Lia prehľadala úplne všetko, čo v laboratóriu bolo. Teda, okrem trezoru, ktorým zatarasila dvere. Ten sa teraz otriasal pod údermi toho, čo bolo v chodbe. Nedokázala to presne identifikovať, no predpokladala, že je to chixul. Na netopiera bola tá chodba príliš úzka. V labáku toho veľa nebolo, no to, čo Lia našla, malo naozaj veľkú hodnotu. Náboje do brokovnice. Tri broky boli pekne krásne uložené v priehradke pod stolom, kde ich pravdepodobne mal výskumník. Lii došlo, že v tomto zariadení bude asi v každej miestnosti, v ktorej pracovali zamestnanci, minimálne jeden náboj. Čo bolo, samozrejme, pozitívne. Aha, a ešte jednu vec Lia našla. Masívny vojenský overal s plynovou maskou. Pravdou bolo, že Lia celkom nevedela, načo by jej bol, no vyzeral pomerne čisto. Zato jej tričko už dávno nie – zašpinené od potu, krvi, hliny, a všetkého, na čo kedy narazila. Podobne na tom boli aj nohavice. Prezliekla sa teda do overalu, no masku si zavesila k opasku a kapucňu si nenasadila.
Všetky tieto prípravy smerovali k bodu, kedy uvoľní zátarasu na dverách a čelom sa postaví tvorovi za nimi. Z laboratória totiž nebola iná cesta von. Ani len ventilačná šachta. Lia sa už dávno zmierila s tým, že dvere otvorí. Len sa potrebovala pripraviť. Do ruky pevne uchopila sekeru, zaprela sa do trezoru a odtlačila ho. Búšenie silnelo, no brokovnica stále bránila dverám v otvorení. Lia sa natiahla po zbraň a rýchlo ju vytiahla von.
„Nate, si v poriadku? Nate?!“ ozvalo sa mi nad hlavou. Otvoril som pravé oko a snažil som sa ignorovať hučanie, ktoré mi pulzovalo v spánkoch. Skláňal sa nado mnou Rooster. Bol rovnako vyškerený ako vždy, len na krku mu zívala veľká diera.
„Eh....eh.....no, hej...som.“ koktal som a posadil som sa. „Nemal by si byť mŕtvy?“ „Mal.“ prikývol veselo. „Aj som.“ „Tak ako je možné, že ťa počujem...a všetko?“ „Som presne tu.“ zaťukal mi ukazovákom na čelo. Prikývol som. „Mrzí ma to...“
Rooster obišiel vypočúvací stôl a posadil sa do kresla za ním. Ja som ubolene vstal a oprel som sa o stenu – mal som pocit, že keby som si sadol, už viac nevstanem.
„To je v pohode, v pohode.“ zasmial sa Roos. „Len to sem-tam trocha zaštípe.“ Znova som prikývol a potom som pravou rukou mávol okolo seba. „Potrebujem tvoju pomoc.“ zamrmlal som. Rooster zvedavo nadvihol obočie. „Musím nájsť tú trhlinu.“
„Trhlinu, hej?“ poškrabkal sa väzeň na zátylku. „A povedz mi, kde to sme?“ Zamračil som sa. „Predsa v Yanku. Tam, kde má trhlina byť.“ Už na začiatku rozhovoru som vedel, že to nemám hovoriť. Roosterova reakcia bola okamžitá. Keď začul názov väznice, akoby sa prepol do iného režimu. Začal behať po miestnosti, kričať, držať sa za hlavu a z diery na krku mu začala striekať krv. Snažil som sa ho upokojiť, no on ma vždy len odsotil preč a ďalej bláznil. Podľa hluku, ktorý narobil, by som ho počul už zo škôlky za kopcom. Musel som to zastaviť.
„Prepáč, Roos.“ vytiahol som mačetu a keď bežal okolo mňa, prudko som sa rozohnal. Jeho hlava sa oddelila od tela a dopadla na stôl. Oči sa mu vyvrátili, ústa mal otvorené v nemom výkriku. Jeho telo zostalo stáť. Dosť ma to vydesilo, no z kože som vyskočil až vtedy, keď sa jeho ruky vztýčili k stropu a hlava začala hovoriť.
„Hore, Nate! Trhlina je hore! Pod šírim nebom, na pevnom podklade!“ kričala. Potom jej začala z úst tiecť hustá pena a hlas začal klokotať. Jeho telo ku mne natiahlo ruky a pevne ich zovrelo okolo mojich ramien. Znova sa mi zatočila hlava a svet naokolo potemnel.
Chixul bol rýchly, rýchlejší, než Lia čakala. Hneď po otvorení dvier vrazil do miestnosti a sekol rukou dopredu. Lia mala šťastie, že stále po strane dverí. Tvor bol nechutný – hlavu mal celú, len dolnú sánku mal širšiu a celkovo väčšiu, než by mal mať. Trčal z nej dlhý, lepkavý jazyk, z ktorého na zem kvapkali sliny. Ruky mal zakončené masívnymi pazúrmi, rovnako ako každý jeho druhu. Celé jeho telo vyzeralo veľmi stabilne, nohy boli široké, chodidlá mali kruhový tvar veľkosti taniera.
„Fuj...len fuj...“ zavrčala Lia. Nemala na výber – neunikla by, musela bojovať. Chixul sa po nej zahnal, no ona odskočila ku stene. Monštrum zarylo pazúry do zeme a zaseklo sa v nej. Lia neváhala a zarazila mu sekeru do krku, lenže bola príliš slabá na to, aby tupým nástrojom pripravila tvora o hlavu. Sekera zostala zakliesnená v jeho tele a chixul odskočil dozadu. Bleskovo vrazil do Lii lakťom a zrazil ju k zemi. Odkotúľala sa do strany a podkopla monštru nohu. Chixul padol na tvár, takmer neschopný ďalšieho pohybu. Lia sa okamžite chopila šance – skočila mu na chrbát a vytiahla z neho sekeru. Mäso nechutne začvachtalo a znova sa spojilo. Lia sa napriahla a s bojovým výkrikom vrazila chixulovi sekeru do temena. Hrdzavé železo sa zarylo do hnijúceho mäsa, prerazilo lebku a vypustilo z nej niečo, čo pravdepodobne kedysi bývalo mozgom. Keď sa látka dotkla Liinej ruky, s odporom ju odtiahla a postavila sa. Oprela sa o kolená a zadychčane si prezerala mŕtve, skrútené kusy mäsa na laboratórnych dlaždiciach. Opatrne sa natiahla po sekeru, no tej sa nejako nechcelo von z tvorovej lebky. Nechala ju teda tam a vybrala sa von z labáku, späť tmavou chodbou.
Prešiel som si rukou cez vlasy a pozrel som na telo chixula predo mnou. Ešte pred minútou by som prisahal, že to nebola obluda, ale Rooster. Mal som halucinácie. Po dlhšom premýšľaní som dospel k názoru, že v celom komplexe sú kvôli mŕtvym telám nejaké výpary. Mohla to byť pravda, avšak nemusela. Tiež ma trápili tie Roosove kecy. Jediné logické vysvetlenie jeho kriku bolo, že trhlina, ktorú hľadám, je na streche. Musel som nájsť schody – cez výťahovú šachtu to nešlo, ak som nechcel skončiť ako potrava.
Utrel som si mačetu do nohavíc a schoval som ju. Potom som opatrne prešiel cez dvere, z ktorých vyšiel chixul – revolver som držal pred sebou. Ocitol som sa na krátkej chodbe, pripomínajúcej čakárne v nemocnici. Pozdĺž stien boli asi troje dvere, pri každých bola malá plastová lavička. Na jednej ležala kostra človeka, z ktorej viseli cáry suchého mäsa. Určite tu bola už pekne dlho, no stále smrdela. Zamrežované okno na jednej strane chodby osvetľovalo dvere na druhej strane. Neboli tam žiadne nápisy, no aj blbec by si podľa cedule panáčika, ktorý bežal po zvyšujúcom sa teréne domyslel, že ide o schodisko. „A sme tu.“ zamrmlal som a rýchlo som prešiel cez chodbu. Zvuk mojich krokov sa mi odrazu v hlave ozýval oveľa hlasnejšie, akoby mi niekto šliapal pri uchu. Ani som neskúšal, či sú dvere odomknuté, hneď som ich rozkopol a naslepo sa vydal hore schodmi.
Lia sa chodbami preštrikovala až za väzenské bloky, do obytných častí, kde bežne pracovali aj strážnici. Vzduch nabral kyslastý pach, takže si radšej nasadila masku. Ocitla sa v tmavej chodbe vykladanej kamennými dlaždicami. Cestou do Yanku jej Nate rozprával o sne, ktorý ho vtedy tak vydesil. Táto chodba sa až nepríjemne podobala jeho opisu – jediný rozdiel bol, že nesvietili žiadne svetlá. Lia mala zvláštne šťastie, možno to bola skôr náhoda, ale keď sa chcela poškriabať za uchom, narazila na maske na pevnú trubičku, ktorá mala na konci gombík. Opatrne ho stlačila a čakal, čo sa stane. Chodba pred ňou párkrát nejasne zablikala, potom jej z masky vytryskol kužeľ modrého svetla, ktorý rozžiaril chodbu. Zazdalo sa jej, že za zákrutou zbadala nejasný pohyb, tesne pri zemi. Nate jej malého tvora nespomenul. Usúdila, že to bol len prelud, a pomaly sa vydala dopredu. Hlavu držala vzpriamene, aby baterka osvetlila čo najväčší priestor. Pevne verila, že za zákrutou bude miestnosť, no ešte viac by sa jej hodilo schodisko. No bola tam len ďalšia chodba. Približne v jej strede sa zo steny ozval zvláštny zvuk. Priložila k žule ucho a pozorne načúvala – akoby niekto lámal kosti. Potom sa ozval zvuk, ktorý jej zmrazil krv v žilách. Niečo ako detský plač, veľmi tichý. Nie taký, ako keď je dieťa hladné, ale ako keď sa mu ubližuje. Doslova rev. Liu zamrazilo, tak sa radšej od steny odtiahla a pokračovala ďalej. No zvuk ju prenasledoval. Držal sa jej ako kliešť, raz sa ozval zo steny, potom zo stropu, párkrát dokonca spod zeme. Lia pridala do kroku, tep sa jej zrýchľoval. Vtom sa z pravej steny ozvalo puknutie. Prudko zastala a namierila baterkou na stenu – pri zemi bola ventilačná šachta. Lia urobila krok k nej – chyba. Presne v tom momente, keď dopadla jej noha na podlahu, sa mreža na šachte rozrazila a von doslova vyletel malý tvor. Lia inštinktívne natiahla ruku pred seba. Vôbec nečakal, že by tvora chytila, no stalo sa. Dôsledne si ho prehliadla – telo a hlava batoľaťa, dlhé ruky a nohy, ostré zúbky a špicaté uši. Mŕtvolne bledá pokožka, trocha prifarbená modrou z baterky. Nechutné a zároveň strašne desivé stvorenie. Lia prudko mykla rukou a zlomila tvorovi väz. Cítila, že má jemnú kostru, no aj tak si nedovoľovala ho pozornejšie skúmať. Hodila ho na zem – ďalšia chyba.
Pri dopade telíčko zadunelo a ozvena toho zvuku sa rozľahla temnými chodbami. Suterénom sa rozľahol divoký piskot, plný hnevu a žiaľu. Lia namierila baterku na chodbu za sebou. Kužeľ svetla ožiaril zákrutu, spoza ktorej zrovna vybehlo asi sedem tých potvoriek. Za nimi nasledovali ďalšie, vyliezali zo stropných panelov, pišťali, dožadovali sa odplaty za mŕtveho člena veľkej rodiny, ktorá mohla mať aj sto členov.
„Doriti, doriti, doriti!“ kričala Lia, keď bežala chodbou, preč od tých démonov. Svetlo behalo po stenách, až kým vpredu neosvetlilo železné dvere s dierou v strede. Nad nimi bola ceduľa označujúca schodisko. Liin šťastný deň. Keď dobehla k bráne, prestrčila ruku dierou a zvnútra dvere otvorila. Ani sa neunúvala ich zavrieť, len sa rozbehla hore po schodoch.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár