Bolo to dlho, čo som bol naposledy na lodi. Teda, ak sa to vznášadlo rátalo ako loď. Fungovalo na rovnakom princípe ako autá, čiže na zrýchlený vzduch, lenže predsa len, lode nemajú kolesá, takže istú pomoc potrebovali. Toto mal na starosti Eddie – povedal, že hĺbka rieky nie je nikde väčšia ako tri metre, takže mal dlhú železnú tyč, ktorou vznášadlo odrážal od dna. Sem-tam nás upozornil, že o tyč sa niečo obtrelo, vtedy sme museli byť ticho. Inak ale bola cesta vcelku príjemná, oddýchli sme si po neustálom strachu a napätí, ktorým sme prechádzali, než sme Nomáda stretli. „Počuj, Eddie...“ začal som po dlhom tichu, ktoré nastalo po tom čo nám niečo narazilo do spodku do lode. „Neviem, ako dlho plánuješ zostať na tom ostrove, no my sa musíme dostať do Trogiru čo najskôr.“ „Maximálne jednu noc, nebojte sa.“ mávol rukou. „Prídeme tam za tmy a veľa spánku sa nám asi neujde, takže by som vám radil vyspať sa teraz.“ Abigail s Royom neváhali a zvalili sa na lavičky pre cestujúcich, no ja som nebol vôbec unavený. V hlave sa mi rojili myšlienky, prepletali sa a vytvárali rôzne teórie, jednu šialenejšiu ako druhú. Prešla asi pol hodina, Roy a dievča dávno spali, Nomád sa díval na hory za sebou a zaberal palicou. „Uhm...Eddie?“ ozval som sa potichu, keď som prešiel k nemu. „Hm?“ kývol hlavou bez toho, aby na mňa pozrel. „Aká je vlastne história Abbaku?“
„Čo tým myslíš?“ otočil sa ku mne a prenikavo sa mi zahľadel do očí. „No...ja som myslel...“ zakoktal som sa. Mal v očiach zvláštnu iskru, niečo medzi nadšením a ostražitosťou. „Teda...bol tu Ghándí? Alebo Tutanchámon? Čo pyramídy, existujú? Eiffelova veža, Rímske koloseum, Kremeľ? Existujú tie veci v Abbaku?“
Nomád sa zamyslel, bol ticho tak dlho, že som čakal, že mi nakoniec ani neodpovie. Keď nakoniec prehovoril, jeho hlas sa ťahal pomaly a trocha nechápavo. „Mali sme tu...no, hej, niektoré veci. Netuším, čo sú pyramídy. Tá veža...nie, nepoznám. Koloseum existuje, Taliani sa spojili s Nemcami. Kremeľ...hm...o niečom takom som už počul, ale nemecké armády to zničili koncom sedemdesiatych rokov. Ghándí...niečo mi to hovorí, ale neviem sa rozpamätať. A to dlhé meno, ktoré sa ani nepokúsim vysloviť, niečo na T. Nie, to nepoznám.“ Prekvapene som zahvízdal. Abbak sa vyvíjal úplne odlišne než Zem. „Eh, Nate.“ otočil sa na mňa znova Eddie. „A hovoria zase tebe niečo mená De Santa, Lockhard, Schröder, či Poliakov? A čo Londýnsky okruh?“ „Nie.“ pokrútil som hlavou a pousmial som sa. „Ale vôbec by mi nevadilo, ak by som to zistil.“
Nomád chápavo prikývol a štuchol do niečoho palicou. „De Santa bol španielsky revolucionár. Ako prvý prišiel s nápadom zabiť Hitlera, chcel predísť tomuto všetkému. Vytvoril pomerne veľkú súkromnú armádu, no nacisti ich zrovnali so zemou. To bolo...ah, niekedy v polovici devätnásteho storočia.“ „Vtedy už boli nacisti?“ vyvalil som oči. Žeby som si zo školy nič nepamätal. „V Abbaku hej.“ prikývol Eddie. „Vlastne, nacizmus v Abbaku bol niečím ako...no, k čomu to prirovnať...napríklad krížové výpravy na Zemi. V Abbaku bol nacizmus storočia, ľudstvo ho tolerovalo. To len Hitler ho tak veľmi rozšíril. Ale, späť k veci.“ ťapol si rukou o stehno. „De Santu a všetkých jeho stúpencov vyvraždili, no zostali jeho plány a nákresy. A približne štyridsať rokov ich našiel párik vedcov – Andrew Lockhard a Sergej Poliakov. Bola to doba, kedy sa nacizmus začal šíriť a nacisti pristupovali na brutálnejšie metódy ´čistenia sveta´, ako to sami nazývali. Lockhard a Poliakov tieto nákresy predali Inštitútu vedy a techniky v Moskve, ktorá vytvorila niektoré nápady De Santu, ako napríklad generátor energie, ktorý vy teraz používate. Perpetuum mobile. Všetko to boli geniálne vynálezy, no žiadne z nich neboli zbrane, brnenia, či iné vojenské zariadenia. Stále nebola nádej na zastavenie nacistov. A obavy sa znásobili, keď v polovici dvadsiateho storočia Hitler vyhlásil Hansa Schrödera za svojho nástupcu. Netušil, že Schröder bol už vtedy infikovaný a že bude žiť ešte pár desaťročí. Hitler bol zavraždený, naozaj sa to podarilo, konkrétne prvého septembra sedemdesiattri. Schröder ho však nahradil takmer dokonale, a až nemecká chrípka vyhladila ľudstvo, bol prvý, kto povstal z popola. Teraz je prakticky každé tretie mesto v Abbaku obývané nacistami, tie ostatné sú neobývateľné kvôli rádioaktivite, ale príliš veľkému množstvu vyvinutých tvorov.“
„Páni.“ zhíkol som. Eddie mal históriu v malíčku. „Ale moment... Schrödera poznám.“ „Ale?“ nadvihol Eddie obočie. „Odkiaľ?“ „No, nie osobne.“ opravil som sa. „V meste, z ktorého sme prišli, bolo jeho meno popísané po stenách.“ Eddie zamyslene pokýval hlavou. „Pozri, ja neviem, kde je. Ani či ešte žije. Ale nacisti sú nebezpeční. Zvieratá sú aspoň predvídateľné, no ľudia...“ smutne pokrútil hlavou. „Svet je po kolená v sračkách a my sme priviazaní k jeho lýtkam.“
„To je dobré.“ ďobol som doňho prstom. „Ten výrok. Kto to povedal?“ „Ja.“ zasmial sa Eddie. „Dobre, bež zobudiť ostatných...už sme skoro tam.“
Všetci štyria sme stáli na konci lode a dívali sa do tmy, z ktorej sa mal onedlho vynoriť ostrov s kláštorom. Nikomu z nás nenapadlo, že potme nebude ostrov vidieť, takže sme sa o zábrany opierali asi dvadsať minút, potom sme po jednom znechutene odchádzali. Jediný, kto zostal vpredu, bol Eddie. „Je tam.“ zahlásil po pár minútach. Všetci sa znova nahrnuli dopredu a vykúkali do tmy. Napínali zrak, predkláňali sa, dobre že nevypadli z lode, no nič nezbadali.
„Nič tam nie je!“ prekrížila si po chvíli Abigail ruky na prsiach. „Ale je.“ usmial som sa. Celé som to pochopil – v tme sme videli len my dvaja s Nomádom. Pred nami sa rozprestieralo široké jazero, mohlo mať tak kilometer. Hladina bola dokonale rovná, len sem-tam sa zvlnila nad nejakým tajomným tvorom, ktorý putoval miestnymi vodami. A v strede tohto jazera bol ostrovček. Bol úplne malý, zmestil sa naňho len jeden domček a záhrada. Tým domom bol kláštor, ktorého veža vykúkala sponad stromov ako oko, kontrolujúc okolité brehy. Všetko pôsobilo tak ticho a tajomne, akoby sa na celom ostrove dávno zastavil čas.
„Kašlem na to.“ odfrkol Roy a prešiel ku kormidlu. „Mám to nejako stočiť?“ „Nie.“ pokrútil hlavou Eddie. „Ideme priamo k nemu. V momente, keď dohovoril, do lode niečo mocne udrelo. Vznášadlo sa divoko rozhojdalo a sčerilo tmavú vodu, my sme si ľahli na palubu a zostali nehybne ležať, presne tak, ako sme to robili vždy. Rátal som sekundy, väčšinou to trvalo asi pol minúty. Dvadsaťosem, dvadsaťdeväť...do vznášadlo znova niečo udrelo. Rátam znova. Osemnásť, devätnásť...ďalší úder! Sedem, osem...a znova! Onedlho sa do boku lode oprela séria štyroch nárazov, ktoré ju skoro prevrátili. No a vtedy sa to stalo – cez bok lode sa prehodila veľká čierna ruka s tromi prstami, veľkými ako fľaše. Potom druhá, rovnako mohutná. Voda z nich stekala, ruky naklonili loď, vliala sa do nej čierna voda. Zbadal som útočníkovo telo.
Z vody do pol pása trčal chudý čierny tvor s dlhými rukami a matnou pokožkou. Nohy mal skryté vo vode, nemal žiadny krk a malú hlavu s obrovskými bielymi očami bez zreníc. Uši ten tvor nemal, namiesto nosa mal dve malé dierky, ústa mu chýbali. Pri pohľade do jeho očí ma niečo bodlo v čele, stratil som rovnováhu a pustil som sa stĺpu, ktorého som sa dovtedy držal. Pokrútil som hlavou, aby som tvora vyhnal z mojej mysle.
„Vodník!“ zreval som a vytiahol som nôž. Prikrčil som sa a prudko som sa odrazil, letel som rovno k jeho hlave. Namieril na mňa veľkú ruku, akoby ma chcel chytiť. Schmatol som ho za jeden prst a celú ruku som mu skrútil, začul som chrapčanie. Určite som mu niečo zlomil, no on nevydal ani hláska. Rozohnal som sa nožom a presekol som mu lebku, jeho čierna krv mi postriekala tričko. Bezvládne telo sa ponorilo späť do vody. Obzrel som sa a zbadal som, že na loď sa driapu ďalší dvaja. Jeden držal Roya za ramená a ťahal ho do vody, druhý bol zase v pevnom zovretí Nomáda, ktorý mu potom zlomil väz. Abigail to všetko s hrôzou sledovala, sedela v strede lode a objímala si kolená. Rozbehol som sa k Royovi, cestou som bežal okolo Nomáda, ktorému som z puzdra vytiahol jeden meč. Zodvihol som ho nad hlavu a preťal som ruky vodníkovi, ktorý držal Roya. Kopol som ho do hlavy, načo sa so syčaním odplazil späť do vody. „Vďaka.“ dychčal Roy a oprášil si ramená, potom vytiahol vlastný nôž a vybral sa k ďalšej oblude, ktorá sa tentoraz driapala na loď zozadu. Všetko sa to zomlelo príliš rýchlo – len som sa obzrel, Eddie už zápasil s dvoma naraz, Roy mal čo robiť, aby zabil jedného, ja som posielal späť tých, ktorí sa pokúšali na palubu vyliezť. Nikto si nevšimol, že k Abigail sa po podlahe pomaly plazí dlhý tvor podobný pásomnici, sivej farby, bez očí, len s okrúhlou papuľou, plnou ostrých zubov. Ani Abigail si ho nevšimla, až kým nebolo neskoro. Obmotal sa jej okolo nohy a chystal sa zahryznúť sa. Abigail však hlasno vykríkla a vytiahla ten svoj krpatý žabykláč, ktorý tvorovi vrazila hlboko do krku. Had ju neuhryzol, no upevnil dovretie okolo jej nohy, takže hrozilo, že ju zlomí asi na štyroch miestach.
To už pri nej však bol Eddie, ktorý tromi rýchlymi seknutiami rozrezal hada. Schmatol časti mäsa a hodil ich do vodníka, ktorého mal za chrbtom. Ten sa zatackal a schytal ranu do hlavy od Roya, Eddie ho potom presekol na dve polovice. Ja som zrovna vrazil nôž do brucha jednému, keď vtom ma za ramená chytil druhý. Šmaril ma na chrbát a vyrazil mi dych. Vtedy sa celá loď otriasla – narazili sme. Vodník spadol na bok, ja som dostal čas. Pozviechal som a a sadol som mu na hruď, zodvihol som nôž a vrazil som mu ho do hlavy cez oko. Zodvihol som pohľad – cez celkom piatich vodníkov, ktorí boli teraz na palube, som zbadal kláštor. Narazili sme na ten ostrov. A...nie, to sa mi zdá...nie, naozaj je tam! Na brehu stál malý človiečik v sivom plášti, v ruke držal lampáš a usmieval sa na nás.
„Sme tu!“ skríkol som a rozbehol som sa k Abigail. „Všetci na breh!“ Chytil som Abigail za ruku a tiahol som ju naprieč palubou, cestou sa odkopával obludy, ktoré po mne nenásytne načahovali ruky. Eddie neľútostne vysekol jednému vodníkovi na hrudi veľké X, potom ho do nej kopol a poslal do ku dnu. Pomohol mi s Abigail, ja som bežal na pomoc Royovi. Bol už po pás vo vode, pevne sa držal zábradlia a kričal. Vzal som z paluby tyč, ktorou nás Nomád posúval po rieke a skočil som do vody. Prekvapilo ma, ako dobre v nej bolo vidieť. Eddie mal pravdu – mala tak tri metre na hĺbku, maximálne štyri. A bola plná vodníkov. Vyliezali z dier na dne, nemali konca kraja. Všetci plávali k lodi, sústredili sa na Royove nohy. Teraz ho držali traja. Jednému som rýchlo prerazil palicou lebku, druhému ruku, ktorou Roya držal. Tretí sa ho pustil sám, upriamil pozornosť na mňa a chytil ma pod krk. Mal neuveriteľne silný stisk, po chvíli sa mi začalo zahmlievať pred očami. Cítil som, ako sa ma na ostatných častiach tela dotýkajú chladné ruky, niečo sa mi obmotávalo okolo nôh, zacítil som štipľavú bolesť v stehnách...Takto umriem, pomyslel som si. Nič extra. Už som sa poddával, prestal som bojovať a uvoľnil som telo. Vtedy sa sponad hladiny ozvalo mnoho výstrelov. Keby som mal otvorené oči, videl by som, ako guľky rezali vodu a spolu s ňou aj telá vodníkov a hadov. Strelec okolo mňa vytvoril asi meter čistého priestoru a kým sa ku mne ďalšie monštrá priblížili, chytil ma za golier a vytiahol z vody. Posledné, čo som si pamätal, bol tvrdý kameň na chrbte a zarastená, usmievavá tvár nado mnou.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár