„Nate, Abigail, poďte večerať!“ zavolal nás Roy. Až vtedy som sa rozpamätal. Pozrel som na hodinky, no tie sa dávno pokazili. Otočil som hlavou smerom k Royovmu hlasu a do očí mi udrelo oranžové svetlo. To už bol večer? „No poď.“ zafučal som, keď som sa dvíhal zo stoličky. Abigail mi podala barle. „Ale ešte ma budeš učiť, však?“ pozrela na mňa. „Krpec, pochybujem, že ešte budeme mať možnosť.“ zasmial som sa. „Ale ak bude, tak ťa niečo naučím.“ „Dobre.“ prikývla. Vydali sme sa späť do kláštora. Bolo to zvláštne – nikdy som nebol otcovský typ, dokonca ani keď moji priatelia zo školy mali deti, nijako ma neočarili. A teraz...teraz som s týmto deckom strávil niekoľko hodín hraním na gitare na ostrove uprostred najväčšieho safari parku, aký kedy existoval. Niečo sa vo mne pohlo. Doteraz som Abigail vnímal ako náklad, ktorý je treba dopraviť z bodu A do bodu B v jednom kuse. Teraz už to tak nebolo. A to nebolo dobre. Príliš som sa na ňu naviazal, vytvorilo sa medzi nami puto. Nesmel som sa na nikoho duševne viazať – nie preto, že by to niekto zakazoval. Neprospievalo to práci. Keď jeden človek k druhému niečo cíti, nech je to čokoľvek, nie je schopný súdiť veci nezaujato. Začal som Abigail brať ako nevlastnú dcéru. Doriti...
„Kde ste boli celý deň?“ pozrel na mňa Roy, keď sme vošli do siene, v ktorej sa pred dávnymi dobami konali kázania a omše. Lavice boli preč, oltár tiež, len v strede bola na zemi kamenná doska, okolo ktorej boli porozhadzované vankúše. Sieň bola zaplnená smradom z vonných tyčiniek, ktoré boli v stojanoch na každom stĺpe. Podlaha bola drevená, steny boli z ružového mramoru. Na strope boli zvyšky nejakej zlatej mozaiky, nedalo sa určiť, čo na nej bolo. Necítil som sa tu prirodzene, nikdy som v kostole nebol. Nikdy som ani nebol veriaci – so všetkým, čo sa okolo mňa dialo, ako by som mohol? Začal som nad tým uvažovať, no kým som sa celkom naladil na vlnu týchto prapodivných myšlienok, Roy ma znova vyrušil.
„Haló!“ zvolal a zamával rukami. „S tebou sa bavím! Je to tu pekné, ja viem, ale niečo som sa pýtal.“ „Ah, prepáč.“ zavrtel som hlavou. „Boli sme...“ „Učil ma hrať na gitare.“ pochválila sa pyšne Abigail. „To je pekné.“ usmial sa Roy, akoby bolo dievča infantilné. Eddie už jedol, nevnímal nás, Ceel chodil pozdĺž stien siene a niečo mrmlal. V ruke mal kadidlo, z ktorého sa divoko dymilo, na sebe mal hnedú sutanu, presne takú, v akej som ho videl prvý krát, akurát že teraz mal na hlave kapucňu. „Čo to robí?“ ukázal som naňho, zatiaľ čo som si s ťažkosťami sadol na jeden z vankúšov.
Eddie prestal žuť a zdvihol ku mne zrak. „Hovoril, že musí vysvätiť toto miesto, aby to sem neťahalo sily zla. Robil to aj ráno, okolo celého ostrova.“ „Akože čaruje?“ zhíkla Abigail. „To je super!“
„Nie, nečaruje.“ zasmial sa Eddie a poškrabkal sa na brade. „Teda, neviem. Podľa mňa to tu len zadymí, aby to zvery vonku nejako oťapilo. Ako keď sa dymia včely, keď sa vyberá med.“ luskol prstami a vzal si ďalšiu hrušku. Zhlboka som sa nadýchol. „Musíme...musíme odísť. Najneskôr zajtra ráno.“ „Čože?!“ ozvalo sa zborovo okolo stola.
„Nate, tu sme v bezpečí!“ rozhodil rukami Roy. „Nič nám tu nehrozí!“ všimol som si, že aj on má na sebe nejaké hnedé handry. „Mne je tu dobre.“ prekrížila si na hrudi ruky Abigail. „Je tu pokoj a ticho.“ „Musím s nimi súhlasiť.“ zahundral Eddie. „Toto je jedno z mála miest, kam sa vodníci za jazera neodvážia.“ „Pokoj, nemyslel som hneď teraz.“ ukľudňoval som situáciu. „Lenže...nemôžeme tu zostať naveky, musíme sa pohnúť ďalej, do Trogiru.“ „Čo vlastne vidíš na tom tvojom Trogire?“ spýtal sa pochybovačne Roy. „Čo vidíš na tomto mieste?“ odsekol som podráždene. „V Trogire mám ľudí, pomôžu nám dostať sa späť na Zem.“ „Ja na Zem nepôjdem.“ pokrčil plecami Eddie. „Pomôžem vám dostať sa, kam budete chcieť, ale zostanem v Abbaku.“ „Ja by som sa vrátiť chcela.“ priznala potichu Abigail.
„A čo ty?“ pozrel som na Roya. „Nechceš vidieť syna?“ Videl som, ako sa Royovi nadvihla hruď, keď sa rýchlo nadýchol. „No vidíš.“ prikývol som. „Ale čo tvoje nohy?“ Eddie zamieril prstom na dve krvavé škvrny na mojich nohaviciach.
„Mám barle.“ mykol som plecami. „Nejako to budem musieť zvládnuť.“ „Ako len chceš.“ uzavrel to Roy. Vtedy k nám prišiel Ceel, v rukách držal striebornú tácku, na ktorej boli štyri poháre plné oranžovej tekutiny. „Čo to je?“ pozrel naňho nedôverčivo Eddie.
„Je to výťažok z bylín a pomarančov.“ usmial sa srdečne mních a položil pred každého z nás jeden pohár. „Je to na dobrý spánok, pomyslel som si, že by ste ho potrebovali.“
„To je pravda.“ prikývol Roy a bez rozmýšľania vypil celý pohár. Abigail naň chvíľu hľadela, potom zhodnotila, že bude v poriadku, takže svoju porciu tiež vypila. Nomád pohár odignoroval a ďalej sa kŕmil ovocím. Chytil som pohár a opatrne som k nemu priblížil nos. Mok vnútri bol naozaj cítiť po pomarančoch a zázvore. Trocha som si uchlipol. Nebolo to nič extra, trocha ako štipľavá citrónová šťava. Spánok by sa mi však zišiel, a tak som vypil polovicu pohára a pokračoval v jedení. Asi po pol hodine odišiel Roy, vraj šiel späť. Minútu po ňom odišla aj Abigail, zostali sme len my dvaja s Eddiem. „Vieš čo?“ zívol som a prešiel som si rukou po zátylku. „Pôjdem si ľahnúť, povedz potom Ceelovi, že sme mu za jedlo a pitie vďační.“ „No jasné.“ prikývol Eddie. Zdalo sa mi, že je nejaký nesvoj – poháru sa ani nedotkol, len do seba hádzal hrušky, jednu za druhou. Povedal som si, že sa mi to len zdá, a odišiel som do svojej izby, ktorá bola z druhej strany kláštora. Pohodlne som si sadol na posteľ a chytil som si nohy, aby som ich mohol vyhodiť na matrac. Potom som zaryl tvár do vankúša a zaspal tvrdým, bezsenným spánkom.
Mal som sen. Utekal som po púšti, všade boli vidno len žltý piesok a nekonečné duny. Nohy sa mi doňho zabárali až po členky, príšerne ma pálili, mal som dorezané chodidlá. Videl som, ako som položil do piesku ruky, aby som sa podoprel pri lezení na jednu dunu. Neboli také drsné, tvrdé ani vráskavé, aké som mal teraz. Tieto ruky boli hladké, bez väčších známok akejkoľvek ujmy. Pozrel som doprava – približne na rovnakej úrovni ako ja liezol na dunu starší muž. Mal tmavozelenú košeľu a krátke nohavice, jeho tvár sa veľmi podobala na moju. Šedivé vlasy mal plné piesku, ruky mal za chrbtom, mal ich zviazané povrazom.
„Nate!“ zvolal na mňa a vrhol pohľad na kameň, ktorý sa povaľoval v piesku. Potom ku mne vystrčil zviazané ruky. Hodil som sa po kameň a pevne som ho schmatol, pribehol som k otcovi a začal som povraz rezať. Bolo to ťažšie než vo všetkých tých filmoch, kameň nebol ani zďaleka taký ostrý, ako sú nože. Nakoniec sa mi to však podarilo, povraz sa roztrhol o otec si pomädlil ruky. „Tak, teraz musíme...“ nedokončil vetu, pretože z náprotivnej duny sa ozval krik a štyri malé siluety, ktoré na nej stáli, sa zastavili. Netrvalo dlho a do piesku okolo nás sa začali zabárať guľky. „Hore, rýchlo!“ skríkol som a začal som divoko liezť hore, šmýkali sa mi ruky, nohy ma pálili a štípali, celé telo ma príšerne bolelo. Každý krok mi spôsoboval nevýslovné muky. Môj otec na tom nebol o nič lepšie – mal vyhodené zápästie z kĺbu a oči mal tak opuchnuté, že skoro nič nevidel. Nejakým zázrakom sa nám podarilo vyšplhať až hore, kde sme si do horúceho piesku ľahli. Ponad nás preletelo zopár guliek, hluk potom ustal. Zhodnotil som, že už je pokoj a postavil som sa.
„Nie!“ zreval okamžite otec, no bolo neskoro. Keď som sa postavil, dve guľky mi prevŕtali ľavé rameno, ďalšia mi preletela stehnom. Boli by ma rozstrieľali, keby sa na mňa nehodil otec a nezhodil ma z duny. Kotúľal som sa dolu svahom, piesok sa mi naberal do úst, nosa aj uší, mal som ho plné oči. Keď som sa konečne zastavil, horúčava pominula. Postavil som sa a otvoril som oči – stál som na moste, obrastenom viničom a brečtanom, niekde v lese. Bola jeseň, listy boli hnedé, žlté, oranžové. Ďaleko podo mnou hučala rieka.
„Nate.“ ozvalo sa z boku – otec na mňa zamával. „No poď.“ Tentoraz mal na sebe rifľovú bundu a hnedé nohavice, na chrbte mal batoh, z ktorého trčala mačeta. Rýchlo som sa sám poobzeral – stopy po guľkách nikde neboli. „Už...už idem.“ prikývol som a spravil som tri kroky, keď vtom sa spoza mňa ozvalo tlmené vrčanie. Strnul som na mieste, otec predo mnou tiež. Ja som sa nehýbal, no jemu sa ruka pomaly dvíhala k rukoväti mačety. Keď ju pevne chytil, pomaly sa začal otáčať. Nechcel som, nechcel som vidieť, čo je za mnou, no bola to otázka života a smrti. Pomaly som sa pootočil a pozrel sa na okraj mosta.
To stvorenie sa nedalo celkom presne popísať. Stálo to na štyroch, no aj tak to bolo také vysoké ako môj otec, bolo to akoby obrastené listami a machom. O drevený most klopkalo dohromady dvadsať pazúrov, z ktorých trčali zvyšky mäsa. Medzi listami na hlave toho tvora som zahliadol dve červené bodky – oči bez náznaku inteligencie. Nad tvorom sa jemne kolísal nejaký typ čepele, ktorá vyzerala ako z kameňa. S tvorom ju spájal chlpatý chvost. Beštia spravila krok dopredu a zavrčala. Z papule jej kvapkali sliny, zmiešané s krvou a vnútornosťami tých, ktorých roztrhala. Veľký Lesný diviak, v celej svojej kráse. No to som vtedy ešte nevedel. „Nate?“ zašepkal otec. „Keď ti poviem, rozbehneš sa preč. Budeš utekať až do táboru, povieš Lii a ostatným, čo sa stalo. Ak sa nevrátim, nehľadajte ma.“ „Ale, tatko...“ začal som, no otec ma posunkom zastavil. „Ticho.“ zavrčal trocha hlasnejšie, tým bohužiaľ vyprovokoval diviaka. Zaryl predné pazúry do mosta a rozbehol sa. Okamžite som sa zvrtol na mieste, rozbehol som sa k otcovi, no diviak bol prirýchly. Vrazil mi do chrbta klami, doteraz mám nepekné jazvy. Odletel som tak tri metre a pristál som v bahne za mostom. Otočil som sa na chrbát, no to už nado mnou diviak stál a divoko slintal. Bol by mi rozrazil lebku, no vtom sa mu do ucha zaryla čepeľ otcovej mačety. Diviak zaručal a trhol hlavou, mačeta mu odrezala ucho. Zhodil otca na zem a vrhol sa naňho. Nie, tatko so určite zvládne, on zvládne všetko. Opakoval som si stále to isté dokola, kým som sa s námahou snažil postaviť. Dovtedy bolo počuť otcovo dychčanie a tiché nadávky, no keď som sa konečne pozbieral, už som počul len čvachtavý zvuk. Ani som sa nepohol, len som sa díval na to, ako sa diviak hrabe rypákom môjmu otcovi v bruchu. „Nie.“ zašepkal som a oči sa mi zaplnili slzami. Pozrel som k nohám – bola tam mačeta, celá od krvi. Pomaly som ju zodvihol, sťažka na ňu dopadli dve slzy. Pevne som ju uchopil a s revom, aké vydáva divoké zviera v boji, som sa vrhol na diviaka.
Predstavte si bežne veľkého diviaka. Máte? Okej, teraz ho zväčšite na veľkosť malého koňa. Boj s ním neprežil ani skúsený bojovník, ja som nemal šancu. Skočil som zvieraťu na hlavu a rozsekol som mu tvár mačetou, postriekala ma krv. Diviak mal však silovú prevahu – raz mykol masívnym krkom a ja som odletel na okraj mosta. Oprel som sa o lakte a postavil som sa, zaujal som bojovú pozíciu. Vtedy som si v lese naokolo všimol tmavé siluety – vyzerali ako ľudia, zblízka by ste si už takí istí neboli. Zdochlinári. Ak tu boli oni, nemal som šancu.
Spravil som poslednú vec, ktorá mi dávala nádej na prežitie. Krok dozadu. Vietor okolo mňa začal svišťať, most sa vzďaľoval a kým som sa nazdal, do chrbta mi udrelo vodné kladivo, ktoré ma potom ešte dlhé hodiny unášalo po prúde.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár