Nerátal som s tým, no Abigail s Royom ma museli dovliecť až na koniec letiska, aby podivná hmla, ktorá mi zastierala mozog, opadla. Znova sa ma zmocnila vecná potreba ísť dopredu, nezastavovať sa. Teraz som kráčal dobrých desať krokov pred nimi, pretože naokolo boli len lúky a pastviny, za ktorými začínal zalesnený kopec. Na ňom sa ako meč Excalibur týčila rádiová veža, ktorej vrchná polovica bola zrútená a rozrážala les na svahu kopca. Ďalším problémom bola možný Abigailin stav. Zabila prvého človeka vo svojom živote a ja som si bol istý, že nebol posledný. Hoci som jej ako-tak pomohol dostať sa cez šok, nepovedal som jej, že po mojej prvej vražde nasledovali halucinácie a mentálne ťažkosti, ktoré ma skoro zabili. Vtedy mi tam nemal kto pomôcť dostať sa z toho, no ani ja som nemal v pláne ofukovať jej rany, telesné, či duševné. No nato tu bol Roy. Mojou jedinou starosťou bolo dostať nás všetkých do dokov, a odtiaľ späť na Zem. Bol som len eskorta. Vždy to tak bolo.
Keď sme došli ku kopcu, Abigail si prekrížila ruky na hrudi a podišla ku mne. „Je bezpečné ísť cez les?“ „Samozrejme...ak ťa teda nikto nezacíti.“ pokrčil som plecami a v duchu som sa uškrnul, keď si vzadu Roy podvedome čuchol k pazuche. Potom som prudko pokrútil hlavou. „Pôjdeme ticho a rýchlo. Žiadne cikpauzy, žiadne otočky, žiadna obdivovanie krás mesta. Chcem sa tam hore dostať do zotmenia.“ S týmito slovami som sa otočil ku kopcu a vykročil som. Zozačiatku to šlo celkom dobre – terén sa dvíhal len mierne –, no čím vyššie sme boli, tým strmší kopec bol, až nakoniec prešiel do zubatých skál. Tu šiel prvý Roy, druhý Abigail, a ja posledný, keby sa niečo stalo. Približne v strede skál sa Roy zastavil na vyčnievajúcej rímse a otočil sa k zapadajúcemu Slnku. „Čo som hovoril?!“ zrúkol som naňho. „Pohyb, pohyb.“ Cesta hore nám trvala približne hodinu. Keď som vyliezol aj ja, zastavili sme. Pred nami bola tri malé domčeky, medzi nimi bola veža. Jeden z domčekov mal zborenú strechu, druhý prednú stenu. Ten posledný bol obrastený podivným machom, ktorý s ubúdajúcim svetlom začal matne žiariť. „Čo to je?“ ukázala nato Abigail. „Nechytaj sa toho. Je to bežný mach, až na to, že je pomerne dosť jedovatý.“ Abigail uskočila od steny. „Takže, v ktorom budeme spať?“ „Budeme spať tu.“ ukázal som na zem pod seba. Abigail s Royom vypleštili oči, ja som si ľahol na zem a otočil som sa im chrbtom. „Ráno skoro vstávame.“ Ticho som počúval, ako si Roy s Abigail neochotne ľahli na zem, potom všetky zvuky ustali.
Zabolela ma hlava. Otvoril som oči. Bola tma. Nie úplná, Mesiac svietil, no mohlo byť tak pol druhej v noci. Otočil som hlavou – Roy s Abigail spali. Potichu som sa postavil a prešiel som k domu s machom. Že vraj jedovatý mach, pomyslel som si, kto by takej kravine veril? Zaliezol som za dom a z vrecka som vybral krabičku s heratínom. Vsypal som si do ruky dve tabletky a narýchlo som ich prehltol. V tej chvíli mi napadlo, že keby som Roya a Abigail nechal tu, nikto by sa to nedozvedel. Neboli by opatrní a cez deň by ich niečo zabilo, možno ešte v noci. Naschvál som si vybral také otvorené miesto na spanie. Ale keby náhodou...
Vrátil som sa späť k spiacemu Royovi. Potom som sa obrátil k Abigail a z puzdra som vytiahol nôž. Bolo to jednoduché a rýchle riešenie, ktoré by bolo prospešné pre všetkých. Sám som mal nejaké šance na prežitie, s týmito dvoma rozhodne nie. Ako som vedel, že neprežijeme? Z dokov, kde mali moji známi tábor, sa každý deň dymilo. Dym odháňa tvory Abbaku a banditi dobre vedeli, že tábor je dobre vyzbrojený. No keď sme dnes utekali mestom, žiaden dym som nevidel. Boli mraky, to je pravda, no tento dym bol úplne čierny. A teraz tam nič nebolo. Snažil som sa nahovoriť sám sebe, že to je len náhoda, že im zhasli plamene, že tam budú. No bolo to nepravdepodobné, a niekto ako ja to musel vedieť. Skrčil som sa a priložil som jej chladnú oceľ ku krku. Jediný rýchly zárez, ani by sa nezobudila. Prečo mi to tak trvalo?! Hlavou mi behali tváre ľudí, ktorých som zabil, ani brvou som nepohol, no teraz...tá ruka nie a nie sa pohnúť. A vtedy Abigail pootvorila oči. Neviem, či sa vo mne zasa niečo prebudilo, alebo čo, no rýchlo som nôž schoval za chrbát. „Len hliadkujem.“ šepol som. Abigail prikývla a znova zavrela oči. Postavil som sa, strčil som nôž do puzdra a odvrátil som sa od nej. Prečo som to nedokázal?
Zvyšok noci som nespal. Sedel som, chrbtom opretý a takzvaný jedovatý mach, a pozeral som do prázdna. Nočná udalosť sa mi v hlave stále opakovala, stále sa pretáčala a spúšťala odznova. Žeby som zmäkol? Alebo to bolo tým, že Abigail je dieťa? Nech to bolo čokoľvek, vyvolalo to vo mne pochybnosti. Začal som o sebe pochybovať, prestal som veriť svojmu úsudku. No keď ostatných zobudili prvé lúče slnka, zahrabal som chmúrne myšlienky hlboko do môjho vnútra.
„Ránko.“ kývol som im a postavil som sa. „Dobré správy, pred obedom dorazíme do dokov.“ „Konečne domov.“ vydýchla si Abigail a ja som sa znova otočil, aby nezbadala pochyby na mojej tvári. Nečakal som na nich, len som sa vydal dolu kopcom. Dalo im to dosť práce, aby sa udržali môjho tempa, kopec som totiž skoro zbehol. Ocitli sme sa na úplne prázdnej ceste, ktorá bola v celkom dobrom stave. To bolo na Abbak pomerne zriedkavé, keďže sa tretej svetovej, ktorá prebehla v sedemdesiatom ôsmom, zbombardovali väčšinu sveta, tým poničili mesta, dediny, tábory, a podobne. Na jednej strane sa cesta tiahla do hôr, ktorých vysoké cípy boli skoro celý rok biele. Druhý koniec cesty viedol do dokov, ktoré sme teraz už zreteľne videli. Doky boli vlastne bývalá rybárska dedina – plno malých lodí, člnkov, no a jeden obrovský trajekt. Presne v tomto trajekte mal byť tábor preživších. No keď som ani teraz nevidel dym, stratil som akúkoľvek nádej. Mávol som na ostatných, nech ma nasledujú, a vybral som sa k domčekom. Vzduch sa naplnil slanou vôňou, ktorá mi udierala do nosa pri každom presune medzi realitami. Čím bližšie k dokom sme boli, tým som si bol istejší, že nemalo zmysel tam chodiť. Nakoniec sme však predsa len vošli medzi prvé domy. Táto dedina bola založená ako osada a v tom stave aj zostala – domy boli drevené, na malých nôžkach, do každého viedli štyri schody. Domy mali maximálne dve izby, jedna bola vždy zaplnená sieťami, udicami a návnadami, v druhej bola poväčšine len matrac. Cesta bola štrková, kamienky sa nám pod topánkami rozchádzali s tichým šramotom. Odrazu sa z jedného domu ozval zvuk, ako keď sa zosype polica a rozbije sklo. Stuhol som a vztýčil som zaťatú päsť. Šramot štrku ustal. Vytiahol som nôž a pomaly som podišiel k domu, z ktorého hluk vychádzal. Vstúpil som do prvej miestnosti – bola prázdna. Pristúpil som k stene a vykopol dvere do spálne. Nikto tam nebol. Vtedy som si všimol, že na zemi sa povaľujú plastové vedrá a rozsypané sklo. Od nich sa tiahla krvavá stopa až k zadným dverám domu.
„Tam niekto beží!“ zakričala odrazu zvonku Abigail. Okamžite som vybehol zadnými dverami – asi o tri domy dopredu sa mihol tmavý tieň, ktorý hneď zmizol za drevenou stenou. Rozbehol som sa za ním a zreval som na ostatných, aby šli za mnou. Zabehol som za dom, kde tieň zmizol, nôž som mal stále pripravený. Ten tvor ma čakal – bol na nástupnej plošine na trajekt, skrytý v tieni väčšieho domu. Keď ma zbadal, otočil sa a vbehol do trajektu. Vrhol som sa za nim, vybehol som po eskalátoroch, ktoré viedli do haly. Tu sa vždy zdržiavali ľudia pri prevoze, bol tu bar, stoly, pohovky. Tábor ľudí, ktorých som hľadal, býval presne tu. Nikto tu nebol – vedel som to. Na stenách boli krvavé fľaky, strop bol čierny od dymu a sadzí, pohovky a kreslá takisto. Bol tu požiar. A poriadne veľký. Cez barový pult bolo prehodené mŕtve telo, ďalšie ležalo bruchom hore na stole. Všimol som si, že mŕtvoly vyzerali rozdielne – jedni mali na sebe otrhané handry, topánky rôznych veľkostí a tvarov, kapucne na hlavách a podobne. Druhý typ mŕtvych vyzeral skoro rovnako – šedé kabáty, pod nimi žlté tričká, čierne nohavice a kožené čižmy. Na rukách mali hákové kríže. Nacisti z mesta. Opatrne sme postupovali ďalej halou, až kým sa spoza rohu nevynoril otrasný obraz. Z druhej časti haly boli odpratané stoličky a kreslá, jednoducho všetko, čo nebolo pripevnené k zemi napevno. Tie boli použité ako zátarasy do všetkých vchodov okrem tohto, aby sa hala dobre bránila. A v strede tejto miestnosti bol masový hrob. Množstvo obhorených tiel, nahádzaných na sebe. Mohlo ich byť aj dvadsať. Niekde boli obhorené až na kosť, na iných sa pásli mačky. Tie predstavovali živočíšnu spodinu Abbaku, nohy mali krátke a telá dlhé, nemali žiaden krk a lovecké tesáky im zakrpateli na malé zúbky, ktorými boli schopné oberať mäso z kostí. Zdochlinári. Bol som genocídou natoľko rozčarovaný a nahnevaný, že som úplne zabudol na tieň, ktorý som naháňal. To bola chyba, veľká chyba, pretože presne v tom momente sa mi vrútil do boku a zhodil ma na zem. Teraz mi sedel na hrudi a škrtil ma.
Bol to muž, mohol mať niečo po tridsiatke, na hlave čiernu šiltovku a na sebe šedú košeľu a čierne nohavice. Na ramene sa mu vynímal hákový kríž. Keď som tresol na zem, všetky mačky sa rozpŕchli, Abigail skríkla a Roy sa na nacistu vrhol zozadu. Pokúšal sa ho zo mňa strhnúť, no on sa ma držal ako kliešť. začalo sa mi zahmlievať pred očami, tak som naprázdno vykopol. Muža som trafil do rozkroku, ten sa bolestivo zosunul na dlážku. Naznačil som Royovi, aby Abigail niekam odpratal, ten ju chytil za plecia a odišiel do prvej haly. Schytil som muža za golier, zodvihol som ho a tresol som mu tvár o barový pult. Potom som na druhej strane pultu nahmatal sklenenú fľašu a rozbil som mu ju o temeno. Muž skuvíňal a metal sa, no ja som ho držal železným zovretím, ktoré som si vypracoval za tridsať rokov v Abbaku. Keď jeho energie trocha opadla, prudko som ho otočil a tresol ho na kreslo, ktoré tvorilo začiatok jednej zo zátarás. Zostal tam sedieť, vedel, že nemalo zmysel utekať. Vytiahol som nôž a zlovestne som ním zamával.
„Čo si tu robil?“ zavrčal som mu do tváre a nožom som mu jemne skĺzol po krku. Muž sa na mňa zamračil a napľul mi do tváre. Prekvapene som vyvalil oči, no potom som si pokojne jeho slinu zotrel z líca a natrel ju na nôž. „Tu máš, chýbala by ti.“ usmial som sa a vrazil som mu nôž nad koleno. Muž zreval a mykol sa. „Takže ešte raz...prečo si tu?“
„Tábor....tábor...“ jachtal muž a díval sa na stehno, z ktorého mu tiekla krv potokom. „Áno, bol tu tábor. Vypálili ste ho. Koľkí prežili? A koľko vás zostalo?“ zakrútil som nožom, až mu nechutne zapraskali kosti. „Odišli...asi...asi pätnásti.“ mrnčal nacista. „Ja som...ja som s nimi nebol.“ Postavil som sa, nechal som mu nôž v stehne. Ako to, že s nimi nebol? A ako potom vedel, koľkí prežili? Nevraživo som naňho pozrel. „Tak od koho si?“ Muž sa nezmohol na slovo, len letmo kývol rukou smerom k mestu. No jasné! Prečo mi to nenapadlo? Idú po nás. Prečo by aj nie, zabili sme im minimálne štyroch mužov a nemal som predstavu, koľkých zabil orol. Tento tu bol vysunutá hliadka, ktorá mala zistiť, ako sme na tom. No, ale už sa nevráti. Otočil som sa späť k mužovi v kresle, skrčil som sa a chytil som nôž. „Koľko ich po nás ide?“ spýtal som sa pokojne, ale keď neodpovedal, znova som zakrútil nožom. „Vylúpnem ti koleno, ak mi to nepovieš.“ pousmial som sa a zovrel som nôž dvoma rukami, akoby som sa pripravoval na chirurgický zákrok. „Všetci!“ skríkol vysokým hlasom muž. „Idú všetci!“ „Ďakujem.“ prikývol som a vytiahol som mu nôž z kolena. „Môžem...môžem ísť?“
„No iste.“ pokrčil som plecami, rozohnal som sa a vrazil som mu nôž do lebky. Vtedy som si na stole vedľa neho všimol malý lístoček. Bol začadený od dymu a písmená bol ťažko čitateľné, to rozoznal som, kto to písal, aj o čo ide. „Trogir.“ šepol som natešene.
Keď som vychádzal z haly, čistil som si nôž. Roy s Abigail sedeli na kreslách pri bare a o niečom sa rozprávali. Keď ma zbadali, stíchli a Roy spýtavo nadvihol obočie.
„Musíme vypadnúť.“ zahlásil som. „A viem, kam pôjdeme.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár