Čo znamená smrť? Prestane vám biť srdce? Mozog sa vypne? Pre mňa smrť znamenala nekonečná černota, v ktorej som sa ocitol po dopade na tvrdú pôdu okolo Yankeewoodu. Chixulovia naokolo mňa sa rozleteli na stovky kúskov, leteli nocou a žiarili ako hviezdy. Pozrel som na svoje ruky – tiež žiarili, jasnejšie než Mesiac na nočnej oblohe. Cítil som sa, akoby som bol v hustom pudingu. Urobil som pár temp dopredu. Stále tma. Napadlo mi, že ak je po smrti človek odsúdený na večnosť v tejto kaši, to som radšej mohol proti chixulom bojovať. Zaujímavé však bolo, že sa mi zahojili rany. Telo som mal prakticky dokonalé, bez jedinej modriny či škrabanca, ktorými pred dopadom doslova hýrilo. Zazdalo sa mi, že moje svetlo začína jasnieť. Nie, nezdalo sa mi to, ono skutočne naberalo na sile! Z rúk a nôh mi prúdili silné stĺpce svetla, ktoré však nič neožiarili. Začala mi svietiť aj hlava, za chvíľu ma svetlo objalo ako biela prikrývka, cez ktorú nebolo nič vidno.
Prebral som sa s hlbokým nádychom, ako keď sa človek po dlhej dobe vynorí z vody. Tričko sa mi lepilo k chrbtu, bol som celý spotený. Cítil som, že sa opieram o tvrdé sedadlo. Žeby nejaká čakáreň pred nebeskou bránou? Otvoril som oči. To, čo som zbadal, nebola ani nebeská brána, ani žiaden svätý. Do tváre sa mi díval starý, obézny chlap, ktorý mal čelo asi tak spotené ako ja chrbát.
„Chlapče, vstávaj!“ zahučal mi do tváre. „Sme na konečnej.“ Nervózne som sa poobzeral. Sedel som v autobuse. Na konečnej. Bol úplne prázdny, vnútri som bol len ja a vodič. Pod nohami som mal športovú tašku, z ktorej vytŕčal kúsok tenisky. „Prepáčte, ja len..“ zakoktal som sa. Nebol som mŕtvy, bolo zvláštne hovoriť. „Len som zaspal.“ „To je pekné.“ uškrnul sa vodič a ukázal na dvere. „A teraz padaj.“ Potácavo som sa postavil, tašku som si prehodil cez plece. Mal som veľmi zmiešané pocity. A nie celkom som si pamätal, čo sa stalo. Pád som si pamätal, to hej. No skoro nič predtým. A nikoho. Vyšiel som z autobusu, niečo mi nahováralo, že dnes nie je škola. Vo vrecku mi zapípal mobil. Vybral som ho – prišla mi správa.
Nazdar, dnes nie je škola. Corn nám to hovoril, ale, ako dobre vieš, nie vždy dávaš pozor. Nie, nebola škola. Prešiel som teda cez ulicu na druhú zastávku autobusu, ktorý by ma odviezol rovno domov. Sadol som si na lavičku a prešiel som si rukou po dlani. Bolela ma. Asi som si ju v autobuse prisadol. Znova som pozrel na mobil, aby som skontroloval čas. Bolo deväť hodín. Autobus šiel o štyri minúty. Rozhodol som sa teda, že sa pokúsim rozpamätať. Vôbec mi to však nešlo. Len pád. Marilo sa mi, že som nepadal sám. Tiež sa mi zdalo, že ten, kto padal so mnou, padal mojou vinou. Ale to boli len pocity. Chvíľu som len tak sedel, potom predo mnou zastal autobus. Znova som nasadol a cvakol si lístok – v peňaženke som ich nosil pár navyše, keby náhodou. Sadol som si úplne dozadu a začal som si v hlave opakovať chemické vzorce. Bola to jediná vec, ktorá ma mohla udržať pri vedomí, pretože som ju z hĺbky duše nenávidel. Musel som vyzerať ako idiot – pred zastávkou, na ktorej som mal vystupovať, som sa pristihol, že sa dívam do okna s otvorenými ústami. Potom som vystúpil a došiel domov. „Čo sa stalo?“ pozrela na mňa podozrievavo mama, keď som zavrel dvere. „Dnes nebola škola. Včera nám to hovorili, len som na to zabudol.“ „Hm.“ prikývla. „Maylo spí, ty by si mohol ísť pomôcť novým susedom.“ „Novým?“ nadvihol som obočie. V hlave mi prebleskla nejaká tvár, nezachytil som črty.
„Hej, prisťahovali sa sem z druhej strany štátu. Choď im pomôcť, majú tam nejaké veľké skrine!“ vyhnala ma znova za dvere. Vyšiel som pred dom a všimol som si kamión, z ktorého vysoký muž práve vynášal konferenčný stolík. Keď si ma všimol zoširoka sa usmial. „Ty musíš byť Nate!“ zvolal veselo a hneď mi podával ruku. Opatrne som ňou potriasol. „Ja som Henry. Choď, prosím ťa, pomôcť dcére, už sa nemôžem dívať, ako sa mocuje s tým kreslom.“ uškrnul sa a ukázal do kamiónu. Vnútri bolo dievča môjho veku, ktoré sa stále pokúšalo správne zachytiť kreslo, aby ho mohla zodvihnúť.
„Počkaj, pomôžem ti s tým.“ priskočil som k nej a pomohol som jej zodvihnúť kus nábytku. „Ja som Nate.“ „Lia.“ zamrmlala a pozrela na mňa. Ak by som mal presne popísať pocit, ktorý som vtedy dostal, povedal by som len déja vu. Keď som dopomáhal so sťahovaním, vrátil som sa späť domov. Trvalo to dosť dlho, až do podvečera. Bol som dosť unavený, takže som do seba rýchlo nahádzal večeru a šiel som ku mne do izby. „Ty už ideš spať?“ zavolala na mňa mama. „Hej, som nejaký unavený.“ odpovedal som cez pol bytu. „Dobrú.“
„Aj tebe.“ počul som cez rachot televízora.
Už som zhasínal svetlo, keď vtom som si všimol, že mi z batoha trčí nejaká kniha. Vytiahol som ju a pozorne som ju prezrel. Na koženom obale bol červený fľak, strany boli zahnednuté, akoby poliate kávou. Zvláštne páchla, hnilobou a burinou. Keď som ju otvoril a prečítal som prvú vetu, ústa sa mi roztiahli do širokého úsmevu a oči mi zažiarili.
Zostalo nás tu desať, opustili celé mesto – Gestapo robí pravidelné hliadky, my sa ako-tak skrývame. Zostali sme sami.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár