Chodby a cely sme prehľadávali spoločne, nechceli sme, aby sa niekto stratil. Eddie šiel vpredu, jednou rukou prechádzal po stene, druhú držal na rukoväti nožu. V strede šla Abigail, mala okolo seba obviazaný starý uterák a triasla sa. Ja som bol posledný, každú chvíľu som sa obzeral dozadu. Ešte stále mi z hlavy nevyfučal obraz desivého maniaka.
„Tu je!“ skríkol nakoniec Eddie pred drevenými dverami bez mriežky. Postavil sa pred ne a bez problémov ich vykopol. Keď dnu zasvietil fakľou, ktorú zobral z chodby, odkryl nahého Roya, ktorý sedel v kúte cely a objímal si kolená. Bol samá modrina, tvár mal opuchnutú a všimol som si, že mu chýba jeden prst. Na ďalších troch nemal nechty.
„Stráž vchod.“ ťukol som do Eddieho a vošiel som do cely. Roy sa strhol, no keď odlepil zrak od zeme a zbadal ma, oči sa mu rozžiarili. Začal niečo habkať, no ja som ho posunkom zastavil. Otočil som sa k Eddiemu, ten mi hodil kus kožušiny, ktorú mal prevesenú cez plece. „Hoď to na seba a daj sa dohromady.“ prikázal som opatrne Royovi – nebol čas na žarty. Roy si kožušinu opásal okolo bedier a s mojou pomocou sa postavil na nohy. Chvíľu sa tackal hore-dole po cele, no nakoniec našiel rovnováhu a vyšiel von. V kuse si pretieral oči a obzeral sa okolo seba, akoby čakal útok. Prechádzali sme chodbami, ja som sa zatiaľ porozprával s Eddiem o našej situácií. „Neviem nič extra.“ pokrútil hlavou. „Sme v kobkách pod ostrovom. Ceel s jeho...asi rádom ich využívajú na rôzne rituály. Neviem v akej sme hĺbke.“ „To sa dá ľahko zistiť.“ luskol som prstami a vypýtal som si od neho nôž. Ochotne mi ho podal a sledoval, ako som začal medzi tehlami na strope špárať drobnú, ale hlbokú dieru. Po chvíľu z nej začala cícerkom vytekať voda, ktorá ticho kvapkala na podlahu. „Sme pod jazerom. A nie je to hlboko, keď som bol pod vodou, videl som na dno. Maximálne štyri metre.“ „Č....čo chceš robiť?“ triasol sa Roy. Pozrel som na Eddieho, ten sa uškrnul a prikývol.
„Odstúpte a chyťte sa kľučiek.“ ukázal som na cely, ktoré boli po obvode chodby. Abigail s Royom sa každý pevne chytili jednej kľučky a zvedavo na nás pozerali. My s Nomádom sme začali rýpať viac takých dier, až jedna tehla nakoniec vypadla. Do chodby sa pustil prúd ľadovej vody a Abigail skríkla.
„To je studené!“
„Predstav si to...“ vyvrátil som oči do stĺpca a trocha som sa rozkročil, aby ma voda nezhodila z nôh. Prekvapovalo ma, že sem ešte nikto nedobehol. S Eddiem sme vyťahovali ďalšie a ďalšie tehly, až do chodby nakoniec vletel aj had. Mykol som sa a padol som na chrbát. Ľadová voda mi zaliala brucho a chrbát, celým telom mi prešla triaška. Eddie okamžite vytiahol jeden meč a hada preťal na dve polovice.
„Vďaka.“ zafučal som, keď mi podal ruku a pomohol mi vstať. „Dobre, Eddie, ty prvý, po tebe Abigail, potom Roy a ja.“ Eddie vsunul obe ruky do diery v strope a zachytil sa dna jazera. Videl som, ako mu na rukách aj krku navreli žily, keď sa musel proti silnému prúdu vyťahovať smerom hore. Potom sa zhlboka nadýchol a vnoril do vodného stĺpca aj hlavu. V tele sa mi zapol tichý alarm, ktorý sa spustil vždy, keď sa odo mňa tento zvláštny človek pohol preč. Bol to jediný záchytný bod, jediná osoba v okolí sto kilometrov štvorcových, ktorej som plne dôveroval. Nechcel som strácať čas, takže hneď, ako sa Eddie vo vode stratil, postrčil som k nej aj Abigail. Neochotne vystrčila do prúdu ruky, za ktoré ju – dúfam – chytil Nomád a vtiahol ju za sebou.
„Teraz ty...“ drgol som do Roya.
„Fakt musím?“ pozrel na mňa zúbožene. „Nie, ak chceš, pokojne sa vráť do svojej cely a čakaj, kým príde niekto, kto ťa naporciuje na kocky.“ usmial som sa vľúdne, potom som ho strčil do ľadovej vody. Hlasno skríkol, no dvihol ruky a začal sa vyťahovať za ostatnými. Keď sa mi stratil z dohľadu, pomädlil som si ruky, zhlboka som sa nadýchol a vnoril som sa tam tiež. Chlad vody ma zasiahol ako stotisíc maličkých dýk, ktoré sa mi vnorili tesne pod kožu. Do tele som cítil množstvo kladív, tlačiacich ma k zemi, no aj tak som pozbieral všetky sily v tele a zodvihol som proti vražednému prúdu ruky. Nahmatal som drsný okraj tehál, prekrýval sa s poddajným bahnom na dne jazera. Vtom ma za zápästie chytila mocná ruka – príliš silná a veľká na to, aby to bol Eddie. Zovrela mi ho železným stiskom a vytiahla ma hore, nestihol som ani muknúť. O sekundu neskôr som sa už díval do obrovských očí vodníkovi – omámene na mňa hľadel a druhú ruku mi napínal ku krku. Hrubé prsty mi zablokovali dýchacie cesty, hlava sa mi začala krútiť. Vtom vodníkovi z čela vyletela čepeľ noža. Zovretie povolilo a jeho telo kleslo ku dnu. Naozaj som čakal, že za ním bude Eddie, pripravený ako vždy, no mýlil som sa. Vo vode bola Abigail, tvárila sa vydesene, v bielej dlani tuho zvierala tupý nožík. Za ňou som zbadal množstvo ďalších jazerných tvorov. Okamžite som ju chytil pod pazuchu a plával som ku hladine. Abigail som tlačil pred seba, aby ju vytiahli čo najskôr. Roy ani Eddie už vo vode neboli. Tesne pod hladinou sa do vody vnorili ruky, ktoré Abigail chytili a vytiahli. No neboli to masívne ruky Texasana, ani zjazvené Nomádove ruky. Toto boli tučné ruky v hnedej sutane, ktoré Abigail schmatli surovo a bez milosti. Okamžite ju vytiahli von.
Čo najrýchlejšie som sa dostal z vody a vytiahol som sa späť na ostrov. Zadychčane som kľačal na kolenách a hľadel som pred seba – boli sme na piesočnej ploche obrastenej vysokými stromami. Pri stromoch boli dve telá. Roy a Nomád. V strede “pieskoviska“ stál Ceel, jednou rukou držal Abigail okolo krku a v druhej mal nôž, ktorým mieril na mňa.
„Ty musíš žiť! Oni ťa len spomaľujú! Nemal som na výber!“ kričal, v očiach mal výraz divokého zvieraťa, zahnaného do kúta. Abigail bola ticho, no dívala sa na mňa pohľadom plným zúfalstva a beznádeje. Nemal som pri sebe žiadnu zbraň, nič, čím by sa dalo brániť, no v hlave som mal vyrysovaný pomerne jasný plán – zabiť Ceela, zachrániť Abigail a vypadnúť odtiaľto. „Nechaj ju.“ zavrčal som pomaly a zreteľne. „Ona za nič nemôže.“ „Ona je práve ten dôvod, prečo ešte nie sme všetci zachránení!“ zvreskol Ceel. „Nebyť týchto tu, už by sme boli všetci v raji!“
„Aj tamten?“ ukázal som pochybovačne na zem, mal som na mysli mäsiara v chodbách.
„Čo si mu urobil?!“ zhíkol Ceel a pustil Abigail. Tá okamžite pribehla ku mne a skryla sa za mňa. „Čo si mu...nie, to nemôže...nie, nesmieš, nič si mu...“ opakoval Ceel a chytal sa za hlavu. Všimol som si, že na zem dopadlo niekoľko sĺz. „Môj malý...on nemohol za to, aký je...narodil sa tak, ono...málo peňazí, tento svet, a jeho matka...nemal som na výber, my sme nemali na výber, museli sme...“
Odrazu mi veľmi nepríjemne pripomenul Roostera. Jasne som si pamätal všetko, čo sa v ten deň stalo, takže som mal tušenie, kam to povedie dnes. „Bež sa skryť.“ zahundral som smerom k Abigail a spravil som zopár krokov k Ceelovi.
„Prečo? Prečo si...vy tomu nerozumiete...nechápete...“ plakal a díval sa na mňa. Asi by ma malo aj pichnúť pri srdci, čakali by ste, že sa roztopím, keď som zistil, že mäsiar v podzemí bol Ceelov syn. No po tom, čo mi chcel urobiť, som pri tomto vystúpení nepohol ani brvou. Ba čo viac, podobný odpor som teraz cítil aj k mníchovi.
„Ceel.“ povedal som pomaly a bezvýrazne. Mních prestal plakať a prekvapene na mňa pozrel. „Sú mŕtvi?“ ukázal som na Roya a Eddieho, pri ktorých sa teraz krčila aj Abigail.
„Nie...nie, ja sám by som nemohol, to len môj malý chudáčik...“ znova začal fňukať, no ja som ho zastavil silným úderom do brucha. „Tvoj malý chudáčik ma skoro rozpáral!“ zrúkol som mu do tváre a vrazil som mu pod rebrá aj koleno. „Rozpáral by nás všetkých! Len aby ste sa najedli?! Aby ste uspokojili bohov?!“ Hnev vo mne bublal, cítil som sa ako sopka, ktorá čoskoro vybuchne. Zdalo sa, že si to uvedomil aj Ceel – jeho smutný pohľad sa v momente zmenil späť na besniaceho blázna.
„No dobre...“ zafučal a zodvihol zo zeme nôž. Odstúpil som od neho. „Keď nás nechceš zachrániť, nedovolím ti, aby si nás všetkých zničil!“ S týmito slovami sa na mňa vrhol. Chcel do mňa vraziť nôž spredu, no ja som sa bez problémov uhol, schmatol som ho za lakeť a vykrútil som mu ho za chrbát. Ozvalo sa nepríjemné puknutie, Ceel nahlas skríkol. Jeho sila ma však prekvapila – druhou rukou ma mocne ovalil, až sa mi zahmlilo pred očami. Zatackal som sa, spravil som pár krokov k vode. Mních ku mne znova bežal, nôž držal v druhej ruke, zlomená sa mu hompáľala pri tele. Bolestne ručal, no hnal sa vpred ako vlak. Zahnal sa po mne, aj trafil. Nôž sa mi celou čepeľou vnoril medzi rebrá. Bruchom a hruďou mi prebehol ľadový chlad, pocítil som zvláštny závan smrti. Stále som však mal na muške Ceela, ktorý bol teraz pri mne dosť blízko na to, aby som ho bez problémov zabil. Zovrel som mu zápästie, on pustil nôž. Štyrikrát som mu silno udrel do ruky, štyri ostré chrupnutia. Skrútil som mu za chrbát aj druhú ruku, ďalšie puknutie. Ceel bol ticho ako myška, dokonca aj oči mal zavreté, lenže ja som bol v tranze. Jednoducho som mal potrebu ho čo najviac dokaličiť, než ukončím jeho život. Zozadu som mu kopol do kolena, on si kľakol. Za chrbtom som mu zlomil zápästia, silným kopancom aj stehennú kosť. Posledné tri údery mierili do chrbta, pri každom som zlomil minimálne dve rebrá. Nakoniec som ho agresívne chytil za líca a silno som mu trhol hlavou. Do uší sa mi dostalo finálne puknutie a ja som Ceela kopol do chrbta. Jeho telo nahlas vkĺzlo do vody, kde sa ho zmocnili prízraky tohto jazera. Otočil som sa a pozrel som na Abigail – kľačala nad Royom, ktorý sa práve preberal, Eddie už bol hore a prekvapene na mňa hľadel. Usmieval sa. Ja som sa usmial tiež. Potom som padol tvárou do piesku a objala ma temnota.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár