Stalo sa presne to, čoho som sa obával. Hneď, ako ma strážnik postrčil do cely s najvyššou ochranou, na stoličke v jej strede som zbadal útleho chlapíka s hákovým krížom na ramene. Díval sa na mňa so zdvihnutou hlavou a zoširoka sa usmieval. Tmavá stena z chladného kameňa za ním dodávala jeho výzoru väčšiu dôstojnosť, aj keď bol celý premočený a dorezaný. Už pol hodinu som mu totiž strkal hlavu do vedra s ľadovou vodou.
„Takže ešte raz, kde je Schröder a jeho muži?“ spýtal som sa netrpezlivo, keď som ho za vlasy z vedra vytiahol. Vyprskol mi vodu do tváre a zhlboka sa nadýchol, no než stihol niečo povedať, tvár mu putovala späť pod hladinu. Dvere cely boli zatvorené – na môj povel, no strážnik stál za nimi a zdesene sa díval na mučenie, ktoré prebiehali vnútri. Keď som znova pocítil, že nacistov odpor povoľuje a poddáva sa tmavej vode, vytiahol som ho von a postrčil som ho na stoličke dozadu. Rozkašľal sa, hlavu vyvrátil k stropu. Kašľanie pomaly prešlo do škrekotu a smiechu, ktorým ma kŕmil už nejakú dobu. „Nič....nič vám nepoviem!“ zachrčal a zaškeril sa na mňa. „Aj tak vás zabijú!“ „Hej, s tým rátam.“ prikývol som a nohou som odsunul kýbeľ. Prešiel som rukou po stole, ktorý som mal po pravici, a vzal som z neho dlhý a veľmi tenký nôž, ktorý skôr pripomínal ihlu. Muž bol k stoličke pripútaný, takže nemohol robiť nič, len sa s vytreštenými očami na nástroj pozerať. Schmatol som ho za zápästie a priložil som mu nôž k ruke, potom som ho však odtiahol. Muž si vydýchol, no ja som sa naňho len žiarivo usmial a vzal som zo stola kus látky, ktorý som mu nasilu natlačil do úst. „Aby si nerobil hluk.“ pohladil som ho nožom po ruke, potom som ho jemne vsunul po jeho kožu. Muž troch kvíkol, nebolo to nič extra, akoby vám pichli injekciu. Potom som však začal nôž zasúvať hlbšie, no stále vodorovne s rukou, takže po troch minútach bola celá desaťcentimetrová čepeľ zarazená v jeho ruke pozdĺžne. Muž už ticho zavýjal, no stále sa na mňa díval s úsmevom.
„Ešte raz.“ povedal som pomaly. „Kde sú? Koľko ich prežilo cestu? Kedy a ako plánujú zaútočiť?“ Muž zaryto mlčal, tak som chytil rukoväť noža a otočil som ju o tristošesťdesiat stupňov. Muž duto zreval, z rany sa začala valiť krv. „Tak, presne toto sme potrebovali.“ jedným rýchlym pohybom som z rany vytiahol nôž a pritlačil som na ňu prstom. Nacista sa začal v kresle metať, prst som mal totiž spotený. No stále mlčal, čo ma začínalo hnevať.
Očistil som nôž o jeho nohavice a postavil som sa. Otočil som sa mu chrbtom, no strážnikovi som nič nepovedal. Muž za mnou sa zachechtal, načo som sa ja prudko otočil a vrazil som mu nôž do brucha. Nie tak, aby zomrel, ale tak, aby to príšerne bolelo. Pri kŕči, ktorý dostal, sa aj so stoličkou zvalil na chrbát, nôž z neho trčal ako steblo trávy zo zeme. Postavil som sa nad neho a schytil som nôž, chcel som s ním znova potočiť, no vtedy som si všimol, že mužove oči v tme žiaria. Načerveno. Len jemne, možno by som si to ani nebol všimol. Okamžite som si k nemu čupol, chytil ho za hlavu a prstami mu otvoril zreničky. Asi ho to prekvapilo, pretože držal ako hluchý dvere. Mal som pravdu – po bielku sa mu rozliezali krvavé žilky, ktoré začali tvoriť celok. Pre istotu som mu ešte nadvihol hornú peru. Doriti! Bolo to naozaj len jemné, no zuby mal mierne predĺžené a zašpicatené. Naozaj len trochu.
„Prechádzali ste jaskyňou?!“ zrúkol som mu do tváre, trocha som stratil nervy.
„Nič nepov....“ začal, na ja som nožom nakoniec pootočil. „Dobre, dobre!“ skríkol hystericky muž. „Hej, šli sme cez jaskyňu! Stratili sme tam pár ľudí, no nie veľa!“
Bez slova som sa zodvihol, oprášil som si nohavice a pristúpil som ku dverám. Strážnik ich otvoril a so zdesením ma vyprevadil von z cely, ktorú potom zavrel. „Nezatvárajte to.“ mávol som rukou. „Keby chcel, dostal by sa von.“ „Čo...čo tým myslíte?“ zakoktal strážnik, ktorý nechal dvere tak a nasledoval ma späť ku schodom na povrch. „Už ho nevypočúvajte.“
„Ale prečo?!“ chytil ma za plece a otočil ma k sebe, načo som mierne nadvihol obočie a zasmial som sa. Strážnik otázku hneď oľutoval. „Zabite ho, okamžite. Ak nie, pri najbližšom západe Slnka sa dostane von a vyvraždí polovicu Trogiru, kým ho zastavíte.“ s týmito slovami som vypochodoval po schodoch hore a nechal som strážnika v podzemí s nakazeným väzňom samotného.
Ešte som sa šiel poprechádzať po hradbách. Strážnici v guľometných hniezdach mi vždy len ticho kývli a presmerovali pohľady späť na pustatinu pred mestom. Potreboval som si zrovnať myšlienky. Nevedel som, kam pôjdeme, ako sa dostaneme domov. Nevedel som ani, kedy príde Schröder a koľko ľudí bude mať so sebou. Vedel som však, že príde. A to čoskoro. Ďalej som mohol rátať s tým, že viac jeho ľudí bude nakazených. Keby sme mali šťastie, pozabíjajú sa navzájom a nás nechajú na pokoji. Ak nie...no, podľa toho koľko ich bude, toto by mohla byť najväčšia bitka histórie Abbaku. Úprimne ma však ani trochu nezaujímal osud mesta. Boli tu aj dobrí ľudia, to je pravda, a nič z toho, čo sa stane, nebude ich chyba, no ja som k nim jednoducho necítil nijaké záväzky.
Keď som nakoniec prišiel späť do bytu, Abigail s Royom už spali. Dievča bolo rozvalené na potrhanom gauči a Roy bol ako kus handry prehodený cez kreslo. Na stole, ktorý medzi gaučom a kreslom boli, boli rozhádzané karty. Pobavene som sa na spiacu dvojicu pozrel, potom som si všimol, že cez vešiak pri dverách je prehodené čisté oblečenie. Tričkom, ktoré som mal na sebe, som si z tváre zotrel pot a prezliekol som sa do čistého. Ešte sa mi nechcelo spať, takže som si sadol na okraj rozbitej steny a zvesil som z nej nohy. Do očí mi svietil obrovský Mesiac, ktorý osvetľoval púštnu krajinu a vlniace sa more, na ktorom tvoril dlhý nepravidelný pás bielej žiare. Pozrel som doňho a nechal som sa omámiť plynulým pohybom vĺn, z ktorých sa sem-tam vystrčila plutva. Už sme boli dosť na juhu, mohli tu byť žraloky. Zoširoka som zazíval a ľahol som si na chrbát. Očami som sledoval dlhú a úzku puklinu na strope bytu, za ktorou bola len tma, čierna ako uhlie. Ktovie, čo sa v nej skrývalo. Toto boli moje posledné myšlienky – potom ma premohol spánok.
Zobudil som sa na nejaké hlasy. Pootvoril som oči a všimol som si, že Slnko už je vysoko nad obzorom. Muselo byť minimálne desať hodín. Oprel som sa o lakte a posadil som sa, pozrel som do izby – Abigail s Royom sedeli na gauči, v kresle sedel Jarred. Niečo s nimi preberal, na mňa ani len nepozrel. „Nate!“ zavolala na mňa Abigail. „Ránko.“ usmiala sa a ukázala na Jarreda. „Riešime tu pre vás s Royom prácu.“ „Prácu?“ začudoval som sa a razom som bol na nohách. Práca bola fajn, aspoň by som sa zamestnal, ale Jarredovi som nejako neveril. „Hej, prácu.“ prikývol Jarred a pokynul mi, aby som si sadol na operadlo gauču. „Abigail by mohla pomáhať v meste – nosiť jedlo, starať sa o starších a podobne. Zatiaľ čo vy...“ nervózne si pošúchal ruky. „Je tu jedna vec, ktorú by sme potrebovali čo najskôr vyriešiť.“ „A to?“ spýtal som sa odmerane. Nemal som dôvod sa s ním baviť ako so spojencom, a už vôbec nie ako s priateľom. „Mohli by sme...len...no, dospelí?“ pozrel na Abigail pohľadom, ktorý mi prišiel na jeho povahu až príliš milý. Abigail sa len usmiala, prikývla a prešla do druhej miestnosti. Jarred sa otočil späť k nám, priateľský výraz mu na tvári pretrvával. „Ideme na núdzové zdroje.“ prešiel bez okolkov rovno k veci. „Elektrina sa míňa, solárne panely na vrcholoch domov neutiahnu dva bloky! Nemáme teplú vodu, nemáme ako liečiť zranených.“
„A čo my s tým?“ pozrel som naňho zdravým okom a jemne som si pretrel to druhé. „My sme bez elektriny prišli až z mesta, mne Abigail vytiahla z ruky šíp, bol som dorezaný, prežili sme jaskyniarov, utiekli sme banditom, toto všetko bez elektriny.“
„Nerozumiete tomu.“ upokojil ma Jarred. „My tu máme ľudí s odtrhnutými končatinami, ktorí majú šancu na prežitie.“ „Ale aké to bude prežívanie?“ zapojil sa Roy. „Som v Abbaku v zásade nováčik, ale dávno som pochopil, že človek by potreboval minimálne štyri ďalšie ruky, aby to tu prežil bez problémov...“ „Chcete mi povedať, že tu necháte ľudí umrieť len kvôli tomu, že vám by sa taký život nepáčil?!“ „Nie, ja len...“ začal som, no Jarred mi skočil do reči. „Predstavte si, Hood, že ste bez ruky.“ rozkázal mi – okamžite mi to preblesklo mysľou. „Zabili by ste sa? Alebo by ste s tým bojovali, pokračovali v cestách?“ „Fajn, fajn...“ zodvihol som ruky v obrannom geste. „Čo potrebujete?“ „Na druhej strane mesta je nemocnica.“ usmial sa spokojne Jarred – nemocnica, o ktorej hovorila Lia! „Liečivá by neboli taký problém, tie si zoženieme aj sami, ale v tej nemocnici je generátor. Je to jeden z tých nekonečných prístrojov, poháňa celé mesto. Ak by sa vám ho podarilo zapnúť, bolo by to...“
„V čom je háčik?“ zarazil ho Roy ostro. Prekvapilo ma to – očividne vedel, ako vyjednávať.
„V ničom.“ začal sa ošívať Jarred, no pod našimi pohľadmi sa poddal. „Fajn, dobre, dobre...tá štvrť je prakticky zamorená. Tieto uličky tu...bolo ľahké to tu vyčistiť, no tamto je námestie. Je to tam samý chixul. Máme granáty a bomby, ale keby sme ich zničili takto, otvorili by sme vchod do zatarasených katakomb...“ mimovoľne sa striasol, ja tiež. Roy nevedel, o čom je reč. „Je to operácia pre dvojčlennú armádu, nemôžeme tam poslať celú jednotku, nie je šanca, že by ich všetkých premohli, ale zároveň sa tadiaľ nemôžu preplaziť, je ich príliš.“
„Prečo nevezmete nejakých dvoch od vás?“ namietol som. „Sú určite lepšie cvičení.“ „Nie, to nie.“ pokrútil hlavou. „Možno to tak nevyzerá, no s Liou si celkom rozumieme a často mi hovorila o tom, čo ste spolu zažili.“ ďobol mi do pleca prstom. „Si monštrum...v dobrom slova zmysle, samozrejme.“ Neviem, či mi to zalichotilo, alebo som sa jednoducho nechal vyprovokovať, no odrazu som počul, ako hovorím: „No dobre, nebude to také ťažké.“ „Výborne.“ zaradoval sa Jarred a vstal. „Poďte, poďte...dáme vám nejaké zbrane a pripravíme vás, musíte vyraziť čím skôr.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár