Ja viem, odišiel som, lebo ma moja povinnosť volala a nemal som už toľko času, aby som k tebe chodil na tie tvoje rožky a ty si ich neustále piekla, no nemal ich kto jesť. Niečo si síce rozdala iným, no tvojím najväčším odberateľom som bol stále ja.
A tak keď som raz za čas prišiel domov, stále som ťa navštívil a snažil sa ti vyjesť všetko, čo ti ešte ostalo(a bývala toho pekná kopa). No niečo sa stalo. Zase som bol dlho preč a keď som sa vrátil, tak ma čakala len kopa suchých rožkov, z ktorých sa už len ťažko dalo odhryznúť a nieto ešte ich poriadne požuť, prehĺtnuť a stráviť.
Dúfal som, že časom budeš piecť ako kedysi, no to sa nedialo, ba priam opak, piekla si ich čím ďalej, tým horšie. Nevedel som čo mám s tým robiť a tak som si začal so sebou stále nosiť mlieko a stále som si ich doň máčal. Nebolo to ono, no bolo to už oveľa stráviteľnejšie.
Ale aj to ma už po nejakom čase prešlo a tak sme sa museli vážne porozprávať o tom, prečo už nepečie tak ako niekedy. Oboznámila ma s tým, že ona pečie stále rovnako, rožky boli stále stvrdnuté preto, lebo som si ich pravidelne neprihrieval. Dobre, uvedomil som si, že mala pravdu, že si ich musím pravidelne prihrievať, aby nevyschli.
Ja som poslúchol a opäť sa to konečne blížilo k dokonalosti samej a jeden čas, keď som bol dlhšie doma, tak to aj bola dokonalosť sama... proste nebíčko v papuľke.
No znovu sa niečo pokazilo. Znovu ma povolala povinnosť a ja som musel odísť. A vtedy sa stalo niečo, čo sa nemalo stať.
Ďaleko od domova si poctivo prihrievam svoje rožky, keď zrazu spoza rohu vyšla šiška. Ale nie taká, aké nám robili v jedálni na základke, ale táka okrúhla s hrubou ružovou polevou a veľkou dierou v strede, po ktorých slintajú policajti v amerických filmoch. Presne taká. A čo čert nechcel, začala sa mi prihovárať(doteraz ma stále len obchádzala).
Ja omámený jej ružovou farbou, sladkou polevou a veľkou dierou musím priznať, že som sa dlho nemusel nechať prehovárať(sebou, nie tou šiškou). A tak som síce s vnútorným rozporom(kvôli rožkom, ktoré mi stále chutili), ale predsa opýtal sa tej šišky, či si z nej môžem ochutnať.
"Samozrejme, no mysli nato, čo nechávaš za sebou" - odvetila
A ja celý natešený vnímajúc len prvé slovo jej poslednej vety som ju schrústal celú.
Nemôžem povedať, že mi nechutila, to nie, no nebolo to ono. Ale na môj údiv som stále cítil v ústach tú sladkosť(čítaj trpkosť) a nechcela zmiznúť a vedel som, že jediný spôsob ako s tým pocitom seknúť, bolo priznať sa mojej dvornej kuchárke, že som ochutnal z inej piecky.
Ako som si zobral do hlavy, tak som aj vykonal(samozrejme aj pod vplyvom iných udalostí) ,ale teraz to radím na prvú priečku chýb svojho života, lebo viem, že tie tvoje rožky mi už nikto nikdy nenahradí a môžem ľutovať, že som sa kedy opovážil jesť niečo iné ako tvoje rožky robené z lásky ku mne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak super