S krikom som sa prebudil. Jediné, čo som vnímal, bol fakt, že som bol celý mokrý. Voda bola ľadová, úplne ma prebrala. Chlad bolo to jediné, čo som cítil. Vtedy som si uvedomil, že nado mnou niekto stojí. Veľký čierny tieň. Srdce mi zamrelo v hrudi, no než som sa stihol spamätať, tieň prešiel cez veľké dvere a zmizol. Dvere sa zabuchli a mňa nechali v temnote. Pomaly som začal premýšľať, spomínať si na večer. Šiel som spať. Predtým sme jedli, pili, nič nezvyčajné. Ako som sa dostal do...kde som vlastne bol? Štvornožky som sa preplazil k stene, aby som ju ohmatal. Vlastne som za sebou len ťahal nohy, stále boli bez života. Stena bola zložená z viacerých kameňov, chladných a vlhkých. Na krku ma niečo ťažilo. Ohmatal som ho a s hrôzou som si uvedomil, že mám okolo neho železný obojok. Chytil som reťaz a pomaly som ju nasledoval, až kým som sa nedostal k miestu, kde bola prikovaná k podlahe. Vedľa nej som nahmatal vedro s vodou. Jedlo som nenašiel nikde. Cez dvere, kadiaľ odišiel tieň, sem prenikalo trošku svetla. Sadol som si tak, aby mi svetlo dopadalo na hruď. Netušil som, či je slnečné, alebo len z fakle, no mal som dobrý pocit, akoby ma hrialo. Mal som na sebe totiž len trenírky. Pokúšal som sa počítať čas, rátať sekundy, no vždy sa mi to poplietlo. V hlave som mal Roya, Abigail, Eddieho, Ceela – kde sú? Sú v poriadku? Ako som sa sem dostal?
Netuším, ako dlho som tam sedel. Viem len, že to bolo pekelne dlho. V žalúdku mi škŕkalo, telo ma bolelo, akoby som bol dobitý. Vo vedre ešte bola voda, nemal som chuť ju piť. Vtedy sa dvere znova rozleteli. Tieň, ktorý v nich stál, sa ku mne naklonil a vrazil mi do rúk niečo mäkké. Potom sa znova otočil a odišiel. Nech som sa akokoľvek pokúšal zachytiť črty toho obra, nedarilo sa mi. Mal som spuchnutý nos, nič som ani necítil. Pomačkal som vec, ktorú mi dal – krajec chleba. Nedôverčivo som sa doň zahryzol, potom mi niečo napadlo. Naslepo som z neho vydlabal striedku, zjedol som ju, a kôrku som namočil. Vytvaroval som z nej aký-taký hákový kríž – domnieval som sa totiž, že ak ma niekto zajal, boli to nacisti z mesta. Potom som si ľahol vedľa dverí.
Znova som čakal pekelne dlho, no nakoniec sa obor ukázal. Rozrazil dvere a vošiel dnu, díval som sa na jeho osvietený chrbát. Mal na sebe biele tričko a nohavice, sivý plášť, celý od krvi. Na hlave mal nejakú kuklu, akoby z pleteného vreca pieskovej farby. Pri opasku sa mu hompáľal kľúč. Muž vošiel do miestnosti a zadíval sa na kríž z kôrky, presne tak, ako som dúfal. Pôvodne som myslel, že ho zozadu uškrtím, no potom som si uvedomil, že bez fungujúcich nôh toho veľa neurobím. Pokúsil som sa mu teda rozbiť hlavu – načiahol som sa k jeho nohám a prudko som ho šklbol za členky. Čakal som, že spadne na tvár, rozbije si nos, alebo niečo, no on len stuhol a pomaly sa ku mne otočil. Svetlo mu osvietilo prednú časť tela. Keď som si myslel, že chrbát mal postriekaný krvou, mýlil som sa. Tam to mal len tak zafŕkané. Spredu bol od pol pása hore celý od krvi a na celtovinovej maske mal dve nerovnomerné diery na oči. Dívali sa na mňa – malé, čierne, plné zlosti a nenávisti. „Takže ty takto...“ zavrčal a chytil ma pod krk. Zodvihol ma vysoko do vzduchu, nohy mi plápolali a nemohol som dýchať. Potom sa muž zasmial, napriahol ruku a silno mi vrazil do nosu. Znova ma obklopila tma...
Bolela ma hlava. Sčasti kvôli úderu od strážnika, sčasti kvôli tomu, že bola plná krvi. Visel som totiž hlavou dole. Z nosa mi kvapkala krv a dopadala na kachličky podo mnou, na ktorých už bola celkom slušná mláčka. Ďalšia vec, ktorú som si uvedomil bolo, že som bol oblečený. Mal som na sebe biele tričko a hnedé nohavice, tričko bolo postriekané krvou. Vlasy som mal zlepené potom a krvou, nohy som mal zviazané povrazom, ktorý bol pripevnený k reťazi. Potočil som hlavou do strany, aby som zistil, kde som. Skoro som umrel od prekvapenia – vedľa mňa boli ďalšie ľudské telá, pripevnené rovnako ako ja, lenže boli nahé. A všetci boli, pochopiteľne, mŕtvi. Mohlo nás tam byť tak desať a ako som si všimol, všetci, ktorým som videl na krky, ich mali podrezané. Pomedzi telá som zbadal svetlo, začul som čvachtavý zvuk. Svetlo prichádzalo z miestnosti za sklenenou stenou, cez ktorú nebolo nič vidno, keďže bola dosť špinavá. Nos mi odpuchol, no asi som ho mal zlomený, pri každom nádychu ma v ňom príšerne bodlo. No aj tak som cítil pach krvi, surového mäsa, hniloby a motorového oleja. V mŕtvole predo mnou bol zabodnutý mäsiarsky nôž. Niečo mi napadlo.
Vymrštil som ruky dozadu, potom dopredu. Znova dozadu, znova dopredu. Rozhojdal som sa, snažil som sa všetko udržať v maximálnej tichosti. Keď som mal nôž na dosah, vystrel som ruku a zachytil som ho. Bol však klzký a ruka sa mi vyšmykla, nôž zostal v chrbte obete. Keď som sa k nemu znova dostal dostatočne blízko, pevne som ho chytil oboma rukami. Nôž s mľasknutím vyliezol z mŕtveho mäsa. Napol som brucho, ako to len šlo, a vytiahol som ruky a na úroveň nôh, kde som pomaly začal rezať povraz. Keď konečne povolil, sám sa rozmotal a a ja som tvrdo dopadol na chrbát. Ozval sa tupý buchnát, no presne v tej chvíli sa ozval aj ten čvachtavý zvuk, ktorý môj dopad prehlušil. Zodvihol som na lakte, keď som si uvedomil, že do nôh sa mi začal vracať cit. Sadol som sa a rozmasíroval som si stehná. Bzučanie, ktoré mi prechádzalo nohami, opadlo. Nemotorne som sa postavil a spravil som dva kroky dopredu. Výborne, pomyslel som si. Prikrčil som sa a namieril som si to k sklenej stene, ktorej prvý meter bol z mliečneho skla. Skryl som sa za ňu, dával som pozor, aby som sa na sklo príliš nenalepil. Vykukol som spoza rohu do osvietenej miestnosti – no hotová hrôza. Tá miestnosť bola veľká asi ako trieda v škole, v jednej stene bola veľká diera, pod ktorou bola železná bedňa. Nevidel som mnoho, len to, že cez okraj tej bedne bola prehodená ruka bez tela. Na konci miestnosti boli drevené dvere, počmárané nejakou žltou farbou, nerozoznal som slová. Osvetlenie bolo zabezpečené pomocou fakieľ, ktoré boli na každej stene. No a v strede miestnosti...tam bolo niečo ako operačný pult, pochrómovaný, na kolieskach. Nevidel som, čo bolo na ňom, v zornom poli som mal obrovského muža. Presne toho, ktorý ma chodil kontrolovať do cely. V niečom sa tam rýpal, desne to mľaskalo a čvachtalo. Potom zodvihol pravú ruku – zbadal som v nej sekač na mäso – a silno ňou udrel o stôl. Zastrčil si nôž za opasok, prekrížil si ruky na hrudi, akoby obdivoval svoje dielo. Potom kývol hlavou a so škripotom presunul vozík ku kovovej ozrute. Zodvihol ho jednou rukou! a vysypal jeho obsah medzi ostatné časti ľudských tiel. Zahliadol som ďalšiu ruku, prsty boli oddelené, jednu nohu, a mäsové kocky, asi brucho. Prestal som sa sústrediť na neľudské monštrum, potreboval som nájsť únikovú cestu. Jediná viedla cez tie dvere a toto bola moja jediná šanca. Vplížil som sa do miestnosti, okamžite ma ovanul mŕtvolný zápach. Zatočila sa mi hlava, no pokračoval som popri stene ďalej. Díval som sa len pred seba, na drevené dvere, na únik z tohto hororu. Bol som od nich tak dva metre, keď som za sebou začul chrupčanie. Strnul som. Nemalo zmysel na nič sa hrať. Otvorene som sa postavil, ruky som mal za hlavou. Aký to malo zmysel, aj tak zomriem. Otočil som sa a pozrel som mäsiarovi do očí. V ruke držal nôž. Díval sa na mňa, ani sa nepohol. Akoby mi dával šancu na útek, alebo čo. Alebo vedel, že za tými dverami by som aj tak nič nenašiel. Rýchlo som behal očami po miestnosti, až kým mi nedopadli na fakľu, ktorá bola vedľa mňa na stene. Pozrel na ňu aj mäsiar. Pokrútil hlavou, až mu zapukalo v krku. Bolo to ako duel na divokom západe. Boj na smrť. Mäsiar vyrazil ako prvý, no ja som bol k fakli bližšie. Schmatol som ju, strhol zo steny a silno som ňou muža udrel do pleca. Rukáv mu začal horieť, mäsiar začal škriekať. Rýchlo som ho obehol a vrazil som späť do miestnosti s telami, odsúval som ich z cesty. Ako som pokračoval ďalej, zozadu sa ku mne začali približovať hlasné kroky. Rad mŕtvol, zavesených ako prasce, pokračoval. Náhle som zistil, že nás tam nebolo desať, no minimálne päťdesiat! Možno aj viac...Bežal by som aj ďalej, no na chrbát mi dopadla ťažká ruka a hodila ma u zem. Vo vzduchu som sa otočil, dopadol som na chrbát, hľadel som mäsiarovi do tváre. Teda, skôr do masky. Týčil sa nado mnou ako boh smrti, akoby sa vyžíval v strachu, ktorý mnou prúdil, akoby ho nasával pórmi na svojej znetvorenej koži. Ten muž bol dielo Satanovo. Nie, to je príliš hnusné. Bol len fyzicky znetvorený, mal nejaký vrodený problém. Zrejme mal ťažké detstvo a tak si komplexy riešil takto.
„Zasraný mutant.“ zavrčal a ukázal na mňa prstom. „Takých, ako ste vy, by mali kántriť.“
„Č...čo?“ habkal som. Aký mutant?
„Ty.“ namieril mi mäsiar nožom na brucho. „Si mutant. Monštrum, obluda. Si horší ako ja.“
„Pozri, toto sa dá vyriešiť aj inak...“ začal som, no chlap mi dupol na hruď. „Nie!“ zrúkol, z masky mu sršal hnev. „Musíš zomrieť.“ Nemalo to zmysel. Bol to psychopat, duševne aj fyzicky narušený človek, nedalo sa s ním dohodnúť. „Tak dobre.“ prikývol som a zodvihol som ruky. „Prijímam svoj osud.“ Mäsiar sa maniacky zarehotal a zodvihol nôž vysoko nad hlavu. Smiech ustal, chvíľu bolo ticho. Vtom sa stalo niečo, čo som nikdy nečakal. Mäsiar zaškriekal, zatackal sa a padol na tvár. Zdesene som sa pozeral na mŕtve telo, ktoré sa mykalo v posmrtných kŕčoch. Z chrbta mu trčalo päť hádzacích nožov, zarytých až po rukoväť. Prešiel som očami k východu – bol tam. Bol tam, Eddie, muž, ktorý ma už druhý krát zachránil. „Baví ťa zachraňovať mi kožu?“ uškrnul som sa, keď mi podával ruku, aby som vstal.
„Celkom hej.“ pokýval hlavou a zasmial sa. „Poďme...“ „Čo ostatní? Abigail? Roy? Ceel?“
„Abigail je pri tej diere, nechcel som ju sem ťahať.“ vysvetlil Eddie a ukázal na mŕtve telá okolo nás. „Roy je niekde zavretý, neviem. A Ceel je v tom až po uši, toto je nejaký jeho kult alebo čo...“ „Kult?“ pozrel som naňho prekvapene. „Veď nás chcel zachrániť.“ „Nie.“ opravil ma so zodvihnutým prstom Nomád. „Chcel zachrániť teba, pretože si vraj dôležitý pre osud niečo, bla bla bla... my sme mali ísť pod nôž, vraj sme si prekážali.“
„Rozprával si sa s ním?“
„Nie, počul som z cely...“ mávol rukou. „To je jedno, mali by sme sa pohnúť.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár