Prebúdzal som sa. Najprv jedno oko, potom druhé. Potom som si uvedomil, že už môžem otvoriť len jedno. Videl som len Roya, tvár mu niečo striedavo ožarovalo. Za ním bol les. On sedel na zemi. Predpokladal som, že ja som ležal. Bolo zvláštne dívať sa len pravým okom. Stále som si na to nezvykol. Pomaly som zodvihol ruku a priložil si ju na tvár. Látka tam stále bola, no nebola vlhká od krvi. Oprel som sa o lakte a nadvihol som sa. Ležal som pri ohni. Drevo ticho pukotalo a plamienky vytvárali vo vzduchu červené obrazce. Príjemne to hrialo, dlho mi nebolo tak dobre. Ani oko nebolelo. Roy sedel na malom polienku a v ruke mal nôž. Niečo rezal. Na druhej strane sedela na dlhom polene Abigail, vedľa nej sedel ten zvláštny muž. Nomád.
Nomád bol jednou z legiend Abbaku. Tak ako mŕtvi na letiskách, tak ako nesmrteľný medveď Khalos, alebo ako bezpečné mesto, ďaleko na severe. všetko to boli výmysly a ja som im nikdy neveril. No teraz...jeden z týchto výmyslov sedel predo mnou. Čo viac, on mi zachránil život. Nomád mal jednoduchý spôsob prežitia – žil z toho, čo mu poskytol Abbak. Nezabíjal ľudí, živil sa voľne rastúcimi plodmi alebo mäsom zvierat, oblečenie si vyrábal sám. Zbrane si určite sám nevyrobil, no to bol malý detail. Presúval sa z miesta na miesto, nikde sa nezdržal dlho. Nikto nepoznal jeho pravé meno, pretože legendy ho nespomínali. Len Nomád. „Aha, sedmospáč sa zobudil.“ usmial sa a otočil sa ku mne. Hlas mal hlboký, s neurčitým prízvukom. „Ako ti je?“ „Lepšie.“ prikývol som. „Ďakujem vám.“
„Ale, to nič nebolo. Rozmýšľal som, že vám pomôžem už pri tých kobylkách, no to ste zvládli v pohode.“ Sledoval nás tak dlho? „A...čo bude...s okom?“ ukázal som si na tvár. „No...“ poškrabkal sa Nomád za uchom. „Nemáš ho. Takže budeš potrebovať nejaký chránič, no táto látka zatiaľ vydrží. Mal si sakramentské šťastie.“ „To teda mal.“ pridal sa Roy. „Keď si omdlel, z toho tunela ich vybehlo ešte asi osem. A Nomád už všetkých pobil.“ „Čo sme si hovorili?“ zodvihol ukazovák Nomád. „Aký Nomád?“ „Jasné, prepáč, Eddie.“ zasmial sa Roy. „Eddie?“ vypleštil som oči. Aký Eddie, preboha? Nomád bol Nomád, to je jasné. „Bože, ja som poleno.“ buchol si Nomád – alebo Eddie – po čele a načiahol ku mne ruku. „Edward Wolfe. Alebo Eddie. Nomád...no, nemám rád legendy.“ „Donedávna som si aj ja myslel, že ste legenda.“ sadol som si a narovnal sa, potom som mu potriasol rukou. „Presne ako medveď.“ Eddie podráždene zatskal a pokýval malíčkom. „Khalos tiež nie je legenda. Je to nepríjemné a veľmi nepraktické, ale žije. V južnejších oblastiach.“ Bol som zvedavý, čo sa ešte dozviem. „A ako je to s ostatnými legendami?“ „Do miest nechodím, takže o letiskách nič neviem.“ pokrútil hlavou Eddie. „A keď hovorím do miest, myslím do všetkých. Žiadne mesto na severe nie je. Výmysel. Zato Trhlina...“ „Trhlín tu je habadej.“ mávol som rukou. „Trhlina s veľkým T.“
„A to je?“
„Kdesi na juhu, v mori, je vraj ostrov. Teda, vraj...on existuje, len tam ešte nikto nebol. A na tomto ostrove je vraj trhlina, ktorá je nonstop otvorená.“ „Neverím.“ pokrútila hlavou Abigail. Ja som si tiež nebol istý. „Nemám to ako dokázať.“ uškrnul sa Nomád. „Takže je to na vás.“ „Nomád...eh, vlastne Eddie,“ začal som. „Ak sa môžem opýtať...prečo ste ma zachránili?“
„K tomu ti poviem viac vecí. Za prvé:“ zodvihol palec. „Tykaj mi. A za druhé...to sa ťažko vysvetľuje...“ „Rád by som to vedel.“ nástojil som. „Ale...no, tak dobre. Ale osamote, prosím ťa.“ ospravedlňujúco sa pozrel na Roya a Abigail, no tí len mávli rukami. Potom ma Eddie odtiahol ďalej od vatry, do lesa. Až vtedy som si uvedomil, že je noc. Ako to, že oheň ešte nepritiahol zvery?
„Takže?“ pozrel som naňho skoro so zbožnou úctou. „Sme...rovnakí.“ neurčito odpovedal Eddie.
„Ako rovnakí?“
„No, vieš, pár ľudí...chcem povedať, niektorí....bože, toto nemá zmysel.“ prevrátil nakoniec očami a nadvihol si hornú peru. „Vidíš tie zuby?“ ukázal mi očné zuby, ktoré boli dlhšie a špicatejšie než bežné ľudské. Potom si vyhrnul časť obleku, ktorý mu zakrýval nohy – na stehne mal veľkú jazvu, ako z pohryzenia. „Sme rovnakí. A títo rovnakí to cítia.“
„Akože...moment, ako to myslíš?“ stále som nechápal. „Mám lepšie zmysly. Vidím v tme. Zuby, sila, rýchlosť...som infikovaný.“ Vdýchol som slinu, skoro som sa zadusil. „Akože...akože aj ja som?!“ „Je to dosť možné. Skoro isté. U rôznych ľudí to má iné prejavy.“ Otočil som sa, akože to akceptujem a pokúšam sa to nasať, ale pritom som si vybral krabičku a hodil si dva heratíny. „Aha.“ poznamenal Eddie. „Heratín je dôvod, prečo ešte nevyzeráš ako bezduchá obluda. Brzdí priebeh infekcie, niekedy ju zastaví. Lenže to by si musel brať aj iné...“
„To nie.“ pokrútil som hlavou, vzdal som to. Ten chlap bol neomylný. „Takže takto to je...zmier sa s tým, lepšie sa ti bude žiť. Hlavne to neprestávaj brať, teraz to už nie je droga, ale liek.“ ukázal na krabičku a vrátil sa k vatre. Kráčal som za ním, mal som zmiešané pocity. Infikovaný? Ako je to...jasné, tá jazva. Je to vidno? vedia to ostatní ľudia? Je možné nakaziť iných? Môžem dostať záchvat a omylom ich pozabíjať?
Všetky otázky sa mi odrazu spojili do jednej: čo vlastne som? Nebol som celkom človek. Ale na obludu či zviera som bol príliš ľudský. Bol som hybrid. Mutant. Hnusné slovo. „Okej, takže...kde vlastne sme?“ spýtal som sa Eddieho, keď som si sadol na zem k ohňu. Hustý les okolo som nespoznával. „Sme na začiatku bývalého národného parku.“ vysvetlil Nomád. „Sme na vrchu kopca – tieto lesy neskôr vystrieda veľké jazero.“ „Aké veľké?“ spýtala sa zaujato Abigail. Eddie na ňu pozrel a žmurkol. „Veľmi veľké. No a v strede tohto jazera,“ otočil sa späť ku mne. „je malý ostrovček. Je na ňom kláštor, na ktorom kedysi bývali mierumilovní mnísi. Hovorí sa, že keď šlo všetko dole vodou, boli pripravení, vraj mali nejakého mudrca, ktorý Abbak predpovedal. Mali by mať zásoby a zbrane. Či tam ešte niekto je, neviem. Ale je to nepravdepodobné.“
„Uhm, jasné.“ prikývol som. Fascinovalo ma, ako sebaisto to hovoril. Jasné, keby sa ma niekto pýtal na orientáciu v mojom meste, tiež by som bol na machra, lenže tento človek poznal celé okolie ako svoju dlaň. Všimol som si, že Abigail k nemu vzhliada ako k bohovi, ku komusi, kto je všemohúci. Nedivil som sa jej – všetci sme v ňom videli oporu a pomocnú ruku. „Hej, Nate!“ vytrhol ma zo zamyslenia Roy. Načahoval ku mne ruku, držal v nej nejaký kus mäsa. „Daj si.“ Vďačne som pečené mäso zobral a s chuťou som doň zahryzol – nebolo zlé. Eddie – lebo som tušil, že to robil Eddie – nebol asi najlepší kuchár, no na prežitie v divočine bolo jedlo prekvapivo dobré. Chutilo trocha ako hovädzie, ale bolo pevnejšie.
„Čo to je?“ spýtal som sa s plnými ústami. „Netopierie mäso.“ odpovedal a zahryzol do svojej časti. Prekvapene som vypleštil oči. „Boli dole, pri rieke.“ mávol Eddie smerom dole kopcom a pokračoval v jedení. Vedel som, že netopierie mäso je jedlé, no žili vo väčších skupinách a boli mimoriadne odolní, takže bez plameňometu by ste zabili tak jedného a skončili by ste. No nestaral som sa. Mali sme potravu, úkryt, ochranu, svetlo, prakticky všetko, čo človek potrebuje na bežný život. „Ozaj...“ spomenul som si a strčil som ruku do batohu. Nahmatal som fľašu a položil som ju do trávy, takže oheň akoby alkohol v nej rozžiaril. „No nie.“ zhíkol Roy. „Toto je ako Vianoce!“
„Čo to je?“ vzala fľašu do rúk Abigail. Rýchlo som jej ju zobral. „To je len pre dospelých.“ vysvetlil som dôkladne. „Napríklad ja to nepoznám.“ pokrčil plecami Eddie. Otvoril som fľašu a pričuchol som k whisky vnútri. Výborná kvalita. Podal som ju Eddiemu, ten si ju chvíľu obzeral, potom sa krátko napil. Vzápätí na to tekutinu vyprskol do ohňa, takže z neho vyšľahli dva veľké jazyky. „Čo to je?!“ „Alkohol.“ zasmial som sa. „Moment, ty nevieš, čo to je?“ „No jasné, nikto nepozná začiatok legendy o Nomádovi z Abbaku.“ vyvrátil oči Eddie a usadil sa do tureckého sedu. „Chcete to počuť?“ „Jasné.“ prikývol Roy a vzal odo mňa fľašu. Zhlboka sa napil, potom mi ju vrátil. „Okej.“ tlesol rukami Eddie. Možno sa mi to zdalo, no oheň akoby zoslabol. „Dávno pradávno, bolo to asi pred sedemdesiatimi rokmi, sa v Anglickom Walese narodil malý chlapec. Eduard Wolfe...“ „Moment, ty máš sedemdesiat rokov?“ spýtala sa nedôverčivo Abigail. „Presne tak.“ prikývol, poškrabkal si jazvu na nohe a žmurkol na mňa. „No, tento chlapec bol pomerne chudobný, matka mu umrela na rakovinu, otec bol baník. Raz ho zasypalo. Malý Wolfe zostal u starých rodičov, ktorí ho nadovšetko milovali. Až príliš. Nemohol jesť ryby, pretože by sa mohol zadrhnúť kosťou. Nemohol plávať, pretože by sa utopil. Nemohol lyžovať, pretože by si mohol zlomiť väz. A v tomto ochrannom vákuu žil až do šestnástich. Vtedy vypukla vojna. Priebeh poznáte, dejepis ste v škole mali všetci...no, ale je tu jedna drobnosť – nemeckí vedci vyvinuli spôsob, ako sa dostať do inej dimenzie. Nikto nevedel, ako to použijú. Až kým v tomto novom svete nenašli zárodky baktérie, ktorá sa šírila extrémne rýchlo a nič za sebou nenechávala. Bola to Nemecká chrípka, tak si ju pomenovali – chrípka je totiž jediná baktéria, ktorá vie mutovať. Zmení svoju podobu, prispôsobí sa.“ usmial sa na Abigail, keď videl, ako nechápavo hľadí. „No, Nemci ju chceli, samozrejme, použiť na vyhladenie nepriateľa, vymklo sa to však spod kontroly. Chrípka sa mala šíriť len vzduchom presýteným elektrónmi, preto vytvorili špeciálne plynové bomby, ktoré zároveň napustili okolie statickou elektrinou. Lenže chrípka v novom prostredí zmutovala. Začala sa prenášať aj krvou. Slinami. Močom. A tak ďalej...a už nebola chrípkou. Vyvinula sa. A zároveň s ňou sa vyvinul každý nositeľ. Stal sa tým, čím by mal byť až o niekoľko miliónov rokov.“ „Chceš mi povedať, že celý e-vírus je len posraná chrípka?“ nadvihol som obočie. „Presne tak.“ energicky prikývol Eddie, na chvíľu sa zamyslel, potom Royovi vzal fľašu, napil sa a striasol. Preglgol a pokračoval: „Späť k mladému Wolfovi. Unavoval ho život s starkými. Chvíľu žil na ulici, žil z dlane do úst, takto sa dostal až do Londýna. Tam sa pripojil k vojsku. Bol to letec, jeden z najlepších. To bol čas, kedy toto všetko šlo dole vodou. Letci bombardovali celé Nemecko, chceli nový vírus zabiť, totálne zlikvidovať. Uchýlili sme sa dokonca k napalmovým bombám!“ rozhodil rukami a zhnusene si odpľul. „Lenže vojaci nevedeli, že ako náhle vstúpili do oparu novej chrípky, infikovali sa. Takto sa to prenieslo do Anglicka. Potom Škótsko. Írsko. Európa bola v háji dávno predtým. No, mladý Wolfe niečo posral a vyhodili ho z armády. Znova bol na ulici, dostal sa k drogám. Asi to bola moja záchrana, inak by som sa už dávno premenil. Svet prakticky skolaboval. A ja som zostal. Trčal som dva mesiace v atómovom kryte, úplne sám. Žral som potkany a pil vlastný moč, dodávky z Islandu boli totiž len každé tri týždne. Hej, Island vydržal dlho. Až rok po totálnej nákaze. Lenže tieto ich dodávky ich zabili. Mali ma nechať skapať. Potom som vyšiel. A skončil som tu. Jednoducho cestujem svetom. Zvykol som si na smrť, ktorá číha za každým rohom, už si s ňou tykám. Španielski preživší majstri železa mi vytvorili tieto zbrane. Takto to začalo. A zvyšok legendy poznáte.“
„Páni.“ zhodnotila obdivne Abigail. „Otázočka:“ prihlásil som sa. „Nemci našli spôsob, ako sa dostať do inej dimenzie. Chceš mi povedať, že e-vírus má niekde hniezdo?“ „Celkom presne to neviem, ale ak áno, sme v riti.“ prikývol. „Prečo?“ spýtal sa Roy.
„Asi takto:“ otočil sa k nemu trpezlivo Eddie. „Nemecká chrípka má svoje hniezdo, povedzme. Už skončila s týmto svetom, pretože do nej otvárali portály. Je len otázkou času, kedy skoncuje aj s tým vašim.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár