20. Yankeewood
„Počuj, vieme my vlastne, kde je ten Yankeewood?“ ozval som sa, keď nám do očí udreli prvé ranné lúče slnka. Už sme boli za poľami – stúpali sme do kopca. Nohy sa mi zabárali do blata, ťažko sa mi chodilo. „Keď sme boli v knižnici,“ fučala Lia. „, a ty si pozeral ten film, rýchlo som si prešla jednou knihou. Yankeewood je presne na tom mieste, kde bola psychiatrická liečebňa Lepší život.“ „Aha, jasné!“ spomenul som si – tá liečebňa v našej dobe ešte stála. Vedel som, kde to je, mal som tam pradeda. Chodievali sme tam pomerne často, no vždy pekne po ceste.
„No, tak Gestapo tu ošetrovňu zrútilo a postavilo tam väzenie.“ vysvetlila Lia. Keď sme vyšli na vrchol kopca, naskytol sa nám pohľad na miesto, kde sme mali stráviť najbližší čas. To väzenie bolo obrovské, uprostred ničoty. Dokonca k nemu neviedli ani žiadne cesty. Len jedna masívna budova v strede veľkej hromady hliny.
A ako ten Yank vyzeral? Hrozivo. Päť poschodí, žiadne okná. Sedemmetrové železobetónové múry, nad ktorými bol zvlnený ostatný drôt. Priestor, ktorý v bežných väzeniach slúžil na vychádzky a podobne, v tomto väzení nebol. Bola to jednoducho len budova, okolo ktorej sa týčilo osem strážnych veží. Spredu celého komplexu bola veľká železná brána. Zaujímavé bolo, že nebola zhrdzavení, ako väčšina kovov v tomto svete.
Zbehli sme dolu kopcom a zastali sme asi pol míle od vstupu do Yanku. „Vieme vôbec, kde tá trhlina bude? To miesto je obrovské.“ poznamenal som. „Trocha som sa pohrabala v prácach toho vedca, a...“ „Počkaj počkaj, pohrabal?“ spozornel som. „Veď to bolo otvorené len raz, a to so mnou.“
Lia nervózne prekročila z nohy na nohu. „Ja som to otvorila už predtým. Chcela som si to pozrieť, a nebola som si istá, či sa...“ „...či sa zobudím.“ dokončil som za ňu sucho. „Je mi to jasné.“ „Neber mi to za zlé, nič sa predsa nestalo.“ „Ó, to je pravda!“ zvolal som rozčarovane a rozhodil som rukami. „Nič sa nestalo. Poďme si klamať, dobre?!“ „Nate, nebuď ako malé decko. Nič sa predsa nestalo.“ vyvrátila oči Lia. „Áno, ja viem, že sa nič nestalo. Bože, načo si vlastne tu? Čo keby si šla po svojich, vôbec mi nemusíš pomáhať!“ „Pomáhať?!“ skríkla Lia, teraz bola vytočená aj ona. „Chceš mi povedať, že ty nás tu zachraňuješ a ja ti len pomáham?!“ „Čo ak áno?“
Stíchla. Mal som pocit, že som to prehnal, no nehnevalo ma to. Koledovala si. Čo si o sebe vôbec myslela? „Tak ja ti len pomáham.“ zopakovala potichu. „Fajn. Tak to určite zvládneš aj bezo mňa.“ S týmito slovami sa zvrtla a odišla. S otvorenými ústami som sledoval, ako smeruje k jednej strážnej veži, rozráža dvere a mizne vnútri. Pre mňa to bola jasná situácia – domov idem sám. Podráždene som si odfrkol a vybral som sa k hlavnej bráne. Nebola zavretá, len veľmi tesne privretá, takže som to z diaľky nevidel. Zatlačil som na bránu ramenom a vošiel som dnu. Prebehol som po priestore baterkou - ocitol som sa vo dlhočiznej hale, vydláždenej čiernymi a bielymi kachľami. Po stranách vysokej chodby boli dvoje schodiská, na konci boli sklené dvere. Na stenách pozdĺž chodby boli veľké portréty, na ktorých boli pravdepodobne riaditelia väzenia. Všetci sa tvárili temne a vražedne, na ramenách mali hákové kríže, na krku vytetovaný znak SS. Na strope boli za železnými mrežami veľké reflektory. „Ešte keby tu bola niekde technická miestnosť.“ zasmial som sa, no potom som si uvedomil, že už to nemám komu hovoriť. Vykročil som ku schodom a plánoval som ísť k trhline, no vtom som si uvedomil, že som sa s Liou pohádal predtým, než povedala, kde trhlina je.
„Doriti!“ skríkol som z plných pľúc. Z hĺbky väzenia akoby na odpoveď sa ozvalo hlboké ryčanie. „Okej, okej, už som ticho.“ zamrmlal som a prešiel som si dlaňou po zápästí, aby sa mi prestali ježiť chlpy. Vo väzení bolo chladno, skoro až na bode mrazu. Bol som rád za sveter, ktorý som na sebe mal. Mal som totiž taký menší zlozvyk – v zime si vždy navyknem nosiť so sebou sveter, takže na jar a v lete ho nenechávam doma. V škole som za to býval terčom nepríjemných vtipov, ktoré som ale dokázal zniesť. No teraz sa mi môj sveter hodil.
Rozhodol som sa, že keď neviem, kam mám ísť, aspoň si väzenie obzriem. Nikdy som v žiadnom nebol. Jediné väznice, ktoré som kedy navštívil, boli na televíznej obrazovke. V hromadami mexickým väzňov s potetovanými telami a vyholenými hlavami. O istých veciach som mal dosť skreslené a idealizované predstavy. Mne to ale nevadilo. Zaujímavé bolo, že teraz, keď som bol v tejto diere sám, mal som omnoho viac času na premýšľanie. Došlo mi, že Liu som mal poslať preč už dávno – vyvaroval by som sa mnohým problémom. Hneď po tejto myšlienke mi však v hlave vybuchli obrazy, keď ma Lia zachránila. Koniec koncov, v knižnici našla ten slovník práve ona. A v tej škôlke mi tiež zachránila krk.
Keď som mysľou zablúdil k škôlke, spomenul som si, že som do tých opách vystrieľal posledné náboje. Pre istotu som posvietil baterkou na revolver, vybral som zásobník a prezrel som ho. Bol prázdny – vedel som to, ale istota je istota. Vrátil som zbraň späť do puzdra a unavene som vzdychol. Bol som sám vo väzení, v ktorom podľa všetkého – hlavne podľa môjho snu – žili veci, aké si neviem ani predstaviť, nemal som náboje, a nikto mi nekryl chrbát. Až vtedy mi došlo, akú chybu som spravil. A začínal som tušiť, že ma asi bude stáť život. No a keď som si myslel, že horšie by to už bolo, len ak by začal vo väznici hrať Justin Bieber, vybila sa mi baterka. Potom už len tma. Keby som chcel, mohol som ju krájať.

 Napínavý príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár