Eddie nás všetkých pobudil dosť skoro. Prakticky s východom Slnka. A keď konečne prvé lúče svetla lenivo dopadli na dno údolie a odrazili sa od rieky, my už sme boli dávno pri úpätí hory, z ktorej sme zlietli. Bolo vidno, že Nomád je zvyknutý veľa a dlho kráčať. Pohyboval sa však zvláštne, na človeka až neprirodzene. V kolenách bol stále mierne prikrčený a došľapoval len na špičky, nikdy som si nevšimol, že by na zem položil pätu. Kráčali sme pozdĺž územia zarasteného vysokou trávou, ktoré priamo susedilo s hustým lesom. Sem-tam som pomedzi trsy trávy pieskovej farby zahliadol rieku. Vždy sa mi zdalo, že ideme proti prúdu, tak som sa nakoniec rozhodol sa na to Eddieho opýtať.
„Presne tak.“ pritakal. „Ideme proti prúdu rieky.“ „Nehovoril si, že ten kláštor je po prúde?“ zapojil sa Roy. „Je.“ znova prikývol Nomád. „Lenže je to ďaleko. Ideme si po loď.“ „Loď?“ nadvihol som obočie. „Naozaj si myslíš, že nejakú nájdeme?“ „Hej.“ usmial sa a zastavil. Naznačil mi, aby som podišiel k nemu. Natiahol ruku a odhrnul z výhľadu chumáč trávy. Naskytol sa mi pohľad na rozšírené územie rieky, brehy boli zarastené prazvláštnymi rastlinami, voda mala zelenkastú farbu. Pozrel som tam, kam mieril Eddieho prst – v strede kopca bola zrútená kamenná veža, asi pozostatky nejakého zámku. „Čo nám nejaký hrad pomôže?“
„Nie tam, nižšie.“ pomohol mi Eddie. Prešiel som pohľadom až k brehu rieky a zastavil som. pri brehu bola zaparkovaná loď. Malá výletná loď na rieky, kapacita maximálne desať ľudí. Biely lak bol zošúchaný a modrý pás už ani neboli vidieť, celá bola zarastená podivnými lianami. „To už je iná reč.“ pokýval som hlavou. „Ako sa tam dostaneme?“ „Presne tu.“ ukázal Eddie na breh, pri ktorom sme stáli. „Tu je najplytšie miesto celej rieky, voda je tu tak po pás. A prepáč, pomýlil som sa, tamto nie je loď, ale vznášadlo.“
„Aha, jasné.“ docvaklo mi to – loď by sa po takých rokoch nedala riadiť, pretože časť, ktorá bola vo vode, by prehnila a odpadla. Vznášadlo stačilo nafúknuť. Nomád teda vošiel do trávy, vytiahol jeden meč a presekával nám cestu. Kráčali sme za ním, po sme začuli čľapkavé zvuky – šli sme po bahne, úplne premočenom. Všimol som si, že ako kráčam ďalej, voda mi stúpa vyššie, až kým nedosiahla výšku stehien. Na topánkach a lýtkach som cítil slizké riasy a podľa stonov, ktoré som počul za sebou, cítili moji spoločníci to isté. Boli sme asi v strede rieky, keď vtom Eddie zastal a zodvihol ruku. všetci sme strnuli, ani sme sa nehýbali. Čakal som, že Eddie vysvetlí, prečo nás zastavil, no odpoveď prišla sama.
Z hlbšej časti rieky sa k nám niečo blížilo. Nikto nevedel, čo to je, pretože všetko, čo sme videli, bola zvlnená hladina. Od centra sa šírili jemné vlnky a ja som si v šoku uvedomil, že to, čo tvorí vlnky, je dlhé minimálne desať metrov. Eddie stále stál, ani sa nehýbal. Dokonca sa mi zdalo, že aj zrak upiera stále na to isté miesto. Pôvodca vĺn sa začal hadiť medzi nami, konkrétne medzi mnou a Abigail, ktorá išla v rade ako tretia. Jej tvár sa zrazu zhnusene zmraštila. Nevedel som, čo sa deje, no o sekundu som sa tak určite tváril aj ja. Pokožky pod kolenom sa mi dotklo niečo hladké a ľadovo studené. Kĺzalo sa to po mne ako po namydlenej šmykľavke. Keby sa niekto na rieku pozeral zvrchu, nepríjemne by mu to pripomenulo scénu z filmu Anakonda. Abigail odrazu ticho zapišťala, no nepohla sa. Tvor sa ma prestal dotýkať, všimol som si ako prechádza ďalej do rieky a mizne pod hladinou. Keď vlnky ustali, Eddie sa pohol dopredu. Nerozoberal to, čo sa stalo, no ja som sa otočil k Abigail. „Si v pohode?“ spýtal som sa starostlivo, až ma to samého prekvapilo. „Hej, len tu niečo...“ prikývla, vytiahla jednu nohu z vody a vyhrnula si nohavicu. Mala ju preseknutú a nad lýtkom mala krátku ranu, akoby jej tadiaľ niekto prešiel nožom.
„Bolí to?“
„Ani nie.“ pokrútila hlavou. „Ja to zvládnem, neboj sa.“ Prikývol som a vybral som sa za Eddiem. Keď sme boli vonku z vody, otočil sa k nám.
„Dobre, teraz si skontrolujte nohy.“
Všetci poslúchli a prešli si po nich rukami, až na Roya, ktorý bol myšlienkami niekde inde. Eddie si ho nevšimol a keď usúdil, že sme v pohode, vybral sa po brehu ďalej. Pozorne som si obzeral zvláštne stromy, ktoré tu rástli – mali tmavooranžovú kôru, ktorá bola na mnohých miestach ošúpaná, pod ňou žiarilo biele drevo. Stromy mali doslova guľaté listy a z mohutných pukov, ktoré rástli len na najhrubších konároch, viseli dlhé a pevné liany. Niektoré mali desať centimetrov, niektoré tri metre. Eddie presekával cestu lesom, až kým sa pred nami nezjavilo vznášadlo. Najprv som nevedel, kam sa dívať, pretože bolo absolútne zarastené. Chvíľu som si ho obzeral, potom som po koreňoch tých stromov vyšiel hore za Eddiem. Ten už sa hrabal v motore a niečo mrmlal. „Nejaký problém?“ pristúpil som k nemu, keď som začul obzvlášť nepríjemné slovo.
„Chýba tu jedna súčiastka.“ vzdychol nakoniec a postavil sa. „Ďalej proti prúdu rieky je malý prístav. Mali by tam byť nefunkčné lode, určite tam bude aj tá vecička. Ideš so mnou?“ Prešiel som si rukou po tvári. „No...hej, asi hej.“ Zišli sme dolu k ostatným a Eddie porozprával, čo sa stalo. „...takže ja a Nate ideme po súčiastku, vy tu zostanete a vysekáte vznášadlo z tých lián.“ podal Abigail do ruky jeden meč a pousmial sa. „Dávaj naňho pozor.“ Abigail prikývla a vybehla na vznášadlo, okamžite sa pustila do sekania. Roy si unavene zívol a malátne sa vybral za ňou. „Čo je s ním?“ pozrel som naňho. „Takýto nebýva.“ „Asi len únava.“ mykol rukou Eddie. „No poď, nech sme do večera v tom kláštore.“
„Počuj, už tomu môžeš dať pokoj.“ poradil Roy Abigail po pol hodine. Neprestávala sekať a on sa obával, že nebude schopná poriadne sa hýbať. „Už to odtiaľto dostaneme.“
Odviedla kus práce, to bola pravda. Vznášadlo bolo teraz zreteľne viditeľné a keby sa nafúkli vzduchové vankúše, bez problémov by mohli odplávať.
„Ešte...tento...jeden!“ fučala a zatínala mečom do obzvlášť hrubej liany. „Bože, ako myslíš...“ zívol Roy a vyvalil sa na palubu. „Ja si možno trocha pospím.“ A naozaj, neprešlo ani päť minút a Roy tvrdo chrápal na drevenom podklade.
„Lenivec.“ vyvrátila oči Abigail a konečne presekla veľkú lianu. Chytila ju za koniec a odvliekla k okraju paluby, potom ju prehodila cez lano, ktoré bolo natiahnuté ako plot. Pomädlila si ruky a poobzerala sa. „Okej, to by stačilo.“ prikývla, spokojná sama so sebou. Dospelí na ňu budú pyšní. Už nie je malé decko. Dokonca aj zabíjala...
Kedykoľvek na ten moment pomyslela, chlpy na zátylku sa jej zježili a telom jej prebehla nepríjemná triaška. Nič nebolo isté, no ten muž mal asi rodinu, možno dokonca deti. A ona mu proste prebehla nožom cez hlavu. Kto má práve vziať život? Nikto.
Pokrútila hlavou, aby z nej obraz vytriasla, a išla sa poobzerať okolo. Abbak ju neprestával fascinovať. Bola dcérou magnáta, bola v Karibiku, Austrálií, na Havaji, no Abbak bol niečo výnimočné. Nič tu nebolo také, ako čakala. Keď jej otec povedal, že pôjdu do zdevastovanej krajiny, čakala neprestajne tmavožltú oblohu, temné tiene prázdnych budov, žiadnu zeleň a nekonečné púšte, naplnené hnedým pieskom. Sem-tam by im pred očami prebehol neviditeľný tieň, z vybitých okien by ich pozorovali oči lovcov, dokonale skrytých pred ľudským okom. Ale toto...Abbak hýril panenskou prírodou, mestá sa menili na gigantické botanické záhrady, všetko bolo plné farieb a života. Mínusom boli, samozrejme, obyvatelia, no Abigail už zistila, že sa nemá čoho báť. To bola ďalšia vec – keď od otca počula, že sprievodcu im bude robiť nejaký postarší chlap s rokmi skúseností, čakala šedivého vedca s okuliarmi a hromadou prístrojov, ktoré by ich varovali pred nebezpečenstvom. Vedca však vystriedal ostrieľaný bojovník, šediny zostali, no prístroje nahradili vycibrené zmysly a obratnosť v teréne. Cítila voči nemu obrovský rešpekt a úplnú odovzdanosť. Keby im povedal, aby skočili z útesu, skočila by. Možno by jej to zachránilo život pred niečím, čo by ju na útese zabilo. Prechádzala sa hore-dolu po palube, stratila pojem o čase. Začalo sa stmievať, vtedy si uvedomila, že Nate a Eddie sa ešte nevrátili. Podišla k okraju kapitánskeho mostíku, aby ich vyzerala, keď vtom si všimla, že na druhom brehu rieky sa niečo blýska. Slnko jej svietilo do chrbta, takže tam asi bolo nejaké sklo, alebo kameň. Bolo to presne na tom mieste, odkiaľ prišli oni. Otočila sa, že zobudí Roya, keď vtom niečo zasvišťalo vzduchom a drevený stĺp – ktorý bol asi desať centimetrov od jej hlavy – prevŕtala guľka. Abigail skríkla a hodila sa na zem, aby sa uhla ďalším, ktoré naozaj prišli. Zaborili sa hlboko do stromov za vznášadlom, prerazili kôru a zahryzli sa do snehobieleho dreva. Priplazila sa k Royovi a silno ním potriasla. Nič. Znova ním potriasla, tento krát mu jemne vrazila facku. „Roy!“ zrevala mu do ucha, no on sa ani nepohol. Nemôže byť mŕtvy, to nie je možné..., opakovala si v duchu. Možno ho niečo pichlo, alebo uhryzlo....áno! Spomenula si na tvora, ktorý bol v rieke a rýchlo vyhrnula Royovi obe nohavice až nad kolená. No, ten tvor ho neuhryzol – alebo neuštipol, či čo to Abigail urobil. Na lýtku mal však veľkú pijavicu. Mohla mať tak pol metra, bola fakt nechutná. Abigail rýchlo vytiahla z vačku tupý nôž a začala rezať. Mohla to spraviť aj mečom, ale ten bol dosť ťažký a nebola s ním taká obratná. Keď konečne zoškrabla pijavicu s Royovej nohy, ten sa rýchlo – a s poriadnym výkrikom – prebral. „Čo je, čo sa deje?!“ stonal a chcel sa postaviť, no Abigail ho pritlačila k zemi. „Ostreľovači, druhá strana rieky.“ vysvetlila mu a pritlačila hlavu bližšie k vlhkému drevu. Roy chvíľu nechápavo hľadel, potom si všimol diery v stromoch a stĺpe. Začal sa modliť.
„Sme tu.“ zahlásil konečne Eddie. Vydýchol som si a utrel si pot z čela. Vôbec sme nešli ďaleko, prístav bola prakticky len za prvým ohybom rieky. Rýchlejšie by bolo doplávať tam, no voda bola príliš nebezpečná. Eddie šiel klasicky prvý, v ruke držal krátky meč a vysekával z cesty rastliny. Slnko sa pomaly blížilo k obzoru, ktorý bol vďaka skalám pomerne vysoko. „No, už bolo načase.“ zafučal som a vyšiel som spoza neho. Mäkkú hlinu pod nohami mi vystriedal štrk, stál som na malom parkovisku. Na druhej strane boli zaparkované tri terénne vozy, všetky vypálené do tla. A na vode, tam sa pokojne hompáľali dve lode – jedna dosť veľká, druhý bol len malý čln. „Fajn, čo je to za súčiastku?“
„Je to zdroj.“ spresnil Eddie. „Energetický zdroj. Inak by sme museli točiť pákami, aby sme sa tam dostali.“ „A...ako ten zdroj vyzerá?“ vyzvedal som ďalej. „Malá kovová krabička. Asi bude mať na vrchu blesk.“ „Dobre.“ prikývol som a prešiel som k lodi. „Ten čln asi netreba prehľadávať?“ „Asi nie, ale ja sa doň pre istotu pozriem.“ pokrčil plecami Nomád. „Hneď som tam.“ a odbehol k člnku. Ja som opatrne vkročil na palubu lode. Drevo mi pod nohami zapraskalo, no nepoddalo sa. Vyšiel som na kapitánsky mostík a pozrel som na dvere do podpalubia. Boli pootvorené, na sklenenom priezore bola zvnútra zaschnutá krv. Vzdychol som a zaprel som sa o dvere ramenom, tie sa s vrzgotom otvorili a ja som vpadol dnu. Pristál som na tvrdom dreve a keď som zodvihol zrak, hľadel som do prázdnych očí bielej lebky.
„Ty si mi ale krásavec.“ zahundral som a postavil sa. Bol som v niečom, čo asi slúžilo ako obývačka. Bol tu malý gauč, jedno kreslo a konferenčný stôl. Žiadne skrine, poličky, ani nič podobné. Pozrel som pod gauč, za kreslo, no zdroj tu nebol. Prešiel som teda do spálne, kde som poprevracal periny, rozrezal vankúše a matrace, no nič som nenašiel. Až potom som si všimol, že na stene je uzáver, na ktorom je žltý blesk. Vtedy sa na lodi niečo ozvalo.
„To som len ja.“ hlásil sa hneď Eddie a zbehol do podpalubia. „Máš niečo?“ „Je to možné.“ prikývol som a ukázal na trezor. Zámok bol úplne zhrdzavený. Vytiahol som teda nôž a tvrdo som po ňom tresol. Padol na zem a Eddie otvoril poklop. Vypadla na nás zmes káblov, zlepená tmavou tekutinou. „No fuj!“ zrúkol som, keď sa mi krv zalepila medzi prstami. „Videl som aj horšie.“ mykol plecom Nomád a hrabal sa v kábloch, akoby to boli špagety. Nakoniec víťazoslávne zahvízdal a vytiahol malú krabičku, nie väčšiu ako päsť. Podal mi ju, na dotyk bola chladná. Povrch bol matný, no hladký. Na opačnom konci bol malý vstup, ktorý sa podobal na USB. „Ako to funguje?“ spýtal som sa so záujmom.
„Viem ja?“ zasmial sa Eddie a strčil si krabičku do vrecka. „Viem len, že sa neminie.“ Zamyslene som prikývol. Vyšli sme von z lode a zoskočili späť na štrkové parkovisko. „Počuj...čo vlastne som, ak som infikovaný?“ spýtal som sa to, čo ma už dlho trápilo. „Mohlo sa stať viac vecí.“ začal mi to vysvetľovať Eddie, keď sme pomaly kráčali späť k lesu. „Tvoje telo mohlo zmutovať. Mohli ti narásť nové končatiny, krídla, mohla sa ti spevniť pokožka. To sa však nestalo. Mohli sa ti zlepšiť zmysly – lepšie vidíš, počuješ, celkovo vnímaš. To je možné. A posledná možnosť, ktorá je úplne istá, je tá, že sa tvoj organizmus lepšie bráni vplyvom z okolia.“
„To znamená?“
„Znesieš intoxikáciu, nebudeš chorý, dokážeš prežiť v zóne miernej rádioaktivity.“ vysvetlil mi. „Nič badateľné.“ „Ako si na to prišiel?“
„To podpalubie.“ ukázal Eddie na loď. „Je plné toxických výparov z tej mŕtvoly.“ „No teda!“ zahvízdal som. „Celkom sa mi to páči.“
„A ozaj...“ dodal Eddie. „Starneš pomalšie. Aj keď...v tvojom veku ťa budú mať za starého otca asi stále.“ zasmial sa. Trocha som zavrčal a štuchol ho päsťou, potom som sa tiež rozosmial. Vstúpili sme do lesa, keď v tom momente nám k ušiam doľahol výstrel. Ozval sa výkrik a ďalšie strely. Abigail! Eddie asi myslel na to isté, pretože sme sa obaja rozbehli lesom, späť k vznášadlu. Keď bola cesta vysekaná, bežalo sa lesom celkom dobre. Ako sa okolo mňa mihali stromy, začul som ďalšie výstrely a znova krik. Bože, nech sú v poriadku...
Keď sme konečne sme dobehli k vznášadlu, už sme si museli kryť hlavy a postupne sa približovať, vždy sa skryť za stromom a prebehnúť za ďalší. Nakoniec sme vybehli na palubu vznášadla, keď ležali Roy s Abigail a držali si uši. Ľahli sme si k nim.
„Chvalabohu, ste v poriadku!“ zakričal som, aby som prehlušil salvu striel. „Máme chýbajúcu súčiastku. Môžeme odísť!“ „To je super!“ zreval Roy. „Ale vysvetli mi, ako sa chceš dostať cez nich?!“ kývol hlavou k druhému brehu. Keď dopovedal vetu, rozrapotal sa veľký kaliber a nestíchol po dobu ďalších troch minút. Roy otrávene udrel päsťou o drevo. „Zasraný guľomet?!“
„Počúvajte, možno ich môžem zabiť.“ ozval sa odrazu Eddie – všetky oči sa upreli naňho, no on len pokrčil plecami, akoby nič. „Potrebujem vedieť, koľko ich je, a vy ich budete musieť odlákať.“ „Och, vysvetlíš mi, ako to máme spraviť?!“ skríkol som a ukázal som na prederavený stĺp. „Prepáč, možno som zo starej školy, ale tamto zo mňa spraví ementál vždy!“
„Len upriam ich pozornosť na niečo iné, hoci len na sekundu!“ vysvetlil Eddie. „Mám plán!“ „Doriti...proste, doriti!“ zrúkol som a začal som sa plaziť preč, potom som sa otočil na Abigail. „Zostaňte tu, ani sa nepohnite!“ Obaja tupo prikývli a ja som sa odplazil preč z vznášadla. Ruky sami zaborili do mäkkej hliny, nohami som sa zapieral o povalené drevá. Prešiel som až k jednému obzvlášť mohutnému stromu, za ktorý som si sadol a oprel sa oň chrbtom. Streľba neprestávala.
„Koľko majú nábojov, preboha?!“ zašomral som si popod nos a premyslel som si plán. Bolo to šialené, no možné. „Okej...okej, okej...ideme na to...doriti, doriti!“ Vybehol som spoza stromu, mával som rukami a kričal. Bežal som cestičkou, ktorú vytvoril Eddie. Netrvalo dlho a paľba sa upriamila na mňa, guľky trieskali o stromy tesne za mnou, cítil som poryvy vetra. Mal som pred sebou rovný úsek cesty, tak som sa otočil, aby som videl, čo robí Eddie. Blázon! Zliezol z vznášadla, ruku mal pritisnutú ku koncu chrbtice, držal niečo za opaskom. Potom sa rozbehol späť na vznášadlo, nabral úctyhodnú rýchlosť, odrazil sa od kovového stĺpika a preletel vzduchom. Vtedy rýchlo mykol pravou rukou pred seba, niečo akoby hodil. Vzduchom preleteli tri zlaté blesky a zasiahli ľudí na opačnom konci rieky. Popadali na zem ako hnilé hrušky, celé údolie sa zrazu ponorilo do ponurého ticha. Zastavil som a užasnuto som hľadel na Eddieho, ktorý vyliezal z vody, do ktorej padol po svojom výkone. Vrátil som sa späť, stále som naňho prekvapene hľadel. V ruke držal zlaté hádzacie hviezdice. „Počúvaj...ty si dobrý.“ zajachtal som a potľapkal som ho po pleci. „Ale nabudúce, až ma budeš chcieť poslať ako králika na pole, najprv mi povedz.“ „Ale prežili sme.“ pousmial sa. Vyšli sme späť na vznášadlo a Eddie podišiel k bielej krabici, ktorá bola pri kormidle. Otvoril ju, našiel správny kábel a zastrčil doň energetický zdroj. Potom potiahol za nejakú páčku a vankúše na spodku vznášadla sa začali plniť vzduchom. „Vážení.“ ozval sa hrubým hlasom, napodobňujúc sprievodcu. „Pobaľte si všetky haraburdy, dojedzte, dopite, za desať minút vyrážame. Prosím, za jazdy nevystrkujte z vozidla nohy ani ruky, mohlo by dôjsť k ich odhryznutiu.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár