Lia nahnevane vybehla po schodoch až na vrchol veže. Teda, vybehla...baterku mal len Nate, takže sa skôr poslepiačky štverala po schodoch, dúfajúc, že nenarazí na nejakého obyvateľa veže. Až keď pred sebou zbadala tmavé obrysy dverí, vydýchla si. Prehmatala oblasť kľučky – dvere boli na visací zámok, ktorý bol ale dosť zhrdzavený. Lia ho mohla rozstreliť, no mala už len jeden brok, ostatné mal Nate.
Nate...
Lia už veľakrát premýšľala nad tým, aký je za normálnych okolností. Podľa jeho správania sa nedalo nič určiť, raz bol veselý a milý, pár minút potom zúril. Netušila, že posledná nervozita sa v ňom usadila od doby, keď mal ten zvláštny sen. Vlastne toho chalana tak trocha ľutovala – mal si užiť voľný deň, mohol ležať pri televízií, alebo za počítačom, a namiesto toho skončil v pandemickej pustatine, v ktorej bol spolu s ňou na konci potravinového reťazca. Nemohol za nič, čo sa v posledných týždňoch stalo, o tom nebolo pochýb. Lenže za to nemohla ani Lia a Nate sa správal, akoby to bolo naopak. Akoby on bol ten ´hrdinský ochranca´ a Lia tá panička, ktorá potrebuje pomoc. Vždy, keď na toto Lia pomyslela, jej preletel pred očami moment, keď nemŕtvej učiteľke rozstrelila mozog. Bola to vlastne jej prvá vražda – aj keď, dá sa to brať ako vražda? Nevedela, aký má z toho maž pocit. Na jednej strane bola dosť spokojná, pretože ich oboch zachránila, no ten pocit, že niekomu jednoducho anihilujete celú hlavu...bolo to celkom nepríjemné.
Lia vytiahla svoju jednoručnú sekerku – v poslednej dobe si ju dosť obľúbila, rukoväť bola pohodlná a celý nástroj bol omnoho ľahší, ako vyzeral – a rozbila ňou zámok. Potom sa silno zaprela do dverí, ktoré sa so škripotom roztvorili. Okamžite vytiahla brokovnicu a namierila ju pred seba, zatiaľ čo pomaly prehľadávala miestnosť, v ktorej sa ocitla. Bola celá sklenená, no sklo bolo obohnané pevnými mrežami. Bol tam jeden stôl, starodávna chladnička, a štyri stoličky. Na stole boli rozhádzané karty na poker – strážnici očividne vždy plnili svoju povinnosť naplno. Vedľa chladničky bola nejaká riadiaca doska, na ktorej boli dve veľké páky a mnoho gombíkov. Lia si domyslela, že pákami sa ovláda smer natočenia reflektorov, ktorými sa kontrolovala väznica a okolie. Prehľadal celý priestor – podlahu, stôl, stoličky, chladničku, dokonca zašla aj za riadiace centrum. Našla veľký zväzok kľúčov – presne po to si sem prišla. Trhlina v časopriestore, do ktorej sa musela čím najskôr dostať, sa totiž podľa doktorových zápiskov vyskytovala na najvyššom mieste väznice. Čo bola v tomto prípade strecha, keďže celá budova mala tvar obrovského kvádra. Lia ešte netušila, ako sa tam dostane, no kľúče jej v tom rozhodne pomôžu. Jednou z možností bolo dostať sa na najvyššie poschodie a preliezť hore cez okno. To bola zároveň jedna z najpravdepodobnejších možností. „Fajn...ide sa.“ schovala si Lia kľúče do vrecka a zbehla dole vežou.
Po tom, čo mi skončila baterka, som sa naslepo doštveral až k niečomu, čo som s obmedzeným zrakom identifikoval ako výťahovú šachtu. To miesto ma tiahlo, pretože v výšky šachty sa až na spodok plazil úzky pás svetla. Tipoval som, že na inom poschodí boli dvere pootvorené a tiež, že tam boli okná. To by mi fakt pomohlo, tá tma ma nehorázne srdila. Sadol som si na okraj šachty a zašmátral som nohami pod sebou – tvrdo zabubnovali o strop výťahu. Výborne. Moment...to väzenie malo aj suterén?! No, či už malo, či nemalo, nechcel som to zisťovať. Kým nemusím, nepôjdem tam. Vliezol som teda do šachty a prešiel rukou po kovovom lane, ktoré držalo výťah. Potom som zaňho silno zaťahal, párkrát som ním šklbol, a až potom som dospel k záveru, že je bezpečné po ňom liezť hore. To bola jedna z vecí, ktoré mi na telesnej šli. lezenie po lane a futbal. V ostatých disciplínach som bol úplne ľavý. Pevne som objal lano rukami a nohy som pritiahol k telu. Potom som ruky, pekne jednu po druhej, vytiahol hore, a nohy znova k telu. A takto dokola. Šachta bola pekelne hlboká a asi by som sa posral od strachu, keby som niečo videl. Lenže liezť úplne potme je iné. Stále som sa cítil, akoby som mohol spadnúť – že by sa mi nič nestalo, len by som pristál na výťahu. Dokonca aj keď už som bol blízko zdroja svetla, to mohlo byť tak sedemnásť metrov. Nebol som si istý, či je ten pocit veľmi prospešný. No liezol som ďalej.
Keď sa Lia dostala do vstupnej haly, naslepo sa dostala ku skleným dverám, ktoré boli medzi schodiskami. Tie si v tme ani nevšimla, šla len rovno. Keď pred sebou nahmatala sklo, vrazila doňho pažbou brokovnice. Nič sa nestalo. Pravdepodobne to bolo nerozbitné sklo.
„Toto je pekne v riti...“ zahrešila potichu, vytiahla zväzok kľúčov – na ktorom ich bolo asi tridsať – a začala jeden po druhom vsúvať do kľúčovej dierky. Trafila sa asi na ôsmy pokus, čo sa dalo považovať za celkom veľké šťastie. Roztvorila dvere a vošla dnu. Okamžite pocítila, že podlaha sa už neskladá z klzkých kachieľ, nahradilo ju niečo ako pevný, drsný kameň. Pomaly začala v tme rozoznávať tvary – nachádzala sa v krátkej chodbe, ktorá sa na konci rozvetvovala do troch smerov. Rovno, doľava, a doprava. Keď Lia došla na križovatku, všimla si v šere biely nápis na zemi. Dlho a pozorne ho skúmala, až kým neusúdila, že na zemi stojí Blok C. Fajn, takže už bola v oblasti s celami. Teraz ktorým smerom?
Lia si prehrabala vrecká, až kým nenarazila na mincu. Hlava doľava, orol doprava, a ak sa zastaví na hrane, pôjde rovno. Vyhodila mincu do vzduchu a počkala, kým spadne na zem. Hlava. Lia zodvihla mincu, strčila ju späť do vrecka a vybrala sa do ľavej chodby. Po pár metroch sa po stranách začali objavovať mreže, za ktorými bola úplná tma. Na jednej mreži si Lia všimla neznámy predmet. Keď sa skrčila, aby ho preskúmala, zhnusene odfrkla. K mreži boli pricvaknuté putá, na ktorých druhom konci visela pod lakťom odrezaná ruka. Zem okolo mreží bola pokrytá zaschnutou vrstvou krvi. Ani to nebola nejaká čistá práca, ruku akoby jej majiteľ odrezal tupým nožom. Pri pomyslení na bolesť, ktorú musel väzeň prežiť, sa Lia striasla. Kráčala teda ďalej, snažiac sa upierať pohľadom len pred seba. Možno sa jej to len zdalo, no na konci chodby boli ďalšie sklené dvere, spoza ktorých vychádzalo modrasté svetlo. Určite sa jej to len zdalo.
No čím bližšie k dverám Lia bola, tým si bola istejšia. Nevedela, čo je za dverami, sklo bolo zamastené a postriekané krvou, no miestnosť za ním rozhodne žiarila. Lia vytiahla starého kamaráta – kľúče – a začala ich skúšať, keď vtom sa z hlbín bloku C ozvalo hrdelné praskanie a mľaskanie. Nasledovali nesúvislé kroky, akoby mal vlastník nôh obrnu. Na toto Lia nemala čas... Skryla kľúče a prudko kopla do škáry medzi dvoma krídlami dverí. Celou nohou jej prebehla ostrá bolesť, no dvere sa rozleteli, akoby bičom praskol. Lia okamžite vbehla do miestnosti a dvere za sebou zabuchla. Siahla po najbližšom predmete – ktorým bol len zhodou okolností ťažký trezor, a celou silou ho pritiahla ku dverám. Pre istotu ešte medzi kľučky zakliesnila brokovnicu. Až potom sa konečne rozhliadla po mieste, na ktorom sa ocitla.
Bol som skoro na vrchu šachty, keď okolo mňa niečo preletelo a treslo na výťah v hlbinách podo mnou. V tme som to niečo nedokázal identifikovať, no keď sa sponad mňa ozvalo niečo ako chrumkanie, vedel som, že je zle. Ale minimálne nie je dobre.
Netušil som, čo to bolo, a či je to nebezpečné, no začal som šplhať ako o život. Ak by sa moja rýchlosť v tom momentne zaznamenala, celkom pravdepodobne by som vyhral majstrovstvá sveta v lezení. Alebo aspoň majstrovstvá kontinentu. Dobre, možno krajiny. Každopádne, pri pootvorených dverách som bol asi za štyridsať sekúnd. Jednou rukou som sa pustil a natiahol som ju ku dverám. Potlačil som ich, no nechceli sa odsunúť. Škára bola dosť široká na to, aby som cez ňu prestrčil ruku, a tak som to urobil. Zachytil som sa na druhej strane a preliezol som z lana na rímsu pri dverách. Potom som pod prvú ruku vsunul aj druhú a zaprel som sa nohou do steny. Dvere boli masívne a ťažké, no nakoniec sa mi podarilo ich odsunúť. Do šachty preniklo svetlo a keď som zbadal, ako vysoko som bol, zovrel sa mi žalúdok. Určite som bol tak na treťom poschodí. Horšie bolo však to, čo bolo osvetlené hore. Cez celú šírku šachty tam bolo rozprestreté niečo, čo pripomínalo veľkú vlhkú masu. malo to farbu surového mäsa, na okrajoch to malo niečo ako kliešte, ktorými sa to držalo v šachte. V centre toho všetkého bola veľká tlama – kruhová diera, lemovaná tisíckami zubov. A trčala z nej ľudská noha. Asi som prišiel na to, čo okolo mňa spadlo do šachty. Zodvihol sa mi žalúdok a odvrátil som sa. Stál som v kancelárií. Za mahagónovým stolom bolo pohodlné kreslo, za ktorým bola cez celú stenu vystavaná knižnica. Pred stolom boli dve drevené stoličky. V miestnosti bolo len jedno okno, aj to zamrežované, no stačilo to na to, aby obedňajšie lúče slnka prenikli to kancľu. Vlastne tu boli dve okná. No cez to druhé som mal výhľad to vypočúvacej miestnosti. Ako prvé som však prehľadal kanceláriu – všetky šuplíky v stole, poličky, a podobne. Našiel som nožnice, no mačety a nože mi stačili. Potom tam bolo zopár šálok, v niektorých boli zaschnuté zvyšky kávy. Plechovky od energeťákov. Krabička nejakých liekov – tuším antidepresíva, alebo čo. Našiel som dokonca aj pištoľ – neviem prečo som bol taký prekvapený, bolo to predsa väzenie –, klasicky som do nej nemal žiadne náboje, takže mi bola na dve veci. Za stolom však bola mŕtvola. Tipoval som to na riaditeľa väzenia, ale prinajmenšom nejakého detektíva, pretože kostra mala na cároch mäsa, ktoré z nej viseli, čierny oblek. Siahol som mu do náprsného vrecka – náboj do revolveru.
Kto už toto nosí so sebou toto? pomyslel som si, no potom som si spomenul, kde som. Vstal som od tela a cez výklenok som zvedavo nazrel do vypočúvacej miestnosti. Vyzerala presne ako vo filmoch – mäkké steny, v strede jeden stôl, ktorý bol priklincovaný k podlahe, na jednej strane dve stoličky, na druhej len jedna. V strope bolo zabudované svetlo, no, samozrejme, nesvietilo. Na druhej strane vypočúvacej miestnosti boli dvere pokryté mäkkou vrstvou, ktoré pravdepodobne viedli do chodieb, kde väzni čakali pred výsluchom. A tam som mal namierené – niežeby som vedel, kam to povedie, ale iné východy kanceľ nemal.
Skúsil som dvere do vypočúvacej miestnosti – boli zavreté. Zároveň boli z jedného veľkého kusu železa, takže som nemal šancu ich vykopnúť. Zameral som sa teda na sklo. Ako najväčší idiot som doňho začal kopať. Skoro som si dolámal nohu, až potom som si uvedomil, že je nerozbitné. „Blbec.“ zavrčal som sám na seba a zodvihol som jednu zo stoličiek, ktoré nehybne stáli pred riaditeľským stolom. Chytil som ju za operadlo a celou silou som ňou vrazil do skla. Nič sa nestalo – prečo som to predpokladal? Ešte som mal jednu možnosť.
Vytiahol som revolver a pozrel som na jediný náboj, ktorý sa osamelo krčil v priehradke. Nechcel som si ho minúť, netušil som, čo ma čaká vo zvyšku komplexu. Asi som však nemal na výber. Pomaly som namieril hlaveň zbrane na nerozbitné sklo a položil som prst na kohútik. Ale moment... Tesne predtým, než som si vystrelil poslednú nádej na prežitie, mi ľavá ruka vnukla celkom reálny nápad. Mal som ju totiž položenú na rukoväti jedného z nožov. Vytiahol som ho, skryl som revolver, a prehodil som nôž do pravej ruky. Potom som s ním z celej sily vrazil do skla. Prerazil ho, no urobil doňho len dieru. Aj tak to bolo niečo – spravil som takto asi pätnásť dier, ktoré vytvárali kruh, a potom som do jeho stredu kopol. Kruh skla vletel do miestnosti a ja som preliezol cez dieru, ktorú som vytvoril. Pravda, narobil som pritom dosť hluku. A každá akcia má aj reakciu. Keď som sa chystal chytiť kľučku druhých dverí, sami sa rozleteli, mňa udreli do tváre a hodili na chrbát.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár