„...šťastie? Nie, to nebolo šťastie, nič také som ešte nevidel.“ „Verte mi, je tvrdší, než sa zdá. Vydrží veľa.“
„Aj tak, bolo ich tam priveľa. Nezdá sa mi to...“ „Ticho! Už sa prebúdza.“
Nechcelo sa mi otvárať oči, ležal som v príjemne mäkkej posteli. Keď mi však v stehnách zapulzovala tupá bolesť, prechádzajúca až do brucha, prudko som ich otvoril a s divým ryčaním som sa skrútil v kŕči. Díval som sa do bielej periny, na ktorej boli dva krvavé fľaky. Na plece mi dopadla malá ruka. Pozrel som na Abigail – bola dosť vydesená. „Som v poriadku.“ usmial som sa a žmurkol som na ňu. Po spánku mi stieklo pár kvapiek potu, dopadli na vankúš a vpili sa doňho. Vedľa dievčaťa stál Roy, tiež bol neistý, rukami pevne zvieral okraj postele. Otočil som hlavu. Pri vankúši stál Eddie, opasky a puzdra na sebe nemal. Z chlpatého trička z opičej kože a z hnedých nohavíc, vystužených rohmi byvolov sa šírila zvláštna vôňa, ktorá presýtila miestnosť. Usmieval sa na mňa, vôbec nebol nervózny. Akoby vedel, že sa z toho všetkého dostanem. A...čo to vlastne so mnou bolo?
„Nate, vitaj späť medzi živými.“ privítal ma hrdo. „Celkom si nám tu chýbal.“
„Hej...“ zachrapčal som. „Ale...nie, moment! Medzi živými?!“ „Presne tak.“ pritakal muž, ktorý stál vedľa Nomáda. Bol to ten tučný chlap z brehu, takže bol rozhodne skutočný. Sivé rúcho vystriedala nočná košeľa rovnakej farby, plešatá hlava sa leskla vo svetle ohňa a pomedzi husté fúzy na mňa veselo ceril zuby. „Dostali ste takú dávku toxínov z hadích zubov, že ste boli prakticky mŕtvy. Prestalo vám biť srdce. Teda, asi na osem sekúnd, potom, vďaka lakťu pána Wolfa, znova naskočilo.“ ukázal na Eddieho.
„Nechcem nič vedieť...“ vzdychol som a mávol som rukou. „Každopádne,“ pokračoval mních. „ste späť medzi nami, no rany sa vám budú ešte nejakú dobu hojiť. Dal som vám na ne obväz, naplnený výťažkami z listov tatálnika. Malo by to zmierniť bolesť, no zároveň vám obe nohy na nejakú dobu ochrnú. Takže som vám, s pomocou vašej dcéry, vyrobil barle.“ „Vďaka, ale...nie, to nie je moja dcéra.“ pokrútil som hlavou. „Ale?“ nadvihol zvedavo obočie mních. „Takže adopcia?“ Zvedavo si nás s Royom premeral. „Nie!“ skríkol okamžite Roy a obranne zodvihol ruky. „Nie, ja som...ja mám ženu. Je to komplikovanejšie, jej otec zomrel a my sme...no, musíme sa o ňu starať.“
„Chápem.“ prikývol milo muž, no mne sa stále zdalo, že si myslí svoje. Nech. „Vyzerá to teda tak, že tu budete musieť nejakú dobu pobudnúť.“ „Neprichádza do úvahy.“ odsekol som ostro. „Musíme ísť ďalej.“ „Pane, môžete to skúsiť.“ Zodvihol som sa na lakťoch a prehodil som nohy cez okraj postele, keď som však na ne našliapol, zosypal som sa na chladnú podlahu. Eddie ma okamžite zodvihol a položil späť do postele. „Fajn.“ zafučal som. „Ale nie dlhšie, ako budeme musieť.“
„Ja vás tu nedržím.“ prikývol mních. „Dobre...pán Wolf, Roy, Abigail, mohli by ste nás, prosím na moment nechať samých?“ Ostatní s hundraním odišli a mních za nimi zabuchol dvere. „Nerád sa predstavujem v spoločnosti.“ vysvetlil jednoducho, akoby to bolo bežné. „Volám sa Ceel. Pôvodom Francúz, no väčšinu života som strávil v kláštoroch, takže o krajinu pôvodu veľmi nejde. Som mních Rádu Abbaku.“ vypol hrdo hruď. „Rád by som ešte dodal, že tento titul...“
„Počúvajte, mňa nezaujíma váš titul.“ zastavil som ho posunkom. „Mám len pár otázok.“
„Pýtajte sa.“ vyzval ma ústretovo.
„Tam vonku...prečo ste z vody vytiahli mňa, no ostatným ste nepomohli?“ Mních sa zasmial, akoby to bolo jasné ako facka. „Na ich životoch nezáleží.“ „A na mojom hej?“
„Pán Hood, na vašom živote závisí osud Abbaku, aj Zeme. Možno sa to tak nejaví, no vaša cesta vôbec nie je taká, za akú ju máte.“ „Čo tým myslíte?“ začal som byť nedôverčivý. Ten muž by nechal mojich priateľov len tak umrieť, pretože by to nenarušilo chod planéty, alebo čo. „Váš cieľ aj tak splníte až po ich smrti. Vaša cesta k úspechu bude lemovaná krvou, skazou, smrťou vašich najbližších, no vy pôjdete ďalej. A čím skôr by oni umreli, tým skôr by sa – možno – osud naplnil a my by sme boli zachránení.“ „Iných ľudí by ste zachránili?“
„Ja nezabíjam.“ odvetil vyhýbavo. „Nie, ak to nie je nutné. Ak by som musel kvôli vašej záchrane zabiť čo len jediného úžasného tvora, ktorý tam vonku je, nechal by som vás v tej vode zomrieť.“ „Tak potom kto strieľal?“
„Váš priateľ, Roy. Našiel na tej lodi starú zbraň, očividne mu na vašom živote záleží. Nerozumie veciam, nikto z vás. Ste ešte hlúpi, no to sa časom zmení.“ „Počúvaj ma dobre, ty fúzatý smrad!“ zavrčal som a schytil som ho za golier. Pritiahol som ho k posteli, takže naše tváre od seba boli len centimetre vzdialené. „Ak necháš niekoho z nich umrieť, pretože ti to neviemaký boh nakázal, alebo pre väčšie dobro, alebo ja neviem čo...jednoducho, podám si ťa. Nasekám ťa na miniatúrne ľudské cestoviny, ktoré potom práškovacím lietadlom rozsypem po celom Abbaku, aby si nakŕmil všetky tie zmutované svine, ktoré máš tak rád.“ „Och, to by bolo úžasné!“ v očiach mu zažiarilo. „Splnilo by to môj životný sen!“ „Čo?“ nechápavo som sa zamračil a pustil som ho. Ten muž bol šialenec, no poskytoval nám úkryt, takže som si zaumienil, že ho zatiaľ krájať nebudem. „Viete čo, to je jedno. Prepáčte, som len nahnevaný, nervózny...no, z toho všetkého.“
„Chápem vás.“ prikývol milo. Nechápeš, pomyslel som si kyslo. „Poďte, pomôžem vám vstať.“ Chytil ma pod pazuchy a priložil ku mne barle. Zastrčil som do nich ruky a oprel som sa nimi o zem, potom som na zem položil nohy. Zaprel som sa rukami a prešiel som asi meter, nohy som vláčil za sebou.
„Pôjde to.“ zhodnotil Ceel a ponúkol mi ruku. „Ale zatiaľ vám budem trocha pomáhať.“
Neviem prečo, no stále som mal pocit, že ten muž mi chce bodnúť dýku do chrbta, ale mi zozadu spraviť niečo horšie...Nebol duševne v poriadku. No, kto by bol, po takej dlhej dobe osamote, obkľúčený tmavou vodou, plnou príšer. Pripomenulo mi to Roostera, chlapíka, ktorého som v Abbaku stretol, keď som mal šestnásť. Bol to bývalý trestanec, ktorý zo samoty doslova zošalel, bavil sa sám so sebou. Napriek tomu všetkému mi veľmi pomohol a ja som mal dosť veľké problémy, keď som ho musel pri jednom z jeho výbuchov zabiť. Bola to moja úplne prvá vražda, dôsledky sa so mnou niesli ešte ďalšie mesiace. Nemohol som spávať, mal som nočné mory, halucinácie. Zdalo sa mi, že na každom rohu stojí jeho telo, s nožom zarazeným do krku a usmieva sa na mňa tým maniackym spôsobom.
„Vitaj na Svätom ostrove.“ ďobol do mňa Ceel a postrčil am von z dverí. Bolo ráno, no prvé slnečné lúče ešte nepreliezli skalné cípy. Vzduch bol presýtený vlhkosťou, no mňa najviac uchvátil samotný ostrov, na ktorom som stál. Kláštor bol približne tretinou ostrova, zvyšok tvorili záhrady. Nádherné trávnaté plochy, pomedzi ktoré sa cikcakovo vlnili kamenné chodníky. V niektorých záhonoch boli starostlivo zasadené ruže, tulipány, narcisy. Všetky kvety hýrili farbami, vzduch bol naplnený ich vôňami. Kovové konštrukcie, ktoré boli na každej zákrute, boli obrastené viničom, na ktorom sa spokojne hompáľali obrovské strapce hrozna všetkých farieb. Záhrady boli rozdelené na záhony v tvaroch obdĺžnika, podľa toho čo som si všimol, každý piaty záhon bol vyplnený bambusmi, naľavo od nich boli ruže, napravo od bambusov boli tulipány, potom narcisy, a ešte dva druhy rastlín, ktoré som nepoznal. Celý ostrov bol lemovaný vysokými topoľmi, ktoré sa striedali s mohutnými dubmi, pod ktorými bol príjemný tieň. Ja sám som stál na kamenných schodoch, vedúcich dole z kláštora, vystavaného z mramorových kvádrov. Okolo kláštora boli záhrady s jedlými plodmi, rajčiny, papriky, mrkva, melóny, tekvice, rôzne druhy ovocia. Všetko ma to očarilo, celú atmosféru len trochu kazil ostnatý drôt, ktorý bol natiahnutý za stromami, ktoré lemovali ostrov.
Mnohí ľudia sa snažili v Abbaku vypestovať rastliny, niektorí dokonca zúrodnili celé polia. Nebolo to nič výnimočné, no vyžadovalo to neustálu starostlivosť, kontrolu, a hlavne veľa ľudí. A tento osamelý mních na to nemal nikoho, a predsa to rástlo ako z vody. Opatrne som zišiel dolu po schodoch a vydal som sa kamenným chodníkom tam, kam mi nakázal Ceel. V diaľke na mňa už mávala Abigail. Keď sme k ním došli, ukázalo sa, že svorne sedeli okolo dreveného stola a veselo sa rozprávali. Na stole bola hromada jedla, taniere boli zaplnené. Všetka zelenina a ovocie boli surové, len tenké plátky tmavého mäsa boli údené. V strede bol veľký tanier, na ktorom bola naporciovaná veľká mäsová hruda. Šťastne som si sadol za stôl a poobzeral som sa. „Toto je...niečo neskutočné.“ vydýchol som. „Ako ste to tu vypestovali?“ „Mám čas.“ mykol plecom Ceel. „Príroda je matka nás všetkých a našou psou povinnosťou je starať sa o ňu.“ „Eh...no jasné.“ prikývol Roy, celý nesvoj z tohto prejavu. „Ceel, ešte niečo...“ zodvihol som ruku. „Ako dlho sa mi budú liečiť nohy?“ „Dávam tomu asi mesiac.“ usmial sa vrúcne. „Dobre sa o vás postarám.“ „Mesiac?! To teda nie!“ rozhodil som rukami.
„Nate, Nate...len pokoj, večer sa porozprávame, niečo vymyslíme.“ upokojoval ma Roy s plnými ústami melónu. „Teraz jedz.“ Mal pravdu – nemalo zmysel riešiť to teraz, aj tak by som neprešiel ani meter. Vzal som teda do jednej ruky kus mäsa, do druhej kukuricu, a nenásytne som sa pustil do jedla. Všetko chutilo úžasne, kukurica bola sladká, papriky boli jemne štipľavé, mäso chutilo ako jemná hovädzina. Neprešlo snáď ani desať minút a už som bol úplne plný. Vďačne som pozrel na Ceela, ten len mlčky prikývol.
„Ináč...čo sa tam vonku stalo?“ pozrel som na vrak vznášadla, keď Ceel niekam odcupotal. Loď bola stále pri brehu ostrova, no bola ovešaná mŕtvymi telami vodníkov, postriekaná tmavou krvou a na mnohých miestach mala preliačiny. „No, skočil si do vody.“ začal Roy opatrne, akoby mi len hral na strunkách pamäte. „S nejakou palicou, tuším. Hlavu som mal vonku, takže som veľa nevidel. Voda okolo mňa proste sčernela. Mám na mysli, ona už bola čierna, ale teraz bola úplne...no, jednoducho si ich asi všetkých zabil. Vytiahol som sa hore a videl som, ako sa tam trepeš, z celého jazera tam prichádzali tie vlnky, čo sme videli v rieke.“
„Hady.“ kývol hlavou Eddie. „Minimálne dvadsať, nie menšie ako tri metre.“ „No, to.“ mávol rukou Roy a pokračoval: „Bolo jasné, že to neprežiješ, tak som sa začal hrabať v krabiciach na lodi, že niečo nájdem. Bola tam stará AK-47, ešte funkčná. Mala v sebe polovicu zásobníku, nehľadal som ďalšie. Proste som ten zásobník vysypal do vody.“
„Takže si mi zachránil život.“ prikývol som pomaly. „Vďaka.“ „To nič.“ zasmial sa. „Vlastne sme ti to boli dlžní všetci, ak si zrátame jaskyňu, mesto, diaľnicu, v konečnom dôsledku aj ten trajekt...“ „Prepáč, ale podľa toho, čo som počul, si v Abbaku veľmi skúsený.“ ozval sa Eddie. „Čo si ty vlastne robil, predtým než...no, toto sa udialo?“ „Som...teda, bol som zberač.“ vysvetlil som. „Zbierali sme z miest staré a nepotrebné veci, ktoré sa potom na Zemi používali. No, a hlavne chixulské blany.“ uškrnul som sa a Eddie tiež. Roy s Abigail na nás chvíľu nechápavo hľadeli, potom to vzdali. „Idem sa prejsť.“ zahlásil som po chvíli ticha a s ťažkosťami som sa postavil. Vzal som barle a spravil som pár krokov. „Nate!“ zvolal Roy. „Ale no tak, veď skoro nechodíš!“ „Musím to rozchodiť.“ pokrčil som plecami a odkrivkal som preč. Chcel som si obzrieť celý ostrov, celý tento úžasný komplex. Prechádzal som sa po dokonale hladkých chodníčkoch, štrkovým som sa vyhýbal. Keď som obchádzal kláštor zozadu, všimol som si, že popri stene sa tiahne malá drevená strecha, pod ktorou bol stôl a stolička. Sedel tam Ceel, niečo držal v rukách a usilovne na tom pracoval. Dokrivkal som k nemu a pozrel som na stôl. Vyrábal gitaru. Dosť jednoduchú, struny mal z bambusových vlákien a nedali sa ladiť, no aj tak to bola večnosť, čo som držal v rukách nejaký hudobný nástroj. Ako malý som hral na klavír a na strednej som asi pol roka chodil na gitaru. Nič svetoborné, no hudbu som si obľúbil. „Chcete to vyskúšať?“ zodvihol ku mne zrak Ceel, pod fúzmi mu hral úsmev. „Jasné.“ prikývol som okamžite. Ceel sa postavil, pomohol mi zosadnúť na stoličku a dal mi do rúk gitaru. Bola ľahká, ľahšia, než iné gitary, ktoré som dovtedy držal. Opatrne som položil ruku na hmatník a prešiel som po strunách. Prekvapilo ma, aké čisté a jasné tóny boli. V ľavej ruke som zachytil jednoduchý akord a prešiel som po strunách znova. Potom iný akord, zase iný. Pomaly som si precvičoval všetko, na čo som si v tej chvíli spomenul. Ten kus dreva ma vracal o tridsať rokov dozadu, kedy som ešte poznal len Zem, bežné zvery a ľudí, nikto mi denne nemieril na gebuľu hlavňou samopalu či pištole, nemusel som zápasiť s jaskynnými obludami. Rozlial sa vo mne hrejivý pocit domova a istoty.
„Ide vám to.“ poznamenal uznanlivo Ceel. „Musím vám ísť ustlať postele, môžete tu zostať a hrať, ak chcete.“ Prikývol som a mních znova odišiel. Nevedno prečo som začal hrať tichšie, nechcelo sa mi prerušovať takmer posvätné ticho kláštora. Ako však k mojím ušiam doliehala číra hudba, nervozita sa vytrácala a ja som hral stále plynulejšie. Odrazu som si na niečo spomenul. Párkrát som, ako na skúšku, chytil hmatník a brnkol naň, potom som za sebou zahral pár tónov. Netrvalo dlho a v mysli sa mi vytvoril ucelený obraz a prvých tónoch skladby Hotel California. Až som sa dostal k prvej časti, zasekol som sa. Chvíľu som znova naslepo skúšal, potom som to už dostal do ruky a začal som si ticho mrmlať slová. Pomaly som sa dostával k refrénu, keď vtom som niečo začul. Prestal som hrať a poobzeral som sa. Na chodníku stála Abigail a fascinovane na mňa pozerala.
„Ty vieš hrať?“ ukázala s vypleštenými očami na gitaru. „Trochu.“ priznal som. „Ale fakt nič extra.“
„Ja som vždy chcela vedieť hrať na gitare.“ vzdychla túžobne. Potom na mňa šibalsky pozrela a pousmiala sa. „Že ma niečo naučíš?“ „To nie je dobrý...“ začal som, na Abigail ma hneď prerušila. „Prosím, prosím, pekne prosím, niečo ma nauč.“ drmolila neprestajne. „Naozaj si nemyslím, že...“
„Nebuď suchár!“ urazila sa a otočila sa mi chrbtom. Vzdychol som a prešiel som si rukou po tvári. Pozrel som na ňu a pošúchal som si čelo. „Dobre, ale len pár tónov.“ zahundral som nakoniec.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár