Vybehol som asi dve poschodia, potom som narazil na dvere s malým skleným okienkom. Rozrazil som ho a vystrčil som von ruku. Ovial mi ju studený vietor, do nosa mi udrel čerstvý vzduch. Hlava sa mi trocha prečistila. Nahmatal som masívnu kľučku a potlačil som ju dole, pričom mi úlomok skla z rámu roztrhol tričko a spravil nepekný škrabanec, ktorý sa tiahol od pazuchy, skoro až po panvu.
Zaklial som a otvoril som dvere. Predo mnou sa rozprestieral veľký povrch strechy, z ktorého sem-tam vyrastal vysoký fúz buriny. A úplne na druhej strane bola trhlina. Teda, nevedel som, či je to ono. Jediné, čo som si všimol, bolo dosť nápadné chvenie vzduchu, ktoré – bohužiaľ – bolo asi dva metre od okraju strechy. Bol to zvláštny pocit – cítil som, že za trhlinou je môj domov, všetci moji známi. Urobil som krok vpred. Bližšie k svojej realite. Uvedomil som si, že mi to tu bude trocha chýbať. Výhľady mali niečo do seba. Ďalší krok. Začali sa mi triasť ruky, na chrbte mi vytryskol ľadový pot. Strčil som ruku do vrecka a prehrabol som sa nábojmi do brokovnice. Vybral som ich a hodil ich na zem. Už ich nebudem potrebovať. Oprel sa do mňa silný poryv vetra, no ja som stál pevne. Na sekundu mi hlavou preblesklo, kde mohla byť Lia. Áno, nasrala ma, to je pravda, ale nezaslúžila si tu zomrieť. Chcel som odhodiť aj revolver, keď vtom sa spoza mňa ozval rachot. Ozýval sa zo schodiska, z ktorého som prišiel. Chvíľu sa nič nedialo. Vtom z dverí vyletela Lia. Teda, musela to byť Lia. Na tvári mala masku, na sebe vojenskú uniformu. Postava z môjho sna. Pevne som dúfal, že nezažila to, o čom sa mi snívalo. Behom ku mne si zhodila masku a kapucňu – na tvári mala výraz zdesenia, ktorý sa však miešal s odhodlaním. V rukách držala brokovnicu. „Náboje!“ skríkla a divoko ukazovala na vchod.
„Aj ja ťa rád vidím.“ odvetil som kyslo a sklonil som sa po broky. Ležérne som ich vzal do ruky, keď som periférnym pohľadom zachytil tvory, ktoré vyliezali zo schodiska. Bolo ich strašne veľa – more sivej kože a ostrých pazúrov. Bleskovo som sa postavil a hodil som náboje Lii. Tá ich okamžite vrazila do brokovnice a vystrelila na hŕbu potvoriek. Do ovzdušia sa rozleteli kusy mäsa a kostí, postriekali nám tváre a oblečenie. Ja som vytiahol revolver a tiež som začal do potvor strieľať. Bolo to oveľa menej efektívne, no aspoň trochu sme ich spomalili.
„Kde je trhlina?!“ okríkla ma a vrazila do priehradky ďalšie broky. Odkopol som jednu obludu a ukázal som za okraj strechy. „Budeme musieť skočiť!“ odpovedal som rovnako hlasno a chystal som sa vraziť päsťou od potvorky, ktorá ma chytila okolo nohy, avšak tá odrazu skapala. Poobzeral som sa po streche – všetky začali postupne odpadávať. Vtedy mi to došlo.
„Nemôžu dýchať čistý vzduch.“ vysvetlil som už tichšie a uškrnul som sa. „A mimochodom...bol som tu prvý.“
„Koho to zaujíma...“ odsekla Lia a prešla k okraju. „Skáčeš prvý.“ „Fakt?“ znervóznel som. „Ale čo ak to tam nie je?“ „Tak sa rozpleštíš na zemi a ja budem vedieť, že nemám skákať.“ „Hej...hej, jasné.“ prikývol som otrávene a zodvihol som zo zeme úlomok betónu. „A čo takto skúsiť toto, hm?“ Hodil som betón smerom k chvejúcemu sa vzduchu, no ten preletel asi meter ponad trhlinu.
„Debil.“ utrúsila Lia a vzala iný kus. Hodila ho celkom presne, vo vzduchu sa vyparil a na zem už nedopadol. „Takže je tam. Ideš. Teda...ak to, samozrejme, trafíš.“ zachichotala sa a otočila sa smerom ku dverám. „A ja si tu zatiaľ...Nate? Sme v riti.“
Už som sa rozbiehal, keď som začul hrdelný chrapot. Prudko som sa otočil, len aby som zbadal asi sedem chixulov, ktorý sa k nám pomaly potácali strechou. Vybral som revolver a stlačil som spúšť, no kladivko len duto dopadlo na prázdnu komôrku. Žiaden náboj. „Nemám muníciu.“ zahlásil som kyslo.
Lia pozrela do vrecka. „Dva broky vo vnútri, jeden vo vrecku.“ „Zvládneme to.“ nadhodil som, aj keď som si myslel niečo úplne iné. „Myslíš?“ nadvihla obočie pochybovačne. Pomaly som pokrútil hlavou. Prvý chixul už bol len asi dva metre od nás. Jeden a pol. Meter.
„Lia, strieľaj.“ povedal som ticho. Chixul natiahol ruku. „Páľ!“
Lia stlačila kohútik, spätný ráz jej vrazil pažbou do rebier. Chixulovi sa rozletela hlava, načo som sa ho chopil ja – vytiahol som mačetu a odsekol som mu ruku, potom som doňho kopol a díval som sa, ako tupo dopadol z piateho poschodia. V duchu som zajasal – už len šesť chixulov! Pekne som si ich zrátal, jeden, dva, tri, štyri, päť...moment! Nevidel som šiesteho. Otočil som sa asi o desať stupňov, keď moje rameno zasiahla mohutná ruka. Mačeta mi vypadla z ruky a zletela zo strechy. K chixulovi, ktorý ma držal za rameno a naťahoval ku mne zubatú hlavu, okamžite priskočila Lia a rozstrelila mu brucho. Bezvládne telo padlo na chrbát, raz sa myklo a znehybnelo. „Posledný náboj.“ vzdychla Lia, vložila brok do komôrky a priložila si hlaveň k bruchu. „Moment, čo to robíš!“ skríkol som a hodil som sa po hlavni. Odklonil som ju, no nechtiac som pred ňu strčil ruku. Keď brok vystrelil, poranil Lii bok – nič vážne –, no mne prešiel cez dlaň. Zvreskol som a padol na zem. Chápal som Liine zamýšľanie – ďalších päť chixulov a žiadne náboje, aj ja som to videl na samovraždu.
Roztrasene som sa pozrel na ruku – dlaň tam nebola. Len diera. Krvavá diera, cez ktorú presvitalo večerné slnko. Chrchlanie chixulov bolo čoraz bližšie. Pozrel som na Liu.
„Zodvihni ma, mám nápad.“ zachrapčal som. Vzala ma pod pazuchu a pomohla mi vstať, potom na mňa spýtavo pozrela. Odtlačil som sa od nej a spravil som asi dva kroky k chixulom. Tí, pre moje prekvapenie, zastali, a pozorne sa na mňa dívali. Teda, nedívali sa na mňa, ale na moju ruku! A vtedy sa ku mne dostavila tá myšlienka. Otočil som sa k Lii, zodvihol som ruku vysoko nad hlavu a začal som kričať.
„Poďte si po mňa, vy svine! Presne tak, poďte, poďte! Dajte si kúsok, tá krv je čerstvá! Lia, ty bež k tej posranej trhline, makaj!“ kričal som a behal som po streche. Nohy ma boleli, stratil som veľa krvi, no s vypätím síl som na seba nalákal všetkých chixulov.
„Čo to robíš?!“ zrevala Lia. „Preboha, proste skoč!“ skríkol som na ňu, potom som sa pomaly usmial. „A hej, asi to bola moja vina. Pozdravuj doma!“ S týmito slovami som sa rozbehol k okraju strechy. Keby to bol film, tak by bola táto scéna v spomalenom zábere. Bežal som, čo mi sily stačily, za mnou päť monštier. Zozadu som počul Liin krik, no snažil som sa ho ignorovať. Tesne pred okrajom som spravil krátky oblúk, aby som sa dostal za chixulov. Potom som pridal ešte viac, doslova som potil krv. Hlavou mi prebleskovali všetky zážitky z tejto reality – zarastený štadión, výhľad na mesto z vlaku, strýkov dom, hlavná stanica, vodník, Rooster, jeho smrť, desivá škôlka, a nakoniec celý Yank. Zamrzelo ma, že sme ho prešli oddelene. Keby sme sa nerozdelili, možno by som to prežil.
Bolo to tu. Posledný raz som sa otočil – Lia na mňa stále nemo pozerala. Teda, ústa mala otvorené, kričala, no ja som ju nepočul. Posledný raz som zamával, snažil som sa vryť si jej tvár do pamäte – rozhodne radšej ako tváre znetvorených ľudí na druhej strane výhľadu. Potom som naširoko rozpažil ruky, objal som všetkých piatich chixulov. Odrazil som sa. Nohy sa odlepili od zeme, žalúdok sa mi zachvel. Do tváre sa mi začal opierať vietor – padal som. Obludy boli podo mnou. Bolo mi jedno, že mi jedna z nich vryla ruku do brucha. Necítil som bolesť. Necítil som, ako mi druhý chixul rozsekol stehno, ani to, ako mi potrhal zápästné svaly. Už som bol prakticky mŕtvy. Aj keby som prežil, žil by som tak štyri minúty. Odvážil som sa pozrieť ponad hlavy oblúd – prekvapilo ma, ako rýchlo sa zem priblížila. Potom ma objala večná tma.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár