23:04
Jachta Morning Princess
Jadranské more
Do uší mi udierali tupé basy a prenikavé výšky, ktoré sa šírili z veľkých reproduktorov. Pred očami som mal zahmlené, krv premiešanú s alkoholom, na chrbte a rukách som cítil dotyky okolo stojacich ľudí. Tá noc bola veľká. Narodeninová oslava Michaela Stevensona, syna prvotriedneho plastického chirurga Daniela Stevensona. Boli tam pozvaní všetci. Vlastne len tí, ktorých rodičia nemali na konte menej než zopár melónov. K nim som, pochopiteľne, patril aj ja. Cliff James Taggart, druhorodený syn výrobcu a dodávateľa zbraní Franklina Taggarta, majiteľa Taggart Corp. Jachta patrila Michaelovi a veľa ľudí som tu nepoznal, no o zábavu bolo postarané. Tri dni v strede mora bez otravných dospelých. Hektolitre alkoholu, drogy, hudba, nezáväzný sex. Jednoducho zábava pre pravých zbohatlíkov. „Idem na záchod!“ zahučal som do ucha Paulovi, ktorý vedľa mňa tancoval s dvoma černoškami. Len neurčito prikývol a ďalej sústreďoval všetku svoju energiu do pohybov tela, ktorými nemienil skončiť na tanečnom parkete. Predral som sa ľuďmi do podpalubia, lakťom som otvoril nestabilné drevené dvere, sadol som si na zaklopenú misu a zamkol som sa. Chvíľu sa mi krútila hlava, po minúte sa mi zrak vyjasnil. Tlmené svetlo mi dopadalo na krátke vlasy pieskovej farby a zlievalo sa mi dole po opálenej pokožke. Nemotorne som sa postavil a zadíval som sa do zrkadla. Jasné modré oči som mal dosť zakalené, pohľad mi krúžil po okolí. Mal som pootvorené ústa, trochu akoby som vyšiel z cvokhausu. Mal som chuť si dať facku, no nejako som sa neodhodlal. Namiesto toho som sa vyvalil von z toalety, späť do víru bujarej oslavy. Namieril som si to k barovému pultu, za ktorým stál vysoký plešatý chlap, ktorému na tvári pohrával široký úsmev. Ťarbavo som si sadol na vysokú stoličku a ruky som si skoro až po ramená vyložil na stôl, aby som sa udržal v ako-tak stabilnej polohe.
„Čo to bude?“ zakričal barman, aby prehlušil hudbu. „Nič.“ pokrútil som pomaly hlavou, dívajúc sa do stola. „Zatiaľ nič.“ „Ťažká noc?“ zazubil sa a oprel sa o lakte. „Bež sa vyspať, Cliff, zajtra na obed by sme mali pristáť. Tak nech nevyzeráš, akoby ťa valcom prešli.“ „Mhm.“ prikývol som neurčito a odtisol som sa od stolu. Nejakým zázrakom som sa dostal ku kapitánskemu mostíku, kde som vytiahol vysielačku. Bol som v tej chvíli na lodi asi najtriezvejší, tak som chcel zavolať do prístavu a uistiť sa, že ďalší deň bude voľné miesto. Prečo som volal po jedenástej? Neviem, ale opitý ľudia veľa vecí nevedia.
Vzal som vysielačku k uchu, no nepočul som klasický šum. Trocha som ňou zatriasol, ale nič sa nestalo. Vtom som si všimol, že žiadne svetlá na kapitánskom mostíku nesvietia. Žiadne kontrolky, diódy, ani obrazovky. Tma, bez signálu. Pozrel som von oknom, rovno po smere plavby lode. Chvíľu trvalo, než si moje oči zvykli na tmu, no keď sa tak stalo, rozoznal som pred loďou hmlistý závoj, ktorý sa lenivo prevaľoval nad pokojným morom. Asi len nejaké statické somarinky, napadlo mi. To bol určite dôvod, prečo sme nemali signál. Pokrčil som plecami a zišiel som späť do hlavnej sály, odkiaľ sa schádzalo do kajút. Cestou som ešte vzal do ruky noviny, ktoré ležali na stole. Nechápavo som prečítal titulnú stránku. Ropný tanker havaroval pri pobreží Chorvátska! Stovky obetí!. Nejaká konina. Tankery predsa nechodia pri pobreží.
Zhnusene som odhodil noviny do koša a zišiel som do mojej kajuty. Zamkol som dvere, zatiahol závesy na okne, zhasol svetlá a zaboril tvár do vankúša. Neobťažoval som sa vyzúvať sa, poťažmo prezliecť sa z prepoteného oblečenia. Spánok na seba nedal dlho čakať a keď prišiel, bol dlhý a tvrdý. Až natoľko, že som nadránom nepočul krik, ktorý sa ozýval z paluby lode.
Podporučík William Bay sedel na dosť nepohodlnej stoličke v strede veľkej oválnej miestnosti. Pred ním bol masívny mahagónový stôl a za ním sedel chlap obrastený tukom, so šedivejúcimi vlasmi, prasacími očkami a – bohužiaľ – na ramene mal odznak vyššej šarže, než ktorou disponoval Bay. „Ako ste si mohli dovoliť pustiť ich až k Brusselu?!“ reval na Willa a udieral mäsitou päsťou do stola. „Ako je vôbec možné, že nepriateľ v priebehu štyroch dní zdevastuje od juhu až na sever celú západnú a strednú Európu?!“ „Major Hopkins, pane...“ začal Bay, no to už sa naňho spúšťala ďalšia salva nadávok. Major spomenul všetko – od zdemolovaného pobrežia Chorvátska, cez vyplienené mestá vo vnútrozemí, stranenú Paríž, Berlín, Rím, až po posledné línie defenzívy, ktoré sa dosť úboho bránili na pobrežiach Nemecka, Belgicka, Holandska a Francúzska.
„Pane...“ začal znova Will, tento krát sa k slovu dostal. „Je tu hora problémov, ktoré nepriateľ priniesol. Útočia výlučne v noci,“
„Nočné videnie, termálne zameriavanie!“ skríkol Hopkins. „Skúšali sme, nevyžarujú žiadne telesné teplo a na radaroch nie sú vidieť.“ pokrútil hlavou Bay. „Tma im hrá do karát, navyše keď útočia, muži sa úplne uzavrú do seba, akoby sa báli. Videl som tam chlapov z Iraku, zocelených v boji, ako si v rohu stanu objímali kolená a plakali. Neviem, aké sú to technológie, no ak sa tento spor vyvinie do svetovej vojny, nevyhráme.“ „Svetovej vojny?“ nadvihol obočie major a postavil sa, čo mu však na výške veľmi nepridalo. „To nebude svetová vojna. Podľa informácií z frontu to bude jednoducho genocída ľudstva. Ja sa však pýtam,“ prešiel okolo stola a postavil sa vedľa mňa. „Prečo to tak je?“ „Ako som už povedal, je skoro nemožné,“ „Nič nie je nemožné!“ stisol Bayovi tuho rameno. „Verím vám, ste fajn chlap, no ste mäkký. Prečo proti nim jednoducho nepošlete vašich najlepších chlapov?“
„Pretože by zomreli?“ pozrel naňho Will nechápavo. „Pane, hovoríte dosť z cesty.“
„Hovorím v mene národa.“ pokrútil hlavou Hopkins. „Národ chce žiť. Aj vy chcete. Je tam toho, pár vojakov zomrie, no koľko ľudí bude zachránených?“ „Major Hopkins, možno by bolo oveľa logickejšie poslať tam lietadlový útok.“ navrhol Will opatrne, aj keď som vedel, čo sa spustí. „Lietadlá? Bomby?“ zrúkol major. „Chcete zničiť Brussel len preto, aby ste vykynožili nejakú pliagu?! Tak to tam môžem ísť sám a vystrieľať ich do jedného, nie?“
„Tak prečo tam nejdete?“ uškrnul sa William. Celkovo si neuvedomil, čo povedal. No major si to uvedomil veľmi presne. Stíchol, posadil sa späť na stoličku a na tvári sa mu rozhostil širokánsky úsmev. Bay vedel, že osud mám už spečatený.
„Na to mám predsa ľudí, ako ste vy.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár