Nespomínam si, dokedy som bol hore. Všetko, čo si z tej noci pamätám, bol Spongebob, pivo, a hamburger. Zobudil som sa na gauči. Vlastne som sa zobudil na zvuk zvončeka, čo bolo zvláštne, pretože ku mne nikdy nikto nechodil na návštevu. Počkal som dve minúty, dúfal som, že odíde. Stále zvonil. Otrávene som vstal a prešiel som ku dverám. Zvonenie naberalo na intenzite, cudzinec už gombík nestláčal, len ho držal.
„Veď už idem!“ skríkol som nahnevane a otvoril som dvere – nechal som ich odomknuté. Za nimi stál Buck. „Čau! Môžem?“
„No...no jasné, poď.“ prikývol som a vpustil som ho dnu. „Nečakal som ťa tu.“ „Áno. No, vieš...mám pre teba správu.“
„Nikki?“
„Nie.“ ošíval sa Buck. „Nemôžeme to prebrať niekde pri poháriku?“ „Mohli by sme, ale ja nič nemám.“ zazubil som sa. „Ale tak poď.“ Odviedol som ho do obývačky. Až keď sme boli chvíľu ticho, uvedomil som si, že Spongebob stále beží. Vzal som ovládať a vypol som to. „Tak spusti.“ vyzval som ho.
„Ide o jednu prácičku. Michael Crane...“
„Počkaj, Crane?“ zvolal som. „Myslíš Crane, ktorý vlastní centrum vedeckej medecíny?“
„Presne ten Crane.“ prikývol Buck. „Ale nechaj ma dohovoriť. Takže – tento Crane chce, aby si s ním šiel do Abbaku...“ „Stop.“ rázne som ho utíšil. „Poznáš ma dosť dobre na to, aby si vedel, že ja žiaden eskort nerobím.“ „Ale čo?“ zasmial sa. „A čo Becky?“ „To bolo dávno. A len raz.“ zahundral som. „Nie je to eskort.“ pokrútil hlavou Buck. „Crane chce len vidieť, ako Abbak vyzerá.“
„Je v tom rozdiel?!“ rozhodil som rukami. „Abbak nie je turistická destinácia, a ja nie som žiaden sprievodca!“ „Nekrič na mňa, nebol to môj nápad.“ schladil ma pokojne Buck. „Mohlo by ti to ale vyniesť pekný balík.“
„Ja som spokojný s tým, čo mám.“
„Myslel som si.“ prikývol Buck. „Dobre, ja ťa do toho nútiť nebudem.“ „Vďaka.“ vydýchol som. „Vážne, chcem voľno, už ma to začínalo srať.“ „Myslíš, že si jediný?“ pousmial sa. „Mám toho plné zuby už dlho. Lenže ja musím živiť aj rodičov. Tu je tvoja výhoda.“ „Fakt si myslíš, že je to výhoda?“ zamračil som sa. Rodičov som dávno nemal. Otca zastrelili banditi, keď bol raz so mnou v Abbaku. Mama to nezvládla, nervovo sa zrútila. Bolo to pre mňa ťažké obdobie, ale ako sa hovorí, čo vás nezabije, to vás posilní. Naozaj to platí.
„Prepáč, nechcel som.“ pokrútil hlavou Mauretánec. „Len je to náročné.“ Postavil som sa a prešiel som ku skrini, kde som mal bankovky od Hernandeza. Vytiahol som niekoľko päťstoviek a hodil som ich Buckovi. „Ber to ako darček.“ usmial som sa. „Páni.“ zhíkol. „Vďaka, Nate.“
„To je dobré.“ mávol som rukou.
„Fajn. Počúvaj, ja mám ešte robotu, takže sa zatiaľ lúčim.“ s týmito slovami vy šiel z dverí. Zavrel som za ním a rozvalil som sa na pohovku. V hlave už som dávno nemal Karibik, ale tento kšeft. Bola to zaujímavá ponuka, to rozhodne, ale ja som na ňu nemal chuť. Na druhej strane mi to mohlo vyniesť pekný balík. Ale nebol to džob od Hernandeza, čo znamenalo, že by sa mi skrátili prázdniny. Bolo to komplikované.
Táto myšlienka ma trápila celý deň. Poobede ju vystriedala ostrá bolesť hlavy, ktorá mi vystreľovala v spánkoch a čele, akoby mi do nich niekto bodal nožom. Akurát som bol v obchode, nakupoval som nejaké jedlo. Pri jednom obzvlášť silnom výstrele bolesti som si musel kľaknúť na jedno koleno a položiť si na čelo ľadové kurča. Vo vrecku som nahmatal malú bielu krabičku, bez akejkoľvek etikety či nápisu. Otvoril som veko a vsypal som si do ruky tri okrúhle tabletky. Silene som ich prehltol, pričom ma mierne naplo. Ešte zo dve minúty som kľačal v strede obchodu, potom bolesť ustala. Okoloidúci na mňa len zízali, nikomu nenapadlo spýtať sa, či som v poriadku. Nebol som. K závislosti na heratíne som sa dopracoval v práci – látka mala rovnaký účinok ako morfium, utlmovalo bolesť, čo sa mi v prvých rokoch roboty hodilo. Bola to zmes nejakých chemických sračiek, vôbec nič prírodné. Najprv som si to dával len keď ma niečo bolelo. A potom začínala bolesť prichádzať sama – telo si svoju drogu pýtalo. Nebol som na seba hrdý, no zároveň som nebol ochotný ísť na odvykačku.
„Mami, čo je tomu pánovi?“ spýtalo sa odrazu malé dievčatko, ktoré sedelo v kočíku. Akurát okolo mňa prechádzali. „Pane, je vám niečo?“ sklonila sa ku mne matka dievčaťa, no keď si všimla krabičku, ktorý som si strkal do vrecka, zhnusene sa postavila a odmerane – aj s kočíkom – odkráčala.
„Hej, jasné, serte na starého narkomana.“ zahundral som a postavil som sa. Hodil som do košíku kávu a ponáhľal som sa k pokladni. Pokladník zapísal všetky veci.
„Dvadsať dolárov, štyridsaťsedem centov.“ zahlásil nakoniec. Strčil som ruku do tvrecka, kde som mával peňaženku – nebola tam. Začal som horúčkovito prehľadávať všetky vačky, na nohaviciach, na bunde, všade. Peniaze akoby sa vyparili. „Pane, ak nemáte čím zaplatiť, prosím, odíďte – zdržujete predaj.“ vyzval ma pokladník. Rozruch privolal aj SBS-kára. „Čo sa tu deje?“ zahučal valibuk a pozrel na pokladníka. „Neviem, asi mi niekde vypadla peňaženka.“ mrmlal som a dokola som prehľadával vrecká, aj keď som vedel, že sú prázdne. „Nikde ju neviem nájsť...“ „Hm, to je pekné.“ usmial sa mi do tváre chlap. „A teraz padaj!“ Za golier ma schytili silné, mäsité ruky. Trhli so mnou a viedli ma východu. Ochrankár otvoril dvere a vysotil ma von. Bez slova za mnou zabuchol. „To by sme mali.“ zavrčal som sám pre seba a vybral som sa späť domov. Otupene som sa potácal po ulici, raz som dokonca vrazil do okoloidúceho. Toto všetko spôsoboval heratín. Bežne som si ho dával len doma, aby ma príznaky netrápili vonku, no toto bola nezvyčajná situácia. Vedľajšie účinky heratínu boli ospalosť, dezorientácia, prípadne halucinácie – pri predávkovaní. Bol November, už nebolo úplne teplo.
Cesta domov mi trvala asi dve hodiny. Pritom do obchodu som šiel dvadsať minút. Celý priebeh cesty bol akoby za hmlistým oparom, cez ktorý boli vidno len siluety ľudí a miest. V zásade som však mohol byť rád, že som sa domov dostal. Za tú dobu sa mi prečistila hlava, účinky heratínu pomaly ustúpili. Vtom som sa pristihol, že len stojím na druhej strane ulice pred mojím domom, a zízam naň. Niečo tu nesedelo. Možno to boli dve čierne autá pred ním a rozrazená bránka.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár