Pohľad vľavo, čierny taxi, čajka na streche. Aké prekvapenie, pozerá s výrazom plným hlúposti a agresivity, zaškrieka a zatrepe krídlami. Už idem, jesus.
Ulice sú dnes ráno zvláštne. Špinavé. Je 5:30 ráno a ja kráčam ulicami Edinu po sobotňajšom záťahu ohlasujúcom začiatok festivalu Fringe. Smetiari sú už v pozore a snažia sa likvidovať čo vidia, bezďáci ešte stále spia opretí o Starbucks,slnko zalieva prázdnu Princess road. Teda prázdnejšiu ako zvyčajne, je na nej asi 20 turistov, ktorí správne odhadli, kedy sa treba vybrať za krásami mesta. Odprevádzam priateľku do jej práce, pusa na pekný deň a škrekot čajok ako hudobná kulisa. Už idem, jesus. Priateľka odprevadená, môžem smerovať do postele no najprv si treba zažiť túto nádheru znova. „Some fries man?“ párty nekončiaci okoloidúci ma ponúka a ja mám pre neho rovnakú odpoveď akú dávam tým príjemným osobám za pultom v Mekáči. „No thanks.“ očakávam cheers no príde „that´s just some fries man, dont make such a big deal out of it“. Okey teda, zrejme sa v svete náhodného partymana odohralo o zopár viet viac ako v tom mojom. Pri St. Giles´ katedrále je na zemi srdce z kameňa, krásna vec nebyť toho, že tradícia káže z nejakého poverčivého dôvodu, napľuť doprostred. Taký oxymoron. Ako celý Edinburg. Pár metrov od toho schádzam hradnými schodmi a môj zrak pritiahne ďalšia okrídlená mačka, zúrivo sa snaží vydolovať z krabice, ktorá bola nechaná pred barom, nejakú potravu. Vidím, že krabica je plná fólii, takých v akých sa skladuje mrazená pizza, žiadne jedlo tam nenájde. To však tá agresívna biela lietajúca vec ešte nevie, keď okolo nej prechádzam spustí sa to isté škriekanie a trepotanie krídlami. Už idem, jesus. Kašlem na čajky a obzerám sa dookola, aby mi neuniklo niečo podstatné, každý bar má vyvesenú pracovnú ponuku, čiže existujú aj krízové scenáre, hrad sa čnie nado mnou a rovno predo mnou miesto, kde vám na mieru ušijú kilt. Obchod natretý na červeno, sivo a zeleno, s maličkými vežičkami na vrchu a hradom v pozadí. Toto je najškótskejšia vec akú som zatiaľ videl. Zastavím sa ešte v express tescu, lieky a banány, ani po jedno sa u nás nechodí do tesca. Predavačka s burkou o šiestej v nedeľu v malinkatom tescu na rohu s perfektne zrozumiteľnou angličtinu sa na mňa usmeje a ja vychádzam do slnkom zaliatej ulice. Trepot krídel a škrekot. Veď už idem.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár