Nerád som uznával zásluhy iným, alebo niekoho chválil. Jednoducho som to nemal v povahe. V škole som nemal rád tých, ktorým sa darilo, mne samému to bohvieako nešlo. Nenávidel som lepších zberačov, no na moju obhajobu musím povedať, že takých bolo málo. Čo? Že som egoista? Iste. Jednu vec som však uznať musel – Trogirská zbrojnica bola vybavená lepšie než väčšina policajných staníc v mestách. Bolo tu všetko, od vreckových deväťmilimetroviek, až po profesionálnu vojenskú techniku, akou boli plastické trhaviny C4, či semtex. Nechýbali nepriestrelné kevlarové vesty a prilby, hromady – naozaj obrovské hromady – nábojov, dokonca tu boli dva raketomety. Jediná možnosť, akou som si toto všetko mohol vysvetliť, bolo mesto, ktoré bolo pár míľ na juh od Trogiru. Jarred, akoby vycítil moje myšlienky, po pár minútach prehovoril.
„Asi tri míle od mesta je vojenská základňa. Teda, bola. Veci sú odtiaľto, vozidlá sme nenosili.“ uškrnul sa a pohol sa k východu. „Nechám vás tu, pokojne si dajte na čas. Keď budete pripravení, proste vyjdite von, budem čakať.“ Prikývol som a pohľadom som sa vrátil k smrtiacim nástrojom. Zbrojnica bola tvorená malou miestnosťou, na ktorej boli po jednom boke strelné zbrane, na druhom zbrane na blízko a na konci bolo oblečenie, maskovanie a panciere. Roy bol z toho všetkého rovnako užasnutý ako ja. Na rozdiel odo mňa sa však nenechal uniesť tak, aby zabúdal na priority. „Čo myslíš, bude Abigail v poriadku?“ spýtal sa zamyslene po vyskúšaní niekoľkých pištolí. Vybral si dva Glocky, pravdepodobne staval na klasiku.
„Iste.“ prikývol som presvedčene. Vedel som, že Lia má veľa práce, preto som požiadal Dinga, aby na ňu dohliadol, kým s Royom ´niečo vybavíme´, ako som povedal. „Dingovi verím, je to dobrý chlap.“ „Hm.“ kývol hlavou Roy a zacvakol si pištole za opasok. „Som hotový.“ Nahlas a úprimne som sa rozosmial. „Dva Glocky? To naozaj?!“ rehotal som sa ako zmyslov zbavený. Veľa ľudí by to nepochopilo, očividne ani Roy nie. Buck by to pochopil.
„Neviem, čo je na tom vtipné.“ urazil sa Roy.
„Pozri, pri príprave na akciu sa musíš vždy postaviť do tej najnepravdepodobnejšej, ale aj najnebezpečnejšej alternatívy. To znamená, predstav si námestie, mňa mŕtveho, teba s dvoma Glockmi a tak dvadsať chixulov naokolo. Prežil by si?“
„...nie...“ zahundral Roy a otočil sa späť ku stene. Ja som si už zbrane vybral – tiež som šiel na dve pištole, no na rozdiel od Roya som nemal v pláne útočiť oboma naraz. Vybral som si Magnum Taurus kalibru 500, ktorý by odhnitú hlavu tvora, akým bol chixul, odstrelil na jeden výstrel celú. Druhá pištoľ bola americká klasika Desert Eagle. Veľkým patriotizmom som neoplýval, ale zbraň bola vo výbornej kondícií a jedna strela z nej vedela tiež narobiť riadnu šarapatu. Nemalo zmysel si vyberať útočné karabíny alebo sniperky, to by mi v teréne nepomohlo ani trocha. Proti chixulom najlepšie fungovala tvrdá sila, ktorú som ja našiel v podobe opakovacej brokovnice Saiga. Zásobník na dvanásť nábojov fungoval prakticky ako samopal, len s tým rozdielom, že tento samopal by spravil ementál aj z betónovej steny. Keď som si konečne vybral strelné zbrane, prešiel som k zbraniam na blízko. Nože sme nechali na Ceelovom ostrove, čo ma celkom mrzelo, zvykol som si na ne. Všetok smútok za starými zbraňami ma však prešiel, keď som sa otočil k tej stene. Plná, tak sa dala opísať. Hádzacie nože, dýky, veľké kuchynské nože, lovecké nože, mačety, sekery, kladivá, dokonca tu visela aj japonská katana. Všetko to boli pravdepodobne predajné kúsky z nejakého loveckého obchodu v meste, no to neznižovalo kvalitu. Práve naopak, certifikovaný obchodník by nepredával žiadne ostré paličky. Dlho som rozmýšľal, až som nakoniec dal zbohom osvedčeným nožom a prešiel som k sekere. Čakal som požiarne sekery, no toto tu bola jednoduchá záhradná sekera. Teda, jednoduchá...oranžovo-čierna pogumovaná rúčka mi sadla do ruky ako uliata, vôbec sa nešmýkala. Čierna oceľ, z ktorej bola vytvorený nástavec sekery bola chladná a čistá. Zbraň vážila niečo cez dve kilá, čo nebolo zrovna najmenej, ale už som niesol aj ťažšie veci. Srdce mi poskočil, keď som zbadal pri sekere aj puzdro, ktorým som si ju upevnil na chrbát. Všimol som si, že popruhy, ktorými som si puzdro pripevnil a ktoré mi prechádzali cez hruď v tvare písmena X, majú v sebe malé puzdierka. Spokojne som sa pousmial a naplnil som ich ôsmimi nožmi. K pištoliam boli tiež puzdra – pricvakol som si ich k opasku a brokovnicu som vzal pevne do rúk. Vrecká nohavíc a svetra, ktorý mi Lia dala, som si naplnil zásobníkmi. Takto vyzbrojený som sa otočil k Royovi, ktorý v rukách pevne stískal samopal MP5 a pri opasku sa mu hompáľalo kladivo, rovnako záhradné ako moja sekera. Už som ho nekomentoval, s takouto výzbrojou by sme prežili aj druhý koniec sveta.
„Pripravení?“ privítal nás s úsmevom Jarred, keď sme po zuby vyzbrojení vyšli z podzemia. „Výborne, výborne...poďte, ak vyrazíte teraz, mali by ste to stihnúť.“
„Okej.“ pokrčil som plecami a nasledovali sme Jarreda po hlavnej ulici. Z okien sa na nás znova dívali zvedavé očká zopár detí, no tento krát sa už neskrývali. Dívali sa na nás bez známok strachu, dokonca sa mi zdalo, akoby boli šťastní. Pousmial som sa a kráčal som ďalej, do miest, ktoré som nepoznal. Bola to úzka ulica, na konci ktorej bol opevnený val. Vrecia piesku boli na seba naskladané, trčali pomedzi ne ostré hroty palíc. Pri vale stáli dvaja chlapi so samopalmi. Keď zbadali Jarreda, postavili sa z obranných pozícií a zasalutovali. „Pohov.“ mávol rukou Jarred a nakukol do otvoru, ktorý bol v obrane vytvorený. „Dvaja sú asi tridsať metrov dopredu. Nemal by to byť problém.“ znova mávol rukou na strážnikov. Akoby sa spamätali z počiatočného šoku, ktorý vyvolala naša návšteva, pribehli k zátarase a začali vrecia odhadzovať. Vytvorili tak malý priechod, cez ktorý bola vidieť dlhá ulica, ústiaca na menšom námestí. V ulici sa črtali dve zhrbené siluety, pomaly sa hompáľajúce smerom k nám. Roy trocha spomalil, no ja som sebaisto kráčal vpred, až kým neboli kreatúry prakticky na dosah ruky. Jedna z nich nemala spodnú sánku a jednu ruku, druhá za sebou ťahala dolámanú nohu a v hlave mala široký priestrel. Oba tvory boli popretkávané modrými žilkami, v ktorých už dlho netiekla krv. Dva páry čisto bielych očí sa obrátili na mňa a z dorezaných hrdiel sa vydrali chrapľavé vzlyky. Vytiahol som sekeru, Roy si odopol kladivo. Základné pravidlo pre boj v meste – ticho. Boli sme ešte príliš blízko pri obývanej štvrti a ak by sme vystrelili, v noci by tu mali s chixulmi problémy. A podľa toho čo som počul od Lii by ich tu bolo dosť. Obaja sme sa rozohnali zbraňami v rovnakej chvíli. Royovo kladivo rozrazilo chixulovi lebku a vnorilo sa mu hlboko do hlavy. Čepeľ sekery sa druhej oblude zasekla v spánku, takže kým som ju z tela vytiahol, musel som sa zaprieť o chixulovo rameno.
„Pekne, pekne.“ prikývol Roy, keď sme bez slova prešli okolo mŕtvol. Pokračovali sme uličkou až na námestie. Keď sme z prítmia postranných ciest vyšli na otvorené priestranstvo, Slnko ma na moment oslepilo. Roya očividne tiež, keďže niečo nahnevane zahundral a priložil si ruku na čelo. Zakrvavené kladivo sa mu stále pohojdávalo v ruke. Ja som tiež nemal v pláne si zbraň odkladať. Keď sa mi konečne vyjasnil zrak, užasol som nad scenériou, ktorá predo mnou panovala. Námestie bolo úplne prázdne, samozrejme, ako inak. V strede bola medená socha nejakého chlapíka na koni, v ruke držal meč. Čo ma však najviac prekvapilo – a zároveň vydesilo – bolo to, že námestie bolo posiate mŕtvolami. Nie chixulov, ale ľudí. Ženy, muži, starí, mladí, dokonca aj deti. Niektorí bolo oblečení civilne, iní mali oranžové väzenské overaly, bolo tu aj zopár policajtov. Stalo sa to dávno, krv na zemi bola dávno vysušená, tmavočervené fľaky pokrývali pieskovcové kamene po celom povrchu námestia.
„Čo sa tu stalo...?“ hlesol za mnou ticho Roy. Bol z toho očividne rovnako prekvapený ako ja. Odpoveďou mu bolo len pomalé pokrútenie hlavou. Netušil som, čo sa tu mohlo stať. Nemal som ani najmenšiu predstavu, kto – alebo čo – mohlo vykonať takéto jatky.
„Poďme odtiaľto.“ zahundral som a popri domoch, čo najďalej od sochy, som vykročil k ďalšej postrannej ulici. Roy ma ticho nasledoval, no búšenie jeho srdca bolo počuť cez celé mesto. Nemali sme veľké šťastie – ulica bola hneď za prvým domom zasypaná. Domy sa z oboch strán zrútili a narazili do seba, takže prechod bol prakticky nemožný. Keď som sa otočil späť k Royovi, mykol som plecom k najbližším dverám. Roy len prikývol, podišiel k nim a kladivom rozbil zhrdzavený zámok. Vošli sme dnu a rozkašľali sa – vyrazené dvere rozvírili dvadsaťročný prach, ktorý sa zodvihol do vzduchu ako kúdol dymu zo sopky. So svetlom problémy neboli, okná boli otvorené, alebo porozbíjané. Vnútro domov bolo zariadené pomerne jednoducho – väčšinou to boli trojizbáky, takže malá obývačka z moľami prežratým gaučom, spálňa, kde niekedy posteľ ani nebola, a kuchyňa. Kuchynské náradie samozrejme tiež chýbalo, pretože v týchto bytoch to bolo to jediné, čím sa ľudia mohli brániť. Bezcieľne sme sa prechádzali po ľudoprázdnom dome, až sme nakoniec našli schody hore. Ďalšie byty, rovnako zničené. A ďalšie schody- až na strechu. Roy rozkopol plechové dvere a do tmavej chodby sa vrútili lúče svetla. Vyšli sme na strechu a Roy si sadol na jej okraj. Ja som sa rozhliadol dookola. Boli sme na východnej strane námestia, nemocnica mala byť viac na severe. Pozrel som tým smerom a naozaj som zahliadol vyššiu budovu, ktorej veža ešte nebola zničená. Podľa všetkého bude ľahké sa tam dostať, pretože domy od seba nikdy neboli ďalej ako dva metre. Zastrčil som sekeru do puzdra, vzdychol som, prekrižoval som sa a než si Roy stihol niečo uvedomiť, rozbehol som sa a preskočil som z našej strechy na vedľajší dom. Dopad bol pomerne tvrdý, udrel som si koleno a dlaň, ale nič horšie sa mi nestalo. Z druhej strechy som počul niečo kričať Roya, no akurát zafúkal vietor, ktorý jeho slová odniesol preč. Len som pokrčil plecami a naznačil som mu, aby spravil to isté. Prekrižoval sa tiež, to som videl. Spravil pár krokov dozadu a rozbehol sa, divoko okolo seba hádzal rukami. Nemohol som si pomôcť, no pri tom pohľade som sa uškrnul. Pravou nohou sa odrazil od okraju strechy a preletel ponad medzeru medzi domami. Dopadol dosť stabilne, ale potkol sa a tresol na tvár. Pomohol som mu vstať, zatiaľ čo on preklínal toto mesto a všetko posrané domy v ňom. Len som sa zachechtal a ukázal som k nemocnici, ktorá bola zrazu o poznanie bližšie. „Ešte pár striech a sme tam.“ uistil som Roya a potľapkal som ho po pleci. „Bez šance.“ pokrútil hlavou. „Už my nedonútiš, aby som...ale no tak, Nate!“ okríkol ma, keď som preskočil na ďalšiu strechu. Tentoraz som dopadol oveľa lepšie.
„No poď!“ zahulákal som naňho so smiechom. „Veď dobre, dobre....Nate, pozor!“ zreval odrazu a vytiahol pištoľ. Namieril na mňa a vystrelil – guľka ma minula len o milimetre. „Čo to...?!“ rozhodil som rukami, no ľavá vrazila do niečoho mäkkého. To niečo mi ruku chytilo a mocne ma treslo o zem. Pri páde som chixula kopol do nohy, takže padol tvárou na mňa. Uhol som hlavou, aby ma neuhryzol, no sekeru som vytiahnuť nemohol. Ležal na mne celou svojou váhou, tlačil ma k povrchu strechy. Roy niečo kričal, no nepočul som ho. Potom sa ozvalo zadunenie – nevedel som, či je tu ďalší chixul, alebo či niekto v diaľke vystrelil. Vtom sa chixulova hlava oddialila a za ňou som zbadal Roya, ktorý ju držal. Zhodil ho zo mňa a tresol mu hlavu a betónový povrch strechy. Zhnité mäso sa poddalo a hlava kreatúry sa rozprskla s nechutným mľasknutím. Ja už som bol na nohách a čulo som sa obzeral. „Počul si to?“ spýtal som sa Roya, zatiaľ čo som hľadal zdroj toho dunenie. „Hm.“ prikývol. „Prišlo to z obývanej štvrte. Pravdepodobne výstrel.“ Nervózne som sa poškriabal na krku. „Poďme, nech sme spať čo najskôr.“ Roy len prikývol a na ďalšiu strechu preskočil ako prvý. Dostali sme sa do obchodnej štvrte, kde boli strechy tak blízko pri sebe, že vám stačil jediný krok na to, aby ste sa dostali z jednej na druhú. Prakticky sme po nich len bežali. Bol som sakramentsky rád, že sa Trogir staval z pieskovca a betónu. Ak by boli totiž strechy škridlové, nespravili by sme ani tri kroky.
Ani sme sa nenazdali a boli sme pri nemocnici. Strechy odrazu skončili, pod nami sa otváralo ďalšie námestie. Bolo úplne iné, ako to predchádzajúce. Teda...tiež tu boli mŕtvoly, ale tieto sa pohybovali. A pomerne aktívne. Masa chixulov sa tackala hore-dolu po námestí, z hrdiel sa im vydierali chrčivé výkriky. Boli v rôznych štádiách. Niektorí boli sotva premenení, potom tu boli chixulovia tak starí, že sa ani nehýbali, len stáli na mieste a chrčali. „Výborne.“ tlesol ticho rukami Roy. „Čo teraz?“ Mykol som plecom a poobzeral som sa. Námestie bolo príliš veľké na to, aby sme cez neho prebehli. Bola tu alternatíva odlákania chixulov na jednu stranu, ale to by jeden z nás nemusel prežiť. Zrak mi zavadil o potenciálnu cestu do nemocnice – zhodený elektrický stĺp a vedenie, ktoré ústilo na konci našej strechy a končilo v jednom z okien nemocnice. Ukázal som naň.
„Asi jediná možnosť.“ vzdychol som a pomaly som k nemu vykročil. Roy niečo zahundral a vybral sa za mnou. Chytil som vedenie pevne do rúk a potiahol som zaň. Cítil som, že má istú vôľu, ale je o niečo zachytené. Teraz už len dúfať, že to bude dosť silné... „Ideš prvý?“ pozrel som na Roya a zazubil som sa.
„Ani náhodou.“ rozhodne pokrútil hlavou. „Až za tebou.“ Oprášil som si ruky a chytil som sa vedenia. Hneď, ako som stratil zem pod nohami, sa mi otočil žalúdok. Chixulovia podo mnou si ma nevšimli, chvalabohu. Prerúčkoval som až do polovice a zastal som. Ruky ma začali príšerne páliť, dlho som takto nezaberal. Roy, ktorý bol asi dva metre za mnou, zastal tiež. „Všetko v poriadku?“ počul som ho spýtať sa trocha ustráchane. „Hej, hej.“ zafučal som a presunul som sa ďalej. „Len...len ma to unavuje.“ „Padavka.“ zasmial sa Roy, no aj v jeho hlase bolo cítiť, že mu rúčkovanie ad námestím plným oblúd dáva zabrať. Ani neviem ako – nejako určite – sme sa dostali na druhú stranu a vliezli do rozbitého okna, keď sa z diaľky ozval ďalší výstrel. Znova smerom od obývanej štvrte. „To nie je dobré.“ pokrútil som hlavou, mysľou mi prebehlo viacero možných scenárov. Jeden z najhorších bol ten, v ktorom strážnik v celách nakazeného nacistu nezabil. Tiež mohol prísť Schröder a jeho muži. Bolo množstvo alternatív, z ktorých ani jedna nebola pekná. Najviac ma znepokojovalo, že tam bola Abigail. Netušil som, či je ešte vôbec nažive.
„Pohnime si.“ vyhlásil Roy a otočil sa do nemocnice. Ak sa to teda dalo nazvať nemocnicou.
Táto budova slúžila na svoj pôvodný účel možno v stredoveku. Teraz to bolo skôr turistické centrum. Steny posiate obrazmi, pod ktorými boli sklené vitríny s ich popisom, antické zariadenia na meranie času a podobne. Svetlá nefungovali, väčšina okien bola zatvorená. Pohli sme sa dopredu, do tmavej chodby. Teraz už bolo jedno, kto bude výstrely počuť, takže som sekeru vymenil za púštneho orla a odistil som ho. Na konci sa chodba zvažovala dole. Nemal som z toho dobrý pocit, predsa len, dole znamenalo bližšie k námestiu. No aj tak sme po schodoch potichu zišli do ďalšej chodby. Táto bola obsypaná dverami, z ktorých niektoré boli vyrazené. Z jedných dokonca trčalo telo – od trupu hore ho bolo vidno. Keď sme okolo dverí prechádzali, všimol som si, že od trupu hore bola vlastne jediná časť, ktorá z tela zostala. Odvrátil som zrak a pokračoval som ďalej chodbou, až k železným dverám s okienkom. Roy nakukol cez okno, no pokrútil hlavou.
„Nič nie je vidieť.“ zamrmlal a odstúpil od dverí, aby som sa k nim dostal. Nebola to tak celkom pravda – bol vidieť veľký krvavý fľak na skle, ktorý zabraňoval pozorovateľovi vidieť čokoľvek vnútri miestnosti. Naslepo som sa pokúsil dvere otvoriť, no kľučky boli spojené reťazou. Schoval som pištoľ a vytiahol brokovnicu, pažbou som rozrazil zhrdzavenú reťaz. Potom som odstúpil zase ja a Roy do dverí silno kopol.
Bola to operačná sála, ako z hororového filmu. Steny boli postriekané krvou, po miestnosti sa povaľovali kosti, na operačnom stole bolo zhnité telo, z ktorého trčali rebrá vo všemožných uhloch. Vytiahol som si tričko na tvár, príšerne to smrdelo. Roy sa rozkašľal a zakryl si ústa rukou. „Ak bude niekde ten zdroj, bude to tu.“ zachrčal tlmeným hlasom a začal prehľadávať miestnosť. Ja som spravil to isté – otváral som šuplíky, skrinky, otváral som ovládacie panely. Ani jeden z nás nevedel, čo hľadá. Čo mohlo pracovať ako zdroj? Malá skrinka? Celá miestnosť mohla byť zdroj sama o sebe. Boli sme asi v polovici sály, keď sa z chodby ozvalo chrčanie. Mávol som na Roya, aby pokračoval a vyšiel som späť na chodbu. Dosť ma to vydesilo, ešte viac, než námestie plné mŕtvol. Ten trup s hlavou a rukami, ktorý trčal z dverí, tam už nebol. Posúval sa chodbou smerom ku mne, priťahoval sa rukami. Už som to párkrát videl, ale len pri chixuloch. Toto bol normálny človek. Teda, normálna mŕtvola. Pristúpil som k oživenej mŕtvole a dupol som jej na hlavu, než ma stihla chytiť za nohu. Ozvalo sa čľapnutie a natiahnuté ruky ovisli a padli na zem. Otočil som sa a pomalým krokom som sa vrátil do operačky.
„Musíme to nájsť, rýchlo.“ súril som Roya, no ten už stál pri stene a držal v ruke páku. Naširoko sa usmieval a prstom ukazoval na biele písmená na červenom plechu, z ktorého páka trčala. Núdzový zdroj. „Fajn, zapni to.“ usmial som sa a Roy bez slova potiahol páku dole. Ozvalo sa zavŕzganie a operačná sála sa rozsvietila. Postupne, s tichým ťukaním, sa rozsvietila aj chodba a schody. Zvonku sa ozval hlasný rev, plný hnevu a hladu, nasledovaný rachotom a výbuchom.
„Ideme!“ drgol do mňa Roy a vybehol po schodoch. Vybehli sme po schodoch, no chodba bola zasypaná – asi ten výbuch. Strop sa prepadol dole, jediná ďalšia cesta viedla cez sklené dvere naľavo. Roy ich rozbil lakťom a vybehol von – rovno do haly. Haly, na konci ktorej bolo denné svetlo a námestie. Haly, ktorá bola rovnako plná chixulov ako námestie za dverami na jej konci. Všetky mŕtve oči sa na nás otočili.
„Doriti.“ hlesol som potichu a nabil som brokovnicu. Roy vytiahol samopal a bez slova vypustil dávku do najbližšej kreatúry. Rapkanie samopalu okamžite zobudilo všetky obludy naokolo. Ozvalo sa zborové ryčanie, ktoré prichádzalo ako zvnútra, tak aj zvonku nemocnice. Sprava sa ku mne potácal chixul bez polovice hlavy, namieril som mu na zvyšnú časť lebky a odstrelil som ju cez polovicu haly. Vzápätí som vrazil pažbou ďalšiemu do brady, čo mu odtrhlo hlavu od krku. Rovno predo mnou bola kopa neživých tiel, ktoré sa ku mne svorne potácali. Vypálil som celý zásobník brokovnice, všetky náboje trafili cieľ. Roy sa činil rovnako dobre, olovo okolo neho lietalo v bláznivom tanci guliek, ktorý rozmetal všetko prehnité mäso v jeho okolí. „Nate, pozor!“ zreval odrazu a ukázal za mňa. Otočil som sa práve vo chvíli, keď na mňa z druhého poschodia haly zoskočil jeden z väčších chixulov. V obrannom geste som zodvihol brokovnicu nad seba. Nemal som veľké šance – chixul mohol vážiť viac ako sto kíl a pri páde by ma zrazil na chrbát. S toľkými ďalšími naokolo by som to nemal šancu prežiť. Už som sa s tým vyrovnal, keď do mňa zboku niečo silno udrelo a odhodilo ma do strany. Myslel som si, že to bol útočiaci chixul, no keď som sa pozviechal a pozrel sa na útočníka, dych sa mi zastavil. Krv mi stuhla v žilách a nohy sa mi podlomili. To malé telíčko, ktoré bolo pod mnohonásobne ťažšou obludou, som poznal. Abigail. Čelom som sa vrhol na chixula, ktorý na nej ležal, vrazil som mu hlaveň brokovnice hlboko do hrude, vytiahol som dva nože a rozsekal som mu tvár. Keď si Roy za mnou všimol, čo sa deje, okamžite pribehol ku mne a zodvihol Abigail zo zeme. Vtom sa do haly cez sklenený vchod vrútil džíp a zrazil väčšinu chixulov naokolo. Pri volante bol Dingo, vzadu bol Keith, v rukách držal ľahký guľomet a zarýval olovené guľky do všetkého, čo sa dnu hrnulo cez vzniknutý vchod.
„No tak, nasadať!“ zreval Dingo a pomohol Royovi položil Abigail na zadné sedadlo. Vyskočil som vedľa Keitha, brokovnicu som nechal pohodenú v strede haly, v tele chixula, ktorý zabil Abigail. Dingo dupol na plyn a zatiahol ručnú brzdu, džíp sa otočil v hale a s divokým ryčaním vyletel na námestie, ktoré bolo plné mŕtvych chixulov. Nevnímal som ulice, ktorými Dingo hnal auto, vnímal som len dievča na zadnom sedadle vozu, ktoré malo v tele dieru, ústiacu nad kľúčnou kosťou a končiacu v strede chrbtu. Zakrvavila celé auto, oči mala zatvorené, hruď sa jej plytko dvíhala. Roy niečo kričal, nepočul som ani to. Dingo sa díval na cestu pred seba. Vtom mi Keith vrazil silnú facku. „Ránko, Hood!“ zahučal na mňa. „Potrebujeme pomoc, Trogir je pod útokom!“ „Koho?!“ vyvalil som naňho okamžite, ruky som stála tlačil na ranu Abigail, ktorej hruď sa však dávno prestala dvíhať. „Dve skupiny, predstavili sa ako Schröder a Reigh.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár