Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme popri pobreží na člne až do Trogiru. Počasie bolo pokojné a obloha bla bez jediného mraku. Pri veslách sme sa striedali vždy po troch hodinách. Plavili sme sa celú noc aj deň, ruky nás všetkých boleli. Väčšinu cesty sme boli ticho, Roy dokonca ani nerozoberal môj problém s heratínom. Všetci si užívali pohodu, ktorá na loďke panovala. Nič nás nechcelo zabiť, malé vlnky jemne udierali do dreveného boku plavidla, na druhej strane sa na slnku leskli piesočné pláže. V hustom lese za nimi som sem-tam zahliadol nepatrný pohyb, vždy som to však pripísal predstavivosti. Bolo pár hodín po dvanástej a Slnko mi práve nepríjemne pražilo na chrbát, keď voda pri boku člnu zašpliechala a do vzduchu vyleteli tri okrídlené ryby. Telá mali dlhé asi ako pstruhy, tiahli sa im po nich dva žlté pásy. Nemali šupiny, ale slizkú zelenú pokožku, z ktorej netrčali plutvy, ale malé krídla po bokoch tela. Leteli popri lodi asi dve minúty, dívali sa na nás veľkými čiernymi očami. Potom znova zleteli do vody a zmizli pod hladinou. „Páni!“ zhíkla Abigail a nazrela do vody cez bok lode. „Pozrite, je ich tu viac!“ Naklonil som sa a pozrel som do vody aj ja. Abigail mala pravdu, pod člnom bol celý húf lietajúcich rýb. Žlté pásy sa im vo vode trblietali a telá im príjemne kontrastovali so svetlým dnom. „Jedna z mála vecí, ktorá je úplne neškodná.“ prikývol som a chopil som sa vesiel. Pozrel som na Slnko, ktoré sa znova blížilo k obzoru. Osvetľovalo tyrkysové more a vykresľovalo na ňom široké fľaky červenej, oranžovej a žltej farby. V diaľke sa z vody vynorila väčšia plutva, hneď však znova zaliezla do bezpečia, pod hladký povrch mora. Scenéria vo mne vyvolala zvláštne pocity, spomenul som si na časy s detstva, kedy som sa na takéto západy Slnka pri mori díval s rodinou z pláže. Začal som premýšľať nad tým, čo bude, až sa vrátime na Zem. Teda, ak sa tam vrátime. Michael je mŕtvy, celé jeho farmaceutické impérium pravdepodobne padne. Jeho manželka sa o Abigail postará, o to som sa nebál. Skôr mi robil starosti Royov syn, aj keď vlastne nemal prečo. Roy bol vdovec a ak sme sa tu zasekli tak dlho, ktovie, čo sa malému stalo. Pokrútil som hlavou, aby som zahnal nepríjemné myšlienky. „Už odišli.“ poznamenala Abigail, ktorá sa stále dívala do mora. Spozornel som a tiež som sa vyklonil z lode – mala pravdu, všetky ryby odplávali preč. Začal som zaberať len jedným veslom, aby som čln nasmeroval k brehu. „Čo robíš, Nate?“ pozrel na mňa Roy a ukázal na siluetu mesta, ktoré sa čnelo v diaľke. Dovtedy som si ho nevšimol – mesto bolo ohradené a malo množstvo vežičiek, viac som však z takej diaľky nevidel. „Trogir je ešte ďaleko.“ „Ryby odplávali.“ ukázal som na more okolo nás.
„A to je problém?“ spýtal sa Roy. Očividne tomu nerozumel. „Je, a veľký.“ prikývol Eddie. „Ak odplávali malé ryby, spravili to preto, že prichádza niečo väčšie. Niečo, čoho sa boja.“ Videl som, ako Roy nasucho preglgol a Abigail sa z okraju lode stiahla do stredu. Príliš dobre si pamätala na stiahnutie jaskyniarom. Na člne zavládlo ticho, až kým nenarazil na pieskové dno. Vtedy si všetci spokojne vydýchli a začali vystupovať z lode. Slnko už zapadlo, no stále bolo dosť svetla.
„Dobre, čo teraz?“ spýtala sa opatrne Abigail. „Ideme ďalej pešo?“
„Nie, v noci nie.“ pokrútil som hlavou. „Utáboríme sa na pláži. Žiaden oheň ani hluk, len sa vyspíme a pôjdeme ďalej.“ „Okej.“ prikývla a zložila si z chrbtu batoh. Ľahla si na zem, batoh si strčila pod hlavu ako vankúš a spokojne na nás pozerala. „Eh...čo to robíš?“ vypleštil som na ňu oči. „Utáborila som sa.“ zazubila sa na mňa. „Vlastne to nie je zlý nápad.“ pritakal Eddie a tiež si ľahol na zem. Videl som, ako vďačne sa Roy zvalil na vyhriaty piesok. Ja som si neochotne zhodil z chrbta ruksak a schúlil som sa do guľôčky. Oči som mal stále upreté na osvietený horizont, aj keď mi po pár sekundách k ušiam doľahlo Royovo hlasné chrápanie.
Zobudil som sa na to, že so mnou niekto trasie. Piesok sa mi zdal oveľa tvrdší než predtým, pod hlavou som batoh už nemal. Asi som sa v noci prevalil a vysunul si ho spod hlavy. Keď som však vystrel nohy, ktoré narazili na niečo tvrdé a chladné, doširoka som otvoril oči. Díval som sa hlboko do hlavne revolveru značky Schofield s tlmičom. Očami som prebehol celú zbraň a potom aj ruku, ktorá ju držala. Na predlaktí mala tetovanie hada, tmavozelenú vojenskú košeľu vyhrnutú po lakeť. Medzi širokými plecami trčala nakrátko ostrihaná hlava vo vojenskej čiapke rovnakej farby, ako mal muž košeľu. Oči mi zbehli k prostrediu naokolo. Kovová strecha, muž mal z jednej strany osvetlenú tvár. Netriasol som sa len ja, ale aj on. Boli sme v aute! Prvá vec, ktorá mi napadla, bol Schröder. Potom som si však uvedomil, že nevidím žiadne hákové kríže, stále som však zostával ostražitý. „Dobré ránko.“ zahlásil chlap s revolverom a vyškeril sa na mňa. Chýbal mu jeden zub a hlas mal hlboký, ale priateľský. Chcel som sa posadiť, no zatlačil mi hlaveň do čela. „Nie, nie, nie, nie, nie. Nebudeš si sadať, kým ti ja nepoviem.“ „Dingo, prečo strašíš zajatcov?“ ozval sa spredu ženský hlas. Niekoho mi nepríjemne pripomínal, stále som si však nevedel spomenúť, koho. „Nestraším, šéfka.“ zaprotestoval muž zvaný Dingo a odklonil zrak, čo som ja okamžite využil, chytil som ho za predlaktie, skrútil som ho a tresol som mu hlavu a operadlo predného sedadla. Keď som si sadal, všimol som si, že vedľa mňa ležal Roy a Abigail. Eddie nebol nikde – pravdepodobne splnil svoje slovo a odišiel, lenže v dosť zlej chvíli. V momente, keď som na Dinga zaútočil, šoférka dupla na brzdu a mňa hodilo dopredu. Narazil som si rameno a vyčnieval som medzi prednými sedadlami, hlavu som mal tesne pri ručnej brzde – ešte pár centimetrov a vrazila by mi do diery po vypichnutom oku. Muž sa na mňa okamžite vrhol zozadu, obopol mi ruky okolo hrude a znemožnil mi pohyb.
"Toto by už stačilo!“ zrúkla na nás oboch žena za volantom. „Chováte sa ako malé deti! Dingo, pusť ho a ty, ty debil, my nie sme proti tebe!“ „A kto potom ste?“ pozrel som na ňu. Rysy jej tváre mi tiež prišli známe. Špinavé vlasy mala zviazané za hlavou, malý nos jej trčal mierne dohora. Modré oči jej na zašpinenej tvári jasne žiarili. „Moment...Lia?!“ zašepkal som neveriacky. Vtom mi na krk dopadla jej ruky, pritisla mi hlavu k ručnej brzde. Na temene som zacítil chladné ostrie noža.
„Kto si?! A ako vieš, ako sa...“ pozrela na mňa, no zreničky sa jej odrazu roztiahli. Prešla mi rukou z krku na rameno, kde hľadala malú jazvu z môjho prvého stretu s chixulom. Aj ju našla, prešla po nej prstom, no akoby si stále nebola istá, opatrne sa spýtala: „...Nate?“
Dívali sme sa na seba bez pohybu ešte asi dve minúty, potom Lia prudko pokrútila hlavou a ukázala na Dinga. „Zviaž ho!“ „Čo? Nie, to predsa...“ začal som, no Dingomi zovrel ruky za chrbtom a pevne mi ich zviazal nejakým lanom. Vytiahol ma spomedzi sedadiel a hodil ma späť vedľa Abigail. Prekvapovalo ma, že ešte stále spala. Dopadol som na chrbát, Dingo mi sadol na brucho a previazal mi ústa suchým kusom handry, ktorý mi dráždil hrdlo. Chvíľu som sa metal a chrčal, no potom som to vzdal a neveriacky hľadel na Liu.
„Čo sa tak dívaš?“ vyštekla na mňa a zasmiala sa. „Akože za čo?! Čo takto za národné múzeum, kedy to bolo...asi dvadsaťpäť rokov dozadu? Nespomínaš si?“
Len som zavrčal, nemohol som rozprávať. Vedel som, že mi Lia neublíži, no zároveň som si uvedomoval, že na túto chvíľu pravdepodobne čakala mnoho rokov a chce si ju naplno užiť. „Ja ti trocha oživím pamäť.“ ponúkla sa milo, otočila sa a dupla na plyn. Auto sa znova rozhrkotalo po piesku. „Vieš, tuším to boli diamanty. Áno, diamanty, tak to bolo. Bolo ich veľa, dohromady za desať miliónov. Operácia naplánovaná do poslednej bodky, lenže niekto,“ veľavýznamne na mňa pozrela. „sa rozhodol, že sa oprie o stenu práve na mieste, kde bol policajný alarm. Si idiot, Nate?! Nie, neodpovedaj, ja viem, že áno. Ako...koľko máš rokov, štyri? Oprieť sa o stenu kde je alarm?! Naozaj?! Dobre, fajn, fajn...“ vydýchla si a položila ruku na radiacu páku.
„To by sa dalo odpustiť, nikto nie je dokonalý. Problém bol v tom, že keď nás potom Jarred čakal s vrtuľníkom na streche, akosi sa ti nechcelo vytiahnuť ma. Vraj som bola aj s tými diamantmi príliš ťažká. To bola hlúposť a ty to vieš. Takže si ma nechal na streche budovy obkľúčenej zásahovými jednotkami a odletel si nevedno kam. Ja som mala v ruke balík s desiatimi miliónmi v posraných šutroch, ako som sa z toho asi mohla dostať? Tiež ťa to zaujíma? Vyzeráš tak...nedostala som sa z toho. Strávila som v base desať rokov, Nate, desať rokov! Prepustili ma za dobré správanie, ale len na podmienku. Samozrejme som hneď ušla do Abbaku, ako inak. Teraz premýšľaš nad správou v tom vyhorenom trajekte? Vedela som, že raz prídeš...A aj som to chcela. Nemohla som ťa nechať voľne si behať po svete, keď si mi toto spravil. Chcela som, aby si mi sám došiel až pod nohy, aby si sa sám chytil. A teraz si tu.“ keď dohovorila, stočila volant a auto sa otočilo smerom do lesa, kde však bola vysekaná prašná cesta. Stále som sa na Liu mračil, no keď som videl, že dohovorila a prestala dávať pozor, začal som sa mračiť na Dinga. Ani neviem prečo.
„Na mňa sa tak nedívaj, kamoš.“ zodvihol ruky v obrannom geste. „Ja len plním povely.“
„A len tak mimochodom,“ ozvala sa ešte Lia. „Kto sú tamtí dvaja?“ Dingo sa ku mne naklonil a vytiahol mi handru z úst. Odpľul som si vedľa seba a zamrvil som sa. „To je dcéra Michaela Cranea.“ zachrčal som si ústami plnými prachu. „A tamto je jej súkromný strážca, alebo čo vlastne.“ „Malá Craneová?“ v spätnom zrkadielku som videl, ako Lia nadvihla obočie. „A čo tu robí s tebou? Či teraz majú veľké hlavy v móde zahadzovať sa s úbožiakmi na spodku spoločnosti?“ „To je dlhý príbeh.“ vzdychol som. „Poviem ti to, až nebudem zviazaný v batožinovom priestore džípu a nebudem mať medzi očami hlaveň zbrane.“ „Ako chceš, mne je to jedno.“ pokrčila plecami. Abigail sa začala preberať. „Čo sa to...?“ začala, no Dingo prešiel zbraňou z mojej hlavy k tej jej. „Tíško.“ položil si prst na ústa. „Nič vám nehrozí, ak budete ticho a budete spolupracovať.“ Zvláštne, že teraz ho už Lia nezastavila, keď tu strašil malé decko. Abigail si znova ľahla a ticho preglgla. Dingo sa spokojne usmial a schoval pištoľ do puzdra, ktoré sa mu hompáľalo pri opasku. Pozrel som von oknom – blížili sme sa k Trogiru. Les ustúpil vyprahnutej tvrdej zemi pieskovej farby, ktorá sa postupne zužovala len na šírku cesty pre auto. Na konci tejto cesty sa znova rozširovala do ostrovu. Nebol veľký, mohol mať priemer tak pol míle, možno menej. Celý ostrov pokrývalo mesto. Bolo vystavané z masívnych kameňov hnedej a pieskovej farby, obohnané desať metrov vysokým betónovým múrom. Za múrom sa k nebesám týčili vysoké domy a veže, niektoré však boli spadnuté. Tie museli v meste narobiť riadnu paseku. Už som o ňom počul – bolo vystavané ešte v stredoveku a za modernej civilizácie bolo centrom turizmu v tejto oblasti. V spodných častiach poschodových domov bývali obchody a reštaurácie, vo vrchných poschodiach zasa bývali majitelia podnikov.
Auto došlo na koniec cesty, Lia zastala a trikrát krátko zatrúbila. Trvalo to asi dve minúty, no masívna železná brána pred nami sa začala otvárať. Za ňou bola prázdna dláždená ulica, no keď som sa pozrel hore, na hradby, videl som, že z každej strany brány na auto mieria minimálne tri guľomety. Lia si sťažka vzdychla a mierne pridala plyn. „Vitajte v Trogire.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
spixik
13. 3.marca 2014 20:16
Lia!
Napíš svoj komentár