„Hm...používa sa to v kuchyni?“ hádala Abigail a obzerala si rannú krajinu okolo nás.
„Hej.“ zívol som a zaklipkal očami. Celú noc som šoféroval, oči ma pálili, nohy mi dávno stŕpli. Roy spal. Sviniar.
„Je to mixér?“
„Uhm.“ prikývol som a natešená Abigail zodvihla zaťatú päsť. „Vyber, prosím ťa, mapu.“ spomalil som, až som nakoniec zastavil pri krajnici. Abigail mi podala zdrap papiera – našli sme ho v priehradke spolujazdca, bola na ňom mapa hôr a okolitých miest. „No, teraz sme tu.“ ďobol som ospalo prstom do stredu hôr. Páni, to nám chýbalo ešte toľko? Chvíľu som krúžil prstom po mape, až kým som nenarazil na oranžovú bodku, približne tridsať kilometrov od nás. „Nejaká dedina.“ skonštatoval som. „Mohli by sme sa tam zastaviť.“
„Na čo?“ zasmiala sa Abigail. „Na kávu a koláč?“ „Nie, vy prehľadáte domy a ja si pospím.“ Abigail strnula. „Ja tam von nepôjdem.“
„Musím s ňou súhlasiť.“ prikývol pomaly Roy. „Nie preto, že som za to platený, naozaj je to hlúposť.“ Vzdychol som, vytiahol pištoľ a podal ju Abigail. „Osem nábojov. Len v prípade núdze.“
„Bože...tak dobre.“ prikývla, schovala mapu a ja som znova šliapol na plyn. Krajina okolo nás bola prakticky nemenná – diaľnica viedla cez dlhé údolie, orámovaný vysokými skalami, ktoré boli ako ementál prešpikované spleťou jaskýň. Práve preto bolo také náročné dostať sa cez tento úsek – za jeden deň sa to prakticky nedalo a v noci to tu vyzeralo ako na jatkách. Ani nie o hodinu sme narazili na odbočku. Cesta bola znova popraskaná a neudržiavaná, takže keď som stočil volant, auta začalo divoko nadskakovať a kývať sa, akoby mal podvozok vlastnú vôľu. Hlavu som mal úplne prázdnu, jediné, na čo som myslel, bol spánok. Bezducho som krútil volantom, až kým sa po stranách ulice nezjavili prvé domčeky. Dedina sa mi vôbec nepáčila – mnohé domy boli len z tehál, neobložené, nenatreté. Všetky mali okná zabarikádované či zvnútra, alebo zvonku. Niečo chruplo pod kolesom. Vyklonil som hlavu z okna, aby som zbadal starú, ohlodanú lebku, rozdrvenú váhou auta. Vzdychol som a zatiahol som auto do predzáhradky jedného z domov, ktorý mal aspoň izoláciu. Vystúpili sme z auta. „Príďte po mňa sem, presne o tri hodiny.“ zamrmlal som a dal som sa na odchod, no Roy ma zastavil. „Tri hodiny?“ nadvihol obočie. „Nechcel si sa vyspať?“ „Bude mi to musieť stačiť.“ kyslo som sa usmial a podišiel som k domu, no tentoraz nedala pokoj Abigail. „Čo ak tam vnútri niečo je?“
„Ak by tam niečo bolo, tak by ten dom nebol úplne zabarikádovaný.“ Dievča neisto prikývlo a otočilo sa k Royovi. Potom zmizli za autom. Pristúpil som ku dverám a skúsil som kľučku. Zamknuté, no samozrejme. Unavene som pokrútil hlavou, o krok som ustúpil a kopol som do kľučky. Dvere sa uvoľnili z pántov a tresli do chodby, kde zvírili hurikán prachu. Vstúpil som dnu a porozhliadol som sa – všade bola tma, takže všetko bolo zavreté. Vpravo kuchyňa, predo mnou schody hore, vľavo obývačka. Pri stene stál starý gauč, ktorý už skôr vyzeral ako obrovská guča prachu. Zvliekol som si tričko a jemne som si ho obmotal okolo úst ako šál, aby som to svinstvo nemusel dýchať. Pichlo ma pod rebrami – pozrel som tam a prešiel som rukou po škaredej jazve, ktorá sa tiahla od posledného pravého rebra, okolo pupku, až ku slabine. Trvalo sekundu, než som ju získal, ale viac ako desať rokov na to, aby koža plne zrástla. Nikto o tom nevedel, ani Buck. Mal som tridsať, bol som hlúpy a agresívny. Teraz by som si už dával väčší pozor.
Ľahol som si na gauč a pozrel do stropu – bol úplne premočený, celý hnedý. Len nech sa to tu nezosype, pomyslel som si a v duchu som sa uškrnul. Potom som zavrel oči a nechal som sa zlákať spánkom, ktorý som tak potreboval.
„Čo si o ňom myslíš?“ spýtal sa Roy Abigail, keď kráčali ľudoprázdnou ulicou k jednému z domov, ktoré mali prehľadať. „Asi vie, čo robí.“ pokrčila plecami. „Je to jeho práca a on sa v nej vyzná.“ „Záleží mu na tebe.“ podotkol Roy.
„Som len tovar.“ pokrútila rázne hlavou Abigail. „Decko, ktoré mu zostalo na krku, plne si to uvedomujem.“ „Hej, prvé dva dni to možno tak bolo,“ prikývol Roy. „Ale teraz...teraz už nie.“ „Hlúposť.“ protestovala Abigail.
„A čo ty?“ pozrel na ňu Roy. „Ako to zvládaš? Myslím, po tom, čo tvoj otec...“ „Ticho!“ zahriakla ho prudko zodvihnutím ruky. „Mlč.“ „Prepáč.“ zamrmlal a pristúpil k dreveným dverám domu. Rozohnal sa päsťou a rozrazil ich, potom dnu strčil ruku a zvnútra odomkol. „To ťa nebolí?“ začudovala sa Abigail.
„No, ehm...“ ošíval sa Roy. „Nikto to takpovediac nevedel, ale na pravej ruke mám odumreté nervové zakončenia.“ „Akože ťa to nebolí?“ zopakovala fascinovane Abigail. „Tak nejako.“ prikývol a vošiel do domu. Ruka mu klesla k opasku, položil ju na rukoväť nožu. Len tak, pre istotu. Zamieril rovno do kuchyne, kde začal systematicky vyťahovať šuplíky. Bolo tam všetko možné, vlastne všetko kuchynské náradie. Tĺčiky na mäso, nože, naberačky, príbory, taniere, a podobne. Roy nakoniec vzal kovový tĺčik na mäso, ktorý bol na jednej strane hladký a na druhej mal malé zúbky.
„Aspoň niečo.“ pokývala hlavou Abigail a prešla do spálne. Prešla rukou po posteli a pozrela na vrstvu prachu, ktorá jej zostala na prstoch. „Ako dlho tu nikto nebol?“
„Čo ja viem?“ pokrčil plecami Roy, keď spálňou prechádzal do kúpeľne. „Minimálne dvadsať rokov.“ „Fíha.“ zahvízdala Abigail. „To moja mama by tu už aj upratala.“ zasmiala sa, no potom stíchla. „Počuješ to?“ spýtala sa po chvíli a vztýčila ukazovák do vzduchu.
Roy najprv nič nepočul, myslel si, že Abigail blúzni – predsa len toho na ňu bolo príliš. Po pár sekundách to však doľahlo aj k jeho ušiam. Znelo to ako...ako krídla. Nie vtáky, skôr akoby o seba niekto búchal dve kožené tašky. A tých zvukov bolo neskutočne veľa, prelínali sa ako vlny. Roy vybehol z domu a strnul v strede ulice. Od vysokej hory, ktorá bola na konci údolia, sa k nim nieslo vzduchom obrovské čierne mračno. Najprv si myslel, že je to dym, alebo niečo podobné, no keď už bolo mračno len asi pol míle od nich, rozoznal v čiastočkách mraku malé lietajúce tvory. Netopiere. Boli ich tisícky, trepotali krídlami a zlostne cvakali tesákmi. „Dnu.“ povedal odmerane Roy Abigail a ukázal na dvere. „Hneď!“ Potom sa rozbehol za ňou, vletel do obývačky ako víchor a hľadal niečo, čím by zahatal dvere. Strhol z gauča matrac a tresol ho k pántom namiesto dverí. Pritlačil sa o ne chrbtom a naznačil Abigail, aby urobila to isté. Potom už len vyčkávali. Náraz prišiel v priebehu minúty.
Stál som na streche. Veľmi, veľmi vysoko. Bol to nejaký mrakodrap, no pod nohami som mal hlinu. Zvláštne. Na sebe som mal vojenský overal, v rukách som zvieral dvojhlavňovú brokovnicu z roku päť, pri opasku sa mi hompáľala masívna mačeta. Celý čas som sa díval do zeme. Potom som pomaly zodvihol zrak. Bol som v obkľúčení chixulov. Ohyzdné tvory okolo mňa postávali a vydávali hrdelné bublanie, ako keď sa niekto topí. Odhnité časti tiel im bezducho ovísali, na niektorých zívali otvory po guľkách či ranách. Všetci mali široké nohy a rôzne zakončené paprče, niektorým nádory narástli do podoby provizórneho ostria, iní ich mali okrúhle, ako kyj. Dlho som nerozmýšľal, zodvihol som hlaveň zbrane a šťukol som kohútikom, mieriac pri tom na hlavu najbližšej obludy. Nič sa nestalo, kladivko len duto dopadlo na komoru s nábojmi. Otvoril som zbraň a všimol som si, že tam náboje neboli. Vtedy sa chixulovia pohli. Všetci naraz spravili krok dopredu. Rozohnal som sa pažbou zbrane, no tá odrazu začala neskutočne páliť. Pustil som ju a sledoval, ako sa na zemi topí a vpíja do hliny. Netvory spravili ďalší krok. Vytiahol som mačetu a zahnal som sa po jednom z nich. Odťal som mu ruku a s pocitom zadosťučinenia som sa díval na prúd krvi, ktorý z pahýľa striekal. Vtom ma niekto chytil pod krk a zodvihol do vzduchu. Neznámy ma otočil k sebe – mal na sebe sako, celé zakrvavené, do tváre mu nebolo vidieť. Zakrýval ju jej vlastný tieň, čierny ako noc. Na krku som cítil jeho obrovské prsty, hrubé ako klobásy, ktoré ma zvierali ako kliešte. Potom ma hodil dozadu. Už som len sledoval, ako sa strecha vzďaľuje, a počúval tichý, dunivý smiech. Tvrdo som dopadol na chrbát, okolo mňa nastala tma. tá sa však hneď rozliezla, pretože ju preťalo svetlo troch silných bateriek. Poobzeral som sa.
Ležal som na chrbte, vlhký kameň ma príjemne chladil. Bol som v jaskyni, v ušiach mi znelo zurčanie podzemného potoka. Nado mnou stáli traja ľudia, všetci mali plynové masky. Cez priezory som v ich očiach zbadal strach. „Si v poriadku?“ ozval sa ten vľavo. Bola to žena, no vek som nevedel rozoznať. Neurčito som prikývol a stredný človek mi podal ruku. Pomohol mi vstať a vrazil mi do dlaní baterku a pištoľ. „Poďme.“ zahlásil posledný, veľký ako medveď. „Než tieto plyny položia nás všetkých.“
Vybrali sme sa do jedného zo štyroch tunelov, ktoré z miestnosti viedli. Baterky prerezávali tmu ako biele nože, osvetľovali steny, na ktorých sa za milióny rokov vykryštalizovali rôzne drahé kamene a minerály. Celé to vytváralo v tuneli podivnú svetelnú šou. Šiel som tretí, za mnou šla tá žena. „Keith, vidíš tam niečo?“ spýtala sa odrazu žena. „Hovno!“ zrúkol ten vpredu a zastavil sa. „Pozor na jazyk.“ zasyčala agresívne žena. „Len som sa pýtala.“ „Nie, to nie je jazyk.“ zasmial sa Keith. „Je to hovno, doslova. Zrovna som doňho stúpil.“
„To nie je dobré.“ zavrčal ten veľký. „Niečo to tu muselo nechať.“ Vtom sa mu z hĺbky jaskyne ako odpoveď ozvalo vysoké škrečanie. „Je to príliš ďaleko.“ skonštatoval Keith. „Nemáme sa čoho báť. A Sarah, hej, vpredu sa tunel rozširuje a zvyšuje.“ „Že sa ti uráčilo.“ zavrčala Sarah. Približne o desať metrov sa tunel naozaj zväčšil. Na šírku sme sa doňho zmestili všetci, strop bol tak vysoko, že ho baterky neosvetlili. To nie je dobré, pomyslel som si. Porozhliadol som sa vôkol seba. Voda v jaskyni vytvorila niečo ako jazierka. Boli veľké asi ako záhradný bazén, hlboké asi po kolená. Voda v nich bola číra a ľadová. „Stop!“ zahlásil som odrazu, samo to zo mňa vyletelo. Všetci strnuli, rozmýšľal som, čo mám povedať. Nemal som totiž potuchy, prečo by sme mali zastaviť. „Čo sa to...?“ začal Keith, no potom stíchol. Sponad nás sa ozval pukot a škrabot. Všetci štyria sme pozreli hore, čo bola kolosálna chyba. Spod skalného previsu za jazierkami vybehla postava strednej výšky, s úplne bledou pokožkou. Ruky mala v pomere k telu neprimerane dlhé, zakončené bežnými ľudskými nechtami. Nikto sa o ne však nestaral, takže boli dlhé, ostré, zanesené špinou a krvou. Telo mal ten tvor bezchybné, žiaden pohlavný orgán či pupok, žiadne bradavky, holá hlava bez uší. Nos mal trocha ako prasa, no mal len jednu dierku. Úzke červené oči si nás agresívne premeriavali. Malá škárka, ktorá bola na mieste úst, sa pomaly roztiahla do úsmevu, ktorý odhaľoval desaťcentimetrové zuby v troch radoch, aké mal žralok. No toto nikto nevidel. Všetci sa dívali hore.
Jaskyniar sa rozbehol smerom k nám, dlhým skokom preletel ľadové jazierka a pristál na Keithovi. Ten prekvapene skríkol a padol na chrbát, snažil sa nepustiť si jaskyniara k telu. Všetci upriamili pozornosť naňho, vtedy zo stropu zletel ďalší. Vyzeral navlas rovnako ako ten prvý, padol na toho veľkého chlapa. Ten však nespadol, strhol ho to seba a hodil o skalu. Chcel ísť pomôcť Keithovi, bolo však neskoro. Jaskynný tvor bol silnejší ako on, zlomil mu obe ruky a zaryl desivé tesáky do krku. Doslova mu odhryzol krk, jeho hlava potom zostala visieť na úzkom pásiku kože. Veľký chlap ho chytil za boky a stlačil ho tak silno, že som počul, ako mu láme rebrá. Jaskyniar však bolesť necítil a chlap mu bohužiaľ dolámal chrbticu na mieste, ktoré ochromí len nohy. Tvor sa teda otočil a vrazil chlapovi prsty do očí. Díval som sa, ako mu nechty vyliezajú z temene, všade naokolo je krv. Jaskyniar, ktorý bol v jazierku, sa spamätal a rozbehol sa smerom ku mne. Namieril som naňho pištoľ, dúfal som, že ho trafím. On ma však preskočil. Skákal naozaj ako profík, preletel až k Sarah. Šľahol ju paprčou a odrazil jej celú ruku! Sarah zjačala a vystrelila doňho niekoľko nábojov. Zvuk výstrelu sa jaskyňou niesol ako ohňostroj, trhal mi ušné bubienky. Na obyvateľa jaskyne však nemal účinok. Na moment sa pozrel na štyri diery na bruchu, potom sa hodil na Sarah a zvalil ju na zem. Zakryl mi výhľad, už som sa len bezmocne díval, ako trhá hlavou z boku na bok, skaly okolo kropí krv a noha ženy, ktorú som v zornom poli mal, sa trasie v posmrtných kŕčoch.
Oba netvory upriamili pozornosť na mňa. Pomaly ku mne kráčali, akoby mi dávali čas. Mohol som vystreliť, lenže na čo by to bolo? Radšej som pustil zbraň, otočil sa a dal sa na útek. Neprebehol som ani desať metrov, za golier ma zdrapila mocná ruka a otočila ma. Jaskyniar sekol a prakticky mi rozrezal brucho. Krvavá škvrna na tričku a pomaly šírila od rebra až k opasku, kde mizla. Padol som na chrbát, odtláčal som sa dozadu a v bolestiach som ryčal ako ranené zviera. Jaskyniar zodvihol ruku, chcel to ukončiť, no vtom sa zo stropu vyrojili netopiere. Bolo ich neskutočne množstvo, nasali sa na netvorov ako pijavice. Keď sa prvá lietajúca krysa zahryzla aj do mňa, s revom som sa zobudil.
Mykol som sa, rýchlo sa postavil a strhol si netopiera z ramena. Dom ich bol plný, nevidel som na ulicu. Trieskali do mňa krídlami, hrýzli ma. Prebehol som cez obývačku, späť do kuchyne, potom spálňa, až som nakoniec vletel do kúpeľne a zavrel dvere. Odtrhol som od seba netopierov – bolo ich presne osem – a zaprel som sa do dverí. Vtedy som si spomenul na Abigail a Roya. Neviem prečo – veď vôbec neboli môj problém –, ale premkol ma nehorázny strach a v hlave mi vybuchlo asi stotisíc problémov, do ktorých sa mohli dostať.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár