Pomaly som otvoril dvere. Keď som sa uistil, že smršť netopierov už je preč, opatrne som vyšiel z domu a zastal som na ulici. Porozhliadol som sa, hľadal som známky toho, že by Roy s Abigail niekde boli. Popritom mi pohľad zabehol k auto – absolútne na sračky, prehryzené pneumatiky, porozbíjané sklá...lepšie to nemohlo byť. Kráčal som stredom dediny a jedným okom som kontroloval každý dom, až kým som nenarazil na jeden, ktorý mal namiesto dverí matrac. V matraci bolo množstvo dier, z niektorých trčali netopierie nohy. No, ono to vlastne neboli netopiere – netopiere boli veľké ako dodávka, bez krídel, celé chlpaté. Toto boli kobylky. Len sme ich volali netopiere, pretože tak vyzerali. Každopádne, odsunul som matrac a vydesene som zhíkol. Na zemi ležali dve postavy, približne rovnako veľké. Abigail a Roy. Mali potrhané oblečenie, mnoho pohryzení a malých rezných rán. Roy sa opieral o stenu, viečka mal pootvorené, a silene sa na mňa usmieval. Popritom hladil Abigail po ramene – tá bola v bezvedomí, hruď sa jej nepravidelne dvíhala a znova klesala. Okamžite som k nej priskočil a zmeral jej pulz. Narýchlo som ju prehliadol. Nemala vážnejšie poranenia, no bola v šoku. „Pospal si si dobre?“ začul som tichý hlas Roya. „Mrzí ma to, ja...“ nevedel som, čo povedať. „Nemôžeš za to.“ pokrčil plecami a následne sa bolestivo mykol. „Pozri sa na seba – vyzeráš len o trochu lepšie. A to si ešte aj na niektorých miestach šedivý.“
Unavene som sa zasmial. „Bude v poriadku.“ prikývol som. „Len to nečakala – organizmus vypovedal službu.“ „Mne to hovoriť nemusíš, Nate.“ zahundral Roy. „Ja to všetko viem.“ Vedel som, že to vie. Skôr som to hovoril sám sebe, snažil som sa vlastný mozog presvedčiť, že bude v poriadku. „Môžeš vstať?“ otočil som sa k nemu. Neurčito prikývol a zachytil sa rohu steny, aby sa postavil. „Ja ju odnesiem.“ ponúkol som sa. „Do auta to zvládnem aj ja.“ namietol Roy. „Auto je na sračky.“ vzdychol som. Roy, akoby posilnený tou myšlienkou, rýchlym krokom vyšiel z domu. Potom som začul už len zronené zaujúkanie. Opatrne som zodvihol Abigail a vzal som ju do náručia. Bola oveľa ľahšia ako keď sme v meste utekali pred kanibalmi. „Ako ďaleko sme od toho Trogiru, či čo to je?“ spýtal sa Roy, keď sme vyšli z dediny a kráčali riedkym lesom. Cez koruny stromov presvitalo poobedňajšie svetlo, celé to vytváralo krásnu atmosféru. „To je dobrá správa – za týmto kopcom je asi desať kilometrov miernej pahorkatiny, a potom sme tam.“ usmial som sa, aby som mu dodal sebadôveru. „Je to staré mesto, stojí tu už skoro päťsto rokov. Celé z kameňa, takže je odolné voči ohňu. Je na malom polostrove, takže naň vedie len jedna cesta, inak ho obklopuje more. Je to taká malá pevnosť.“
„To by sa mi teraz hodilo.“ prikývol Roy a zafučal. „Ale...no, nechcem by padavka, ale mám pocit, že tento kopec neprekonám.“ Mlčky som prikývol. Nohy ma pálili asi rovnako ako Roya. „Pauza.“ vyhlásil som rezignovane a opatrne som položil Abigail do machu, ktorý obrastal okolo pňa veľkého dubu. Sám som sa o peň potom oprel a sadol si na mohutný koreň. „Dostaneme sa tam ešte dnes?“ spýtal sa potichu Roy. „To nie.“ pokrútil som hlavou. „Do večera by sme stihli maximálne vyšliapať na vrch kopca, inak nič. A tam hore...no, am budeme všetkým na očiach.“ „Komu...všetkým?“ spozornel Roy, oprel sa o lakte a zadíval sa na mňa. Nervózne som sa ošíval, potom som spustil plecia. „Tí nacisti, ktorí boli v meste...“ začal som opatrne. „Oni...no, máme ich sa zadkami.“
„Čože?!“ zrúkol Roy, Abigail sa nepokojne zamrvila. „Ako to?“ pokračoval, už trocha tichšie.
„Ako to mám asi vedieť?“ pokrčil som plecami. „Bežne to nerobia.“ Roy zaklial a postavil sa. „Musíme ísť. Čo ak nás dobehnú?“ Pokrútil som hlavou. „Tá smršť kobyliek im rozbila vozidlá, ak nejaké mali. A ak išli peši...to sú ešte niekde na začiatku údolia.“ Roy nevyzeral, že by mi plne dôveroval, no trocha sa upokojil. „Takže čo teraz?“
„No, teraz by sme...“ začal som, no vtedy ovzdušie naplnil zvláštny zvuk, ako dlhý, hlboký ston. „Čo to bolo?“ „Netuším.“ pokrútil hlavou Roy. Zodvihol som Abigail a vydal som sa smerom, odkiaľ to prišilo. Roy rozhorčene rozhodil rukami. „Čo ak je to zase nejaká vypatlaná sviňa, ktorá sa nám pokúsi odhryznúť hlavy?“ „Nič v Abbaku takýto zvuk nevydáva.“ schladil som ho. „Je to skalný previs, alebo také niečo. Môžeme tam zostať na noc.“ opakoval som zaryto a kráčal som hore kopcom. Terén pod nohami sa mi začal badateľne meniť – hlina a mach prešli do štrku a väčších kameňov, potom do kamenných platní, až sme sa ocitli na mieste, kde neboli stromy, tráva, ani žiadna iná zeleň. Otočil som sa – celé údolie som mal ako na dlani. Kontroloval som cestu, či neuvidím prenasledovateľov, no nikoho som nevidel. Urobil som zopár krokov do kopca a zbadal som zdroj zvuku. Nad nami bol vchod do jaskyne. Čierne ústie bolo obohnané kamennými zubami, vyzeralo to ako papuľa nejakej beštie. Kamenné steny a ligotavý strop sa v tme strácali po necelých desiatich metroch. Žalúdok sa mi pri tom pohľade skrútil, spomenul som si na desivý sen.
„Takže...ideme dnu?“ nadhodil Roy, keď sme pred jaskyňou postávali dobrých desať minút. Stále som si nebol istý, no pravdepodobne to bolo jediné bezpečné riešenie.
„Len k ústiu. Budeme sa striedať, vždy bude niekto na stráži.“ prikývol som. Roy súhlasil. Vlastne nemal čo namietať, nebol tu na to. Pohli sme sa teda dnu. Roy kráčal za mnou, no podľa zvuku jeho krokov netušil, prečo idem tak opatrne.
„Počuj, Nate...“ začal po chvíli ticha. „Tí jaskyniari, či čo to je...oni...čo robia cez deň?“ „Spia. Väčšinou.“ odpovedal som, no oči som stále upieral na tmu pred sebou.
„Tak prečo si taký vyplašený?“
„Ja...“ zarazil som sa. Prečo som vlastne bol? „Ja nie som vyplašený.“ „Hej, jasné.“ uškrnul sa Roy, no už nič nenamietal. Dostali sme do bodu jaskyne, kedy tma zahalila všetko ostatné. Nemal som v pláne to tam nejako rozjasňovať. Vtedy som si všimol, že steny a strop jaskyne tlmene žiaria. Roy si to všimol tiež, podišiel k chladnému kameňu a prešiel po ňom rukou. „Páni.“ zhíkol. „Sú tu horúce žily...“ prechádzal prstom po žiariacej čiare, ktorá sa tiahla od vchodu až kamsi do hĺbky jaskyne. Vtom sa zastavil. „Tu je nejaký kameň...je nádherný, a skoro vytiahnutý.“ usmial sa a silno zaň potiahol. „Roy, to asi nie je najlepší...“ chcel som ho zastaviť, no bolo neskoro. Roy vyšklbol z pevnej skaly žiariace sklíčko a celé jaskyňa sa začala otriasať. Od diery sa začali šíriť praskliny, najskôr malé, potom široké ako palec. Zo stropu začali padať kamene.
„Bež!“ zrúkol som naňho a sám som sa rozbehol do hlbín jaskyne, nasledoval som súvislú čiaru svetla, ktorá sa tiahla po podlahe. Za sebou som počul dupot Royovych topánok. To málo svetla, ktoré do jaskyne prenikalo z povrchu, onedlho zmizlo. Hučanie ustalo, kamene prestali padať, všetko sa upokojilo. Zastavil som sa a zadychčane som sa otočil. Roy vydesene stál na konci závalu, vysokého tak štyri metre, zapĺňajúceho celú šírku tunelu. „Pecka.“ buchol som si po čele. „Má to tak dvadsať metrov, cez to sa neprehrabeme.“ „Takže...ideme dole?“ naznačil Roy prstom a striasol sa. „Hm.“ prikývol som a ukázal na steny. „No, tie žiariace kamene sa zosypali tiež, takže si najprv spravíme baterky.“ Zohol som sa a jeden som vzal. Tlmené modré svetlo mi ožiarilo ruku a zohrievalo ju. Trocha som ho pošúchal. Svetlo zosilnelo, jaskyňa sa naplnila modrastou žiarou. „No teda...“ zamrmlal som udivene, zodvihol som ďalší kameň a podal ho Royovi. Vtedy sa Abigail zamrvila. Potvorila pravé oko a pohla nohou, takže som ju opatrne postavil na zem. Zapotácala sa a chrbtom sa oprela o stenu jaskyne. Chvíľu tupo civela do šera naokolo, napokon vypleštila oči. „Kde to sme?!“ zvolal a začala sa energicky obzerať.
„V jaskyni.“ mykol som plecom. „Vchod zasypalo, no väčšina jaskýň nemá len jeden otvor na povrch.“ „A...tamto...tie, no vieš čo.“ ukázala Abigail roztraseným prstom do tunelu. „Mali by spať.“ prikývol som.
„Ako dlho som spala?“ spýtalo sa dievča po chvíli. „Asi...hm....maximálne pár hodín.“ odkašľal si Roy. „Mali by sme sa pohnúť, nech odtiaľto vylezieme pred západom slnka.“ „Tak poďme.“ zavelil som a vydal som sa do hlbín jaskyne. Fakt, že pád vchodu stopercentne prebudil všetko, čo v jaskyni spalo, som si nechal pre seba.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár