„Pán Muller, môžete mi stlačiť pravú ruku? A čo ľavú? Stlačte mi ju silno.“ do dekurzu značím žiadnu voluntárnu motoriku a pokračujem vo vyšetrovaní. Pán Muller je hospitalizovaný už mesiac, resuscitovaný a defibrilovaný včasne. Existovala reálna šanca, že jeho mozog nebude výrazne poškodený. Nález tomu nenasvedčuje. Ja sa oňho starám už týždeň a deň čo deň ho nachádzam v rovnakom stave. V inej polohe no rovnakom stave. Sesterská starostlivosť je tu vynikajúca. Väčšina pacientov je v bezvedomí a vyžadujú si obrovskú mieru starostlivosti, polohovanie, umývanie, kŕmenie. Aby sa predišlo preležaninám, musia pacientov otáčať, krútiť a masírovať každé dve až tri hodiny. Keď vidím tie útle žienky a tých 120 kilových pacientov, môj obdiv voči nim iba rastie.
Keď sú sestry hotové so svojimi úkonmi, prichádza rehabilitačná sestra. Úplnou náhodou zistím, že je Slovenka a hneď si získa moje veľké sympatie.
„Si hotový?“ ozve sa Nina od vedľajšej postele.
„Skoro hotový.“ snažím sa komunikovať v nemčine, niekedy si pripadám ako škôlkar so slovnou zásobou 200 slov. Uložím dekurz do počítača, vyzlečiem si zásteru a rukavice a spoločne kráčame na vizitu.
„Pán Muller je na tom stále rovnako, vlastne horšie, včera mal melénu (natrávenú krv v stolici).“ hovorím Nine po ceste.
„Včera som začula lekára vravieť, že je vo vegetatívnom stave a že v takomto stave môže byť ešte roky. Rodine dali možnosť nechať to na prírodu. Vraj to zvažujú ale chcú ešte počkať.“ vysvetľuje Nina a mne sa pred očami vynorí fotka veľkej rodiny, ktorú ma pacient nalepenú nad posteľou.
Po ceste sa k nám pridá Michael a ako hviezdne trio smerujeme do prvej izby, kde hŕstka lekárov na čele s profesorom Gottfriedom (Gottfried po nemecky = božský pokoj, príznačné) začína vizitu. Chodia od postele k posteli a referujú stav pacientov, zachytím každé 7 slovo vo vete a snažím sa vytvoriť si obraz o pacientoch, ktorých som ešte dnes nevyšetroval. Nemčina. Tak ťažko sa učí a tak ľahko sa zabúda. 5 rokov na gymnáziu je už dávno zabudnutých, 5 mesiacov, ktoré som jej venoval pred odchodom sa ešte nezačalo prejavovať. Je to súboj. Moji dvaja kolegovia sú bezchybný v angličtine a teda väčšina našich konverzácii prebieha v nej.
Prichádzame k pacientke Christine. Do nemocnice prišla na vyšetrenie, ktoré ju malo odporučiť na zákrok, ktorý by jej zlepšil kvalitu života. Namiesto toho sa jej srdce rozhodlo priamo na stole zastať a len skorý a profesionálny zákrok lekárov ju priviedol späť. Bohužiaľ jej srdce je stále slabé a vred predkolenia ju ešte viac oslabuje. Keďže jej srdce je skutočne na konci so silami a nestíha cez pľúca pretlačiť dosť krvi, lekári urobia rozhodnutie napojiť ju na mimotelový obeh. Nad týmto rozhodnutím sa mi mierne zastaví rozum.
„Dobre som rozumel, že ju chcú napojiť na ECMO (mimotelový obeh)?“ pýtam sa vedľa stojaceho Michaela.
„Áno, venovenózne ECMO.“ odpovedá, akoby sa nechumelilo.
Z učebníc viem, že ECMO sa dá použiť ako podpora obehu pri zlyhávajúcom srdci ale myslel som si, že také niečo sa deje len v Greys anatomy a v sci-fi seriáloch.
Očividne nie keďže prichádzajú cievny chirurgovia a zavádzajú vstupy do stehnovej a krčnej žily. Pohľad na také niečo je úžasný. Na jednom konci neokysličená krv z pacientky odteká a druhým koncom je už okysličená vpravovaná späť pred pravé srdce.
Po vizite, tak ako každý deň, obchádzame pacientov a dokončujeme svoje dekurzy. Keď sme so všetkým hotový je na rade káva. Stojíme pri lekárskom pulte, vychutnávame si kávu za pípania 8 monitorov pozorujúc 32 kriviek.
Intenzívka je plná prekvapení. Jednu chvíľu sa nedeje vôbec nič a každý je stabilný a o 5 minút kolabujú dvaja naraz a neviete, kam sa skôr pozerať.
Každý deň sa stretávame s niečim novým a každý deň nás prekvapí ešte viac.
„Na jednotku príde zaujímavá pacientka, choďte ju prijať, natočte EKG a zaveďte jej arteriálnu linku.“ hovorí na nás Oberarzt a my naradostení, že máme pred sebou niečo zaujímavé, kráčame do izby číslo jedna.
Pacientka je korpulentná, veľmi dýchavičná a je na nej vidno, že sa má zle.
„Pani Schuffová, ako sa Vám darí? Čo Vás sem privádza?“ využívame fakt, že pacientka je pri vedomí a snažíme sa z nej vydolovať anamnesticky zaujímavé informácie. Na čo pacientka reaguje tým, že sa rozplače.
„Pani Schuffová, čo sa Vám stalo, čo Vás trápi?“ Nina zapína empatický mód.
„Môj syn mi včera zomrel, bol vojak, išiel na misiu a už nikdy sa nevráti.“ túto smutnú vetu mi musí Michael preložiť. Vyšetrujeme ju s prizeraním na jej psychický stav, všetky nálezy zapisujeme a snažíme sa vytvoriť si predstavu o diagnóze.
„Tak čo ste našli?“ pýta sa dozorujúci lekár.
Popisujeme naše nálezy a snažíme sa z jeho tváre vyčítať, či smerujeme správne.
Nesmerujeme.
„Pacientka má Tako-tsubo kardiomyopatiu.“ hovorí nám.
Ja a Michael sa na seba pozrieme, obaja sme už o nej počuli. Ja musím v pamäti pátrať oveľa hlbšie ako on ale v určitom momente mi to dopne.
„Syndróm zlomeného srdca?“ pýtam sa.
„Presne ten. Incidencia ? Veľmi veľmi raritná. Dobre si pacientku prezrite, vyšetrite a zapíšte.“ odchádza.
V živote by mi nenapadlo, že uvidím niečo, čo sa v učebniciach popisuje ako raritné. V minulosti som zatiaľ takú šancu nemal a preto z nej ťažím najviac ako sa dá. No naša snaha je prerušená pacientom z lôžka číslo tri.
„Nechajme ma v kľude umrieť. Ja som už skutočne mŕtvy. Nechajte ma dofrasa.“ pacient vykrikuje v nemčine a kontext si viac menej domýšľam. V tom príde ďalší výkrik, veľmi komplikovaná nemčina. V izbe sme my traja a dve sestry. 4 z 5 okamžite spustia smiech. Pacient očividne povedal „Všetko bude zasa v poriadku, len ma musíte nechať prejsť sa bosého po čerstvo pokosenej tráve.“
A teraz sa už smejem aj ja. Prejavujú sa u neho vedľajšie účinky jednej z terapii, ktorú musel vysadiť pre plánovanú operáciu srdca. Po dvoch dňoch už pacient na nikoho nekričí a jeho vety pomaly začnú dávať zmysel.
Každým dňom na tomto oddelení sa učím množstvu praktických aj teoretických vecí. Profesor Božský pokoj nám vysvetľuje zásady starostlivosti o šokových pacientov, ako ovládať ventilátory, ako ordinovať tekutiny, atď. Po troch týždňoch sa už na oddelení cítim ako doma. Pred veľkou vizitou uvarím tri kávy a spolu s Ninou a Michaelom si ich vychutnávame. Je to náš posledný deň na tomto oddelení a tak sme sa rozhodli, že dekurzy a vyšetrenia budeme robiť spolu.
Pri každom pacientovi si hovoríme, ako sa za tie tri týždne zmenil alebo nezmenil. Izba číslo jedna komplet obsadená novými osadníkmi, ktorých osudy už neuvidíme.
Izba číslo dva a posteľ číslo štyri.
„Pán Muller, ako sa Vám dnes darí?“ posledná rutinná otázka rutinného dekurzu. Chcem pokračovať k prosbe o stlačenie ruky, keď v tom ma vyruší neznámy hlas.
„Dobre, mám sa dobre, len už dávno som nebol taký unavený.“
A v tom momente by niekto mohol urobiť fotku nás troch a nalepiť ju do výkladového slovníka k fráze „padla im sánka“. Hlas totižto patril pánovi Mullerovi, ktorý si pre nás na posledný deň pripravil najväčšie prekvapenie našej celej stáže.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
anitchka
25. 5.mája 2016 20:15
Super
Napíš svoj komentár