklad akumulátory, ktoré fungovali ako perpetuum mobile. Často aj zbrane. No hlavnou surovinou z Abbaku - tak raz niekto nazval túto realitu a uchytilo sa to – bol chixulský orgán. „Nič extra.“ mávol som rukou. „Ryžové prášky, plechovky, nožíky...samé sračky.“
Buck zamyslene pokýval hlavou. Potom pozrel na hodinky – robieval to tak na konci každého výjazdu. „Ide sa.“ utrúsil nakoniec a vyšiel z bytu. Nasledoval som ho na dlhú chodbu. Nohy sa mi zabárali do mäkkého koberca, ktorý za tie roky splesnivel a zostával mi na podrážkach. Keď sme prišli ku schodom na konci chodby, zhnusene som si o roh jedného ošúchal tenisku. Zapli sme baterky a vydali sme sa dolu schodmi, celých trinásť poschodí. Svetelné lúče z bateriek cikcakovito behali po stenách, sem-tam osvetlili krvavý fľak. Aby som bol úprimný, divil som sa, že toto všetko ešte stojí. Kto by sa nedivil? Tridsať rokov po mojej prvej návšteve Abbaku. Nezrozumiteľné? Hneď objasním. Keď som sa vrátil z Abbaku prvý krát, mal som šestnásť. Priznám sa, doteraz mávam nočné mory z hrôz a krviprelievania, ktoré sme tam zažili. A aj tak trávim väčšinu svojho života presne tam. Hneď po návrate som bol na polícií – nie práve najlepší nápad, ale začiatkom dvadsiateho prvého storočia nemali tínedžeri len dobré nápady. Všetci ma vysmiali, celé dva roky som bol v škole terčom drzých vtipov. Až kým sa...no, jedna trhlina sa otvorila na záchode práve vo chvíli, keď som tam bol. Nebudem to rozvádzať, jednoducho som si to istým spôsobom všimol a zavolal som ostatných. Domyslite si – už po pol roku bola z Abbaku celosvetová senzácia. Vedci vynašli stroj, ktorý sám od seba otvorí trhlinu. Ľudstvo sa pokúsilo Abbak osídliť. No, nikto nepovedal, že vedeli o tom, čo tam žije. Keď zistili, čo za tvory sa premáva po dávno zničenej planéte, mnoho miest zbombardovali. V snahe zlikvidovať chixulov! Doteraz sa na tom smejem. Ľudstvo je hlúpy druh, viac dodať netreba. Za tých tridsať rokov sa všeličo udialo, zistilo. Dokonca vznikla skupina, ktorá bojovala za slobodné práva na žitie v Abbaku. Nazývali sa Abbianmi. Aby som to skrátil, svet šiel do sračiek. Kriminál veľmi rýchlo pochopil, že Abbak je miesto pre nové kšefty, a tak sa aj stalo. Sám som toho dôkazom.
„...takže sa daj do poriadku!“ zahučal mi odrazu do ucha Buck. „Čo....čo?“ pozrel so naňho, trochu ako debil. „Hovorím, aby si sa prestal tak impotentne dívať do tej steny a šiel mi pomôcť s tými posratými dverami.“ „Aha, jasné, prepáč.“
Obaja sme sa zapreli do železných dverí, ktoré odrazu povolili a my sme vypadli na ulicu.
„Čerstvý vzduch!“ zasyčal blažene Buck a natiahol sa. Potom sa poobzeral okolo nás. Stáli sme na pomerne širokej ulici, z oboch strán lemovanej gigantickými sklenenými domami. Vyzeralo to, akoby sme boli medzi zrkadlami. Z domov vyrastali stromy a šľahúne, ulice boli popraskané a zdecimované, na druhej strane chodníky boli celkom v poriadku. Práve na nich spokojne čakali dve motorky. Krásne stroje – vždy som mal pre ne slabosť. Spleť nerezových trubíc, ovíjajúcich sa okolo motora. Nádhera. Jedna bola čierna, druhá tmavočervená. Buck pristúpil k tej čiernej. „Dobre, ideme späť.“ skonštatoval a pozrel k oblohe. „Nechce sa mi tu byť za tmy.“
Súhlasil som s ním – v noci to tu bolo divoké. Nasadol som na druhú motorku a z vačku som vytiahol kľúč. Prekvapuje vás, že je moja? S príjmom, ktorý mám z čierneho trhu, som si mohol dovoliť aj kamión, ale ten by sa ťažko skladoval. Buck dupol na plyn a vyrazil, ja za ním. Prechádzali sme okolo zničených spomienkach na životy ľudí, popri zarastených parkoch, zbúraných múzeách. S Buckom sme sa spoznali na vysokej. Niežeby som nejakú vyštudoval, ale potreboval som brigádu, a miesto upratovača bola vcelku dobre platené. Buck študoval. Morskú biológiu. Tiež som chcel ísť na prírodné vedy, lenže prvým problémom boli finančné zdroje, ktoré boli trochu vyčerpané. Trochu dosť. No a druhým bolo moje správanie, ktoré nebolo vždy podľa predpisov. Teda skoro nikdy. Späť k Buckovi. Bol to z Mauretánie. Nie, neviem, kde to je. A je i to celkom jedno. Za tie roky v Amerike sa z jeho reči vytratil akýkoľvek prízvuk. Jediné, čo ho s etnikom spojovalo, bola farba pleti, ktorá vyzerala ako mahagónové drevo. A tiež mal mierne zošikmené oči. Nič rasistické. Boli sme kolegami už dlho. Mohol by som Bucka považovať za svojho najlepšieho priateľa. Asi aj považujem. Neviem. Veľa vecí nemám vyjasnených. Keď sme sa dostali k prístavu, Slnko bolo tesne nad obzorom. Buck otvoril dvere na jednej z garáží, a zaparkovali sme do nej motorky. Buck garáž zamkol a vytiahol z batohu prístroj, ktorý sa podobal na mlynček na mäso. Chytil rúčku a začal ňou krútiť, otvor smeroval pred seba. „Kedy kúpime tú digitálnu verziu?“ fučal, až mu po tvári stekal pot. „Keď to bude legálne.“ uškrnul som sa. „Môžeme ju ukradnúť.“
Pokrčil som plecami. Možno raz. Vtom však prístroj zapraskal a vzduch pred ním sa zachvel. Načiahol som k tomu ruku, no odrazu zmizla. „Fajn, funguje.“ prikývol som a vytiahol som ruku. „Ty prvý. Vieš, ako to funguje.“
„Hej, hej...bože, z tohto je mi vždy zle.“ posťažoval si Buck a prešiel trhlinou. Ja som posledný raz pozrel na zničený Abbak za sebou – panoráma mi ponúkala výhľad na mrakodrapy, žeriavy, komíny, a kopec za mestom, na ktorom bol vysielač. Cítil som sa tu celkom dobre. Bol som vo svojom živle. No bolo mi jasné, že by som sám noc neprežil. Otočil som sa teda späť k trhline a vošiel som do nej. Obklopila ma tma a svet sa zakrútil.

 Napínavý príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu