Keď som otvoril dvere do bytu, ovalila ma vôňa pečeného mäsa. Prekvapene som sa díval na Roya a Abigail, ktorí sedeli na starom, napoly rozbitom gauči a v rukách držali taniere s mäsom, z ktorého sa valil horúci dym. Na stole bol ešte jeden tanier – mäso malo tmavočervenú farbu, vedľa neho bolo pár opečených zemiakov.
„Čo to?“ kývol som ku stolu a sadol som si na kreslo bez operadla. „Ja neviem, spali sme a keď sme sa zobudili, už to tu bolo.“ pokrčil plecami Roy. Nedôverčivo som pozrel na mäso. Čo ak tam bol nejaký jed? „Ako dlho to už jete?“
„Čo je to za otázku?“ zasmiala sa Abigail. „Ja som sa zobudila skôr, hneď som si dala, už to bude hodinka.“ Spokojne som si vydýchol a zahryzol som sa do mojej porcie.
„No?“ pozrel na mňa Roy.
„Je to výborné.“ prikývol som. Bolo fajn konečne jesť teplé jedlo. A Keithovi som veril, takže to človek asi nebol. „Nie, ja som mal na mysli, kde si bol, čo si vybavil?“ opravil sa Roy a vzal si jeden zemiak.
„Aha.“ pochopil som sa trocha som sa v kresle zamrvil. „Môžeme zostať, ako dlho chceme.“ vyhlásil som, načo sa im po tvárach rozliali spokojné úsmevy. „Nepovedal som, že zostaneme. Maximálne dva dni, potom sa musíme posunúť ďalej.“
„Presne, k Trhline!“ prikyvoval Roy. Pozrel som naňho a prešiel som si rukou po spotenom krku. „Trhlina neexistuje.“ pokrútil som hlavou a hneď som pokračoval, aby som im to vysvetlil. „Lia s dvoma jednotkami tam dolu bola, nič tam nie je.“ „Moment, kto je Lia?“ pozrel na mňa Roy. Abigail sa na mňa dívala tiež, no dosť neprítomne.
„Vodca Trogiru. A stará kamarátka. Pomôže nám, možno nám dá zbrane, no nezdržíme sa dlho.“
„Ale kam pôjdeme, ak Trhlina neexistuje?“ ozvala sa Abigail. Prešiel som pohľadom z Roya na ňu, potom som ho smutne zabodol do kamennej podlahy. „Neviem.“ vzdychol som. „Netuším.“
„Vieš čo, možno by sme mali...“ začala, no vtom niekto zabúchal na dvere. všetci traja sme sa dvihli, no než sa niekto stihol pohnúť ku dverám, rozrazili sa a dnu ráznym krokom vošiel vysoký muž v obleku. Videl som, že za dverami stáli dvaja členovia jednej z dvoch jednotiek. Stáli vzpriamene a dívali sa do steny, pripomínali mi kráľovskú stráž v Londýne. Muž prešiel miestnosťou a zastal predo mnou. Bol nahladko oholený, vlasy po plecia mal sčesané dozadu. Fakt mi pripomínal sluhu, alebo tak.
„Pán Hood?“ ozval sa oficiálnym tónom, ktorý naznačoval, že by som sa tak mal vyjadrovať aj ja. Lenže, mal som na háku. „Tak nejako.“ mykol som plecom. „Predvolala si vás pani Lia.“
„Že čo urobila?“ nadvihol som obočie. „Nehovorím rečou tvojho kmeňa, kamarát.“
Sluha vzdychol a spustil plecia. „Máte ísť za ňou.“ „To si mal povedať hneď.“ prikývol som a otočil som sa k Royovi a Abigail. „Počkáte?“
„Máme na výber?“ pozrela na sluhu Abigail. Ten pokrútil hlavou, tak prikývla. „Choď, my...to zatiaľ dojeme.“ Vyšli sme von z bytu a zliezli po lanovom rebríku späť na hlavnú ulicu. Muž v obleku šiel predo mnou a dvaja vojaci kráčali za mnou, akoby si mysleli, že chcem utiecť. Z hlavnej ulice sme sa stočili to jednej z mnohých bočných uličiek, kde na mňa znova vysoké domy gánili zvrchu, akoby som bol len hnusný šváb. Keď sme prechádzali okolo jediného domu, ktorý bol na tej ulici celý, z otvoreného okna na druhom poschodí sa vystrčila malá hlava. Bol to chlapec, mohol mať tak osem rokov. S úsmevom na perách, aký dokážu vykúzliť len deti sa rozhliadal po okolí, až kým jeho zvedavé očká nezbehli na mňa. Prekvapene zostal civieť. Všimol som si, že členovia jednotiek boli oblečení armádne, sluhovia mali obleky a pracujúci mali biele košele a hnedé nohavice. Viac ľudí v meste nebolo. No teraz ulicami Trogiru kráčal muž v dotrhaných rifliach, zakrvavenom a prepotenom mníšskom rúchu a s previazaným okom. Ešte k tomu v sprievode cvičených zabijakov. Ten chalan sa tváril, akoby videl ducha. Pozrel som naňho a mierne som sa usmial – len tak, ako mi to unavené telo dovolilo. Chlapcova reakcie ma prekvapila – prudko pokrútil hlavou, strčil hlavu späť dnu a zabuchol oknu. Keď sme však išli okolo toho domu, všimol som si, že aj cez zatvorené okno nás pozorne sleduje. Začal som sa cítiť nesvoj, akoby som bol neveriacim v strede nejakej sekty. Na konci ulice sme zahli doľava a zastali sme hneď pri prvom dome – strechu mal zbúranú, drevené dvere boli zhnité a rozbité. Dvaja strážnici si stúpli ku dverám, každý na jednu stranu, sluha dvakrát hlasno zaklopal. Na sekundu nastalo hrobové ticho, potom sa spoza dverí ozvali tlmené, šuchtavé kroky. Potom sa dvere otvorili, len na úzku škáru, nevidel som dnu. Keď však osoba vnútri videla, kto stojí pred dverami, doširoka ich otvorila.
Stála tam nízka staršia pani, mierne pri sebe, v belasej zástere a so šatkou na hlave, aj okolo úst. Podľa vrások okolí očí som usúdil, že sa usmieva. Bez slova zamávala rukou, aby sme šli dnu. Stráže zostali vonku, sluha tiež, no naznačil mi, aby som nasledoval tú pani. Pomaly som vošiel do domu, dvere sa za mnou zavreli. Užasol som.
Dom mal strechu – strop bol preč, namiesto neho bola natiahnutá igelitová fólia, aby do miestnosti svietilo denné svetlo. Bolo tu päť mohutných postelí, na každej z nich ležal staručký človek, dohromady dve ženy a traja muži. Zdravotná sestra, ako som usúdil z jej výzoru, ktorá nám prišla otvoriť, tu nebola jediná. Ďalšie dve pobehovali hore-dolu po izbe, dávali starcom piť či jesť. Všetky mali šatku aj na hlave, aj na ústach. Stál by som tam ešte dlho, keby ma tá tučná nepoťahala za rukáv a neukázala prstom na dvere v rohu miestnosti.
„Čo tam...?“ začal som, no všetky tri sestry na mňa nenávistne pozreli. „Jasné, už som ticho...“ upokojil som ich a pristúpil som ku dverám. Opatrne som stisol kľučku a vošiel som dnu. Tu bola len jedna postel, ležal na nej starý muž, napojený na kadejaké hadičky, ako v nemocnici. Videl som, že cez jednu mu prúdila krv – tmavočervená, s nádychom zelenej –, tiekla do podivného zariadenia na nočnom stolíku a ďalšou hadičkou mu vtekala späť do žíl. Na ústach mal dýchací prístroj, oči mal zavreté. Nemal pravú ruku. Vedľa postele sedela na stolička Lia, láskyplne stískala mužovu druhú ruku a ustarostene naňho pozerala. Nevšimla si, že som prišiel. „Eh...klop, klop?“ prečistil som si potichu hrdlo. Pozrela na mňa a kývla mi, aby som šiel k nej. Kľakol som si vedľa stoličky, na ktorej sedela a pozrel som na muža. „...tatko?“
„Hej.“ vzdychla Lia. „Je tu takto už mesiac...vlastne, odkedy sme sem prišli.“ „Čo sa stalo?“ opýtal som sa. Lia odvrátila zrak a pustila otcovu ruku, aby si mohla pretrieť oči. „Prepáč,“ začal som hneď. „ak nechceš, nemusíš...“ „To nič.“ mávla rukou a chabo sa usmiala. „Prečisťovanie tejto štvrte nám dalo zabrať, otec sa veľmi pričinil...potom to dostal.“ Zdravým okom som pozrel na hadičku, cez ktorú pretekala zelenkastá krv. „Chixul?“ „Hm.“ prikývla Lia. „To on ho zbavil ľavej ruky. Otec dostal do rany infekciu, nestihli sme to vyčistiť. Teraz je závislý na čističke krvi, ožarovaní rany, filtrácií, a raz denne mu sestra z rany vyberá parazity.“ vymenovávala Lia postupne zariadenia, ktorá ležali okolo postele. Posledná vec mi obrátila žalúdok – ak máte infikovanú ranu a je otvorená dlhšiu dobu, je dosť možné, že sa do nej dostali parazity. Malé potvorky živiace sa zhnitým mäsom, ako larvy múch. Dalo by sa to využiť, lenže parazity vypúšťajú do mäsa naokolo toxíny, ktoré ho rozkladajú. „Koľko má času?“ spýtal som na rovinu, nemalo zmysel chodiť okolo horúcej kaše.
„V tomto stave sme schopní držať ho nažive koľko chceme.“ pokrčila plecami Lia. „Lenže prakticky len plytváme zásobami, ktoré by sme mohli využiť na liečbu ľudí, ktorí majú na prežitie šancu.“ „Nie je iný spôsob, ako ho uzdraviť?“
„Ale je.“ prikývla Lia. „Museli by sme spustiť elektrinu, teraz ideme z núdzových zdrojov a autobatérií, preto svietime fakľami a denným svetlom. Na druhej strane mesta je malá lokálna nemocnica, v ktorej je generátor. Sú tam aj kyslíkové bomby, lieky, obväzy...väčšina z toho už bude dávno nepoužiteľná, no mohlo by sa tam niečo nájsť.“
„Počkaj, ty po mne chceš, aby som...?“ začal som neisto, no Lia rázne pokrútila hlavou.
„Nie, rozhodne nie.“ odbila ma potichu. „Vyslali sme tam dvoch prehliadačov, bývalých zberačov, ale nevrátili sa. O tom mieste nemáme informácie, nepustila by som ťa tam ani samého, ani s jednotkou.“ „Tak tam pošli jednotky, nie?“ spýtal som sa – ako idiot. „Zošalel si?“ dosvedčila mi to okamžite Lia. „Cesta tam a naspäť trvá minimálne deň, ak sa chceš vyhnúť otvorenej konfrontácií s chixulmi v meste. Obe jednotky musia zostať tu a držať svoje pozície, máme dosť problémov zvonku.“ „Akože...zvonku?“
„Okrem chixulov, vlkov a iných potvor?“ zasmiala sa chmúrne Lia. „Za posledné tri dni sem začali prichádzať banditi.“ Nahlas som preglgol. „Akí...banditi?“
„Ja neviem.“ pokrčila plecami. „Mojou úlohou nie je chrániť mesto, ale starať sa o jeho chod. No včera večer vraj jedného z nich zajali, keď chceš, choď sa s ním porozprávať. Povedz, že som ťa poslala.“ „Jasné, skúsim to.“ pritakal som, potom som siahol do vrecka a vytiahol som krabičku s heratínom. Jeden som prehltol sám, krabičku som podal Lii. „Skús to tatkovi rozpustiť do infúzie. Pravdepodobne sa dávno infikoval, malo by mu to pomôcť.“
„Počkaj, ty si závislý na drogách?“ prekvapene na mňa pozrela. „Ako...viem, že odkedy sme sa naposledy videli, veľa sa toho zmenilo, ale drogy? Naozaj?“ „Nie tak celkom.“ pokrútil som hlavou a stíšil som hlas. „Heratín len zastavuje priebeh infekcie.“ „Ty si...tiež?“
„Hej.“ prikývol som a ťukol som si prstom po jazve na bruchu. „Beriem to už cez päť rokov...“
„Naozaj mu to pomôže?“ neisto krabičkou zahrkala Lia. „Ja neviem, Nate...“ „Ver mi.“ usmial som sa a postavil sa. „Idem si pokecať s tým banditom.“ zamával som a vyšiel som von. Ani som nepozrel na sestry, len som vyšiel späť na ulicu, kde už ma čakali dvaja strážnici a sluha v obleku. „Zaveďte ma za zajatcami.“ rozkázal som sebavedome. „Mám povolenie od Lii.“
Cely zajatcov boli v podzemí Trogiru. Dingo mal pravdu, to miesto bolo desivé. Oveľa desivejšie, než katakomby pod Ceelovym ostrovom. Temnota tu svojím ľadovým zovretím objímala každého, kto sa odvážil zísť po schodoch pri hradbách a otvoriť železné dvere, zamknuté na štyri zámky, ktoré strážili ozbrojenci. Katakomby sami o sebe neboli rozlohou veľké, bolo tu dohromady asi dvanásť ciel, z toho väčšina prázdnych. Chodby, ktoré viedli hlbšie pod mesto, boli zasypané a zaliate betónom. Keď som sa strážnikov pýtal, čo je za tými barikádami, len zaryto pokrútili hlavou, no bolo vidno, ako sa im rozšírili zrenice, začali rýchlejšie dýchať. Keď som sa otočil chrbtom, niektorí dokonca nahlas preglgli. Často som premýšľal nad tým, aké hrôzy vlastne divočina Abbaku skrýva – poznal som množstvo druhov vyvinutých zvierat aj ľudí, od chixulov, pacientov a jaskyniarov, cez vlky, tigre a medvede, až po žraloky a obrie veľryby. To boli všetko druhy, ktoré sa v prírode bežne vyskytovali, možno až na jaskyniarov. No bola tu veľmi široká škála tvorov, ktorí sa ľudskému oku starostlivo vyhýbali, len sem-tam sa prejavili. Zmrzačené telá zbavené končatín a krvi, ľudské kostry ako trofeje, alebo ľudská koža použitá ako brnenie, či oblek. Abbak skrýval hrôzostrašných lovcov, ktorých si ľudstvo nedokázalo predstaviť.
„Pán...Hood, je to tak?“ oslovil ma pri jednej z barikád muž, strážnik, ktorý mal hlboko do čela zarazenú šedú šiltovku. Bol v civile, no videl som, že cez plece má prehodený samopal M16. Všetkých táto atmosféra znepokojovala, bolo to vidieť.
„Hm.“ prikývol som neprítomne – zaujala ma škára na okraji barikády. Muž niečo povedal, no ja som ho nepočul, len som priložil k škáre ucho. Dlho sa nič nedialo, no potom mi stuhla krv v žilách – ovial ma ľadový vetrík, vychádzajúci z útrob zeme. Bol príjemný, okolo Trogiru bolo až neznesiteľne teplo. Chvíľu som si chlad užíval, no potom ustal. Vystriedalo ho niečo iné. Niečo, z čoho by zdreveneli nohy aj najstatnejšiemu chlapovi.
„Aaaaaaaach...“ ozval sa z tunela za závalom tichý vzdych. Akoby bol poháňaný vetríkom, prichádzal z veľkej diaľky, no bol tam. Potom ďalší, a zase jeden. O chvíľu začal hlas niečo hovoriť, no bol príliš ticho, dozvuky jeho slov mi len jemne pohladili ušné bubienky a vyparili sa. Vtom mnou niekto trhol. Strhol som sa a okamžite som zodvihol zaťatú päsť, no hneď som ju spustil – díval som sa do očí strážnikovi, ktorý sa so mnou rozprával. Zakrútil som hlavou, aby som z nej hlas dostal. Pozrel som jedným okom späť na barikádu – štrbina tam nebola!
„Čo...čo?“ zakoktal som smerom k strážnikovi. „Nedávajte si tam uši. Zabudnite na čokoľvek, čo je za barikádami!“ zrúkol na mňa. Zvláštne, akoby sa o mňa bál. V jeho hlase naozaj boli tóny strachu, ale nie mierne, no obrovského strachu, strachu z niečoho nepoznaného, no tak desivého, že to ani sám poznať nechcel. „Prečo?“ nadvihol som pochybovačne obočie. Des v jeho hlase na mňa spravil dojem, no chcel som vedieť viac. Nemohol som dopredu vedieť, aká to bola chyba.
„Pozrite, ja vám to radšej ukážem.“ rezignoval strážnik a pokynul mi, aby som ho nasledoval. Prešli sme do stredu ciel, tam, kde bola jediná cela najďalej od všetkých barikád. Strážnik na ňu ukázal, no nič nepovedal. Chvíľu som škúlil do tmy, potom som v nej rozoznal postavu, skrčenú v rohu celú, objímajúc si kolená a niečo mrmlúc.
„On tiež počúval.“ kývol mi strážnik, akoby na výsmech, no v jeho hlase nebola ani stopa po nijakom výsmechu. Otočil som sa späť k cele, počul som sám seba, ako teraz ticho pregĺgam. Čupol som si a jemne som zabubnoval na mreže, aby som muža vnútri vymanil z podivného delíria. Reakcia bola pomalá – najprv sa prestal hojdať, za čo som mu bol vďačný, lebo z toho mi naskakovala husina najviac. Pomaly sa na mňa otočil. Tu som začal chápať význam viet typu “nepýtaj sa na veci, na ktoré nechceš vedieť odpoveď“. Muž bol bez oboch očí, úplne plešatý, a mal podivne zrezaný nos. Na tele mal množstvo jaziev a keď sa pomaly preplazil cez celu k svetlu, všimol som si, že každá z nich symbolizovala písmeno. Jazvy tak dokopy tvorili slová ako rodina, druhá strana, počuť, chcieť, musieť. Keď muž konečne nahmatal mreže a chytil sa ich, prekvapili ma len dva prsty, ktoré mal na každej ruke., Z ostatných boli buď len pahýle, alebo boli odstránené úplne. Na prstoch mal poodtŕhané nechty, z jedného z nich ešte kvapkala krv.
„P...pán strážnik?“ zajachtal muž, no hlas mal podivne pokojný. „To ste vy?“ „Nie.“ pokrútil som hlavou, no potom som si spomenul, že ma nevidí. „Volám sa Nathan Hood, rád by som sa s vami porozprával.“ „Chcete sa rozprávať o nich, však?“
„O nich?“ začudoval som sa trocha. „Kto sú to oni?“ „Ľudia hlbín.“ vysvetlil trpezlivo muž, akoby dohováral malému dieťaťu. „Naši predkovia, naši nasledovníci. Starajú sa o nás. Majú nás radi, no my ich k sebe nepustíme. Bojíme sa ich.“ „Prečo sa ich bojíme?“ opýtal som sa opatrne. „Iní sa ich boja. Ja sa ich nebojím, počúval som ich. Spievali, prekrásne.“ usmial sa muž a odhalil sčerneté zuby. Potom začal spievať nejakú neznámu melódiu, no hneď aj prestal. „Ach, prepáčte, ja som nevedel...“ začal sa ospravedlňovať, no hlavou mieril smerom do chodby. Potom sa otočil späť ku mne. „Spievať môžu iba oni...my nesmieme. Inak nás potrestajú. Musia. Každý rodič musí trestať svoje dieťa, aby ho naučil disciplíne.“
„Ešte raz, kto sú to oni? Kde žijú, ako vyzerajú?“ spýtal som sa trocha ostrejšie. „Akože ako vyzerajú?!“ mykol sa muž, hlas mu tiež zostrel. Akoby som povedal urážku. „Vyzerajú ako naši praotcovia, otcovia, naše matky, naše deti. Sme to my, sú to oni...“ Vzdychol som a otočil som sa späť k strážnikovi. „Nebudem počúvať.“ prikývol som poslušne. Muž akoby vycítil, že som preč, stiahol sa späť do rohu, kde začal hmkať. Strážnik ma odviedol preč. „Najhoršie na tom je,“ začal potichu. „že tie veci si spravil sám. Tie oči, prsty, nechty, jazvy...“ „Ale...to ste ho nekontrolovali?“ „Práveže hej.“ prikyvoval strážnik. „Nikdy sme ho neprichytili, vždy len začal kričať a ospravedlňovať sa, hovoril, že ho to mrzí. Prsty už mal preč, no v cele sme ich nenašli.“
Strnul som. „Nenašli?“
„Nie.“ pokrútil hlavou znova. „Doteraz nemáme ani jeden z jeho prstov.“ „No dobre...“ prešiel som si rukou po tvári, aby som zotrel výraz totálneho zdesenia. „Ukážte mi toho banditu, kvôli ktorému tu som.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár