„Čšššš ja to nechcem vedieť.“
„Tento seriál zažalujú všetci, čo strávia viac ako minútu jeho sledovaním.“
„Namýšľaš si, nemyslím, že ho niekto vôbec bude pozerať.“
Vankúš pristane rovno uprostred mojej hlavy a ja sa ocitnem v tesnej blízkosti bielej maľovky.
„Náhodou, keď môžu ľudia šalieť za Greenom môžu si poplakať aj pri mojom príbehu.“
„Nie žeby mladí ľudia s lymfómom neboli na zaplakanie ale odmietam veriť, že ty chceš, aby ľudia plakali kvôli takej maličkosti ako je tvoj Hodgkin.“
„Filip prestaň, radšej mi povedz, ako sa má Mirka.“
S Kikou sa vidím asi 6ty krát v živote, má lymfóm, takého rezistentného hajzla. Skúšali naňho až nezákonné množstvo chemoterapie, ožarovania a raz sa ho pokúsili vyzerať klasickým drastickým spôsobom. Pokus zlyhal, všetky do jedného zlyhali. Tento bastard sa rozhodol, že v polovici terapie zmení svoju genetickú výbavu a stane sa rezistentným na liečbu. A tento hnusný vtip spravil tri krát.
Sme kamaráti lebo mňa zaujímajú lymfómy a ona jeden má a nie len preto. Stretli sme sa tak, že som na ňu prevrátil stojan s infúziou, keď sa prechádzala po chodbe a ja zas raz nestíhal na dohodnuté stretnutie a ako Flash utekal po chodbe nemocnice. Vtedy som ešte nevedel, čo v nej rastie a ako veľmi nás to spojí, viete ľudia s infúziami môžu mať čokoľvek, aj zastavené prdy. Tie nemala, teda to som sa nepýtal.
Tento šiesty krát sedím na jej posteli na oddelení hematoonkológie a som tu ako civil, ako návšteva, poslušne som si obul modré návleky a priniesol mandarínky.
Vyzerá biedne, je mi z toho smutno ale nedávam to najavo, hrám sa na silného optimistu, klamem dvoch ľudí naraz, ju aj seba.
Dohodli sme sa, že ju prídem rozveseliť aspoň raz za jej pobyt ako ospravedlnenie za tú infúziu. A teda už tu sedím šiesty krát. Ten hajzlík v jej hrudníku ma začína dosť intenzívne nasierať. Nie žeby som nebol ochotný sem prísť kedykoľvek ale radšej by som s ňou uzavrel dohodu, že sa stretneme každý mesiac pred nemocnicou, zakývame tomuto oddeleniu a pôjdeme do čokoládovne.
„Filip nemám sa dobre.“ … viem, vyzeráš na to.
„Tak už prosím ťa pošli toho vyžierača tvojho organizmu do kelu, mám ti zasa zaspievať Let it go keď mu nestačilo ten jeden raz ?“ naozaj som jej to celé zaspieval, Idina Menzel by sa asi zastrelila ak by to počula.
„Čo si myslíš o Petrovom návrhu ?“ navrhol jej pokúsiť sa ešte raz vyrezať ho.
„Vieš, že ja s ním absolútne súhlasím, ten chlap kvôli tebe letel do Kanady, aby ti zohnal to posledné chemo, ak to podľa neho môže vyjsť, poď do toho.“ snažím sa, fakt tomu chcem aj ja veriť. Nastalo ticho.
„Myslím, že Filipa by babi žrali a Mirku neznášali, ale Filipa by musel hrať Ed Sheeran. Všetci by si mysleli, že ja sa vyliečim, Mirka ťa bude upodozrievať že so mnou niečo máš a pritom budeme len kamaráti. Potom ti dá kopačky lebo ti nebude veriť, my budeme mať jeden šialený úlet ale rozhodneme sa to pre dobro veci nechať tak, ale nebudeš si istý svojimi pocitmi lebo ja som onkologický pacient a možno ma aj miluješ a možno je to len ľútosť a budeš zmätený a von bude bude hrozný lejak. Potom sa zhorším, budem na tom katastrofálne ale stále budem neuveriteľne sexy, zazvoní ti telefón, na obrazovke moje číslo ale hovor bude od mojej mami, ty v daždi pobežíš do nemocnice, na chodbe pred izbou stretneš Petra a ten ťa sem nepustí, len ťa objíme a ty pochopíš, že si to nestihol a že som bola tvoja životná láska a že si ma nechal ísť....“
„Mala by si prestať čítať Greena ale tak akože hneď.“ mal som ju zastaviť hneď na začiatku. Green by mal byť na zozname zakázanej literatúry na onkologických oddeleniach.
S Kristínou hrávame hru. Ako by vyzeral tvoj život ako americký seriál. Je to riadna kravina, obaja to vieme, no v amerických seriáloch je možné viac menej všetko a tak už od tretej mojej návštevy vymýšľame alternatívne konce k tejto situácii. Tento je úprimne najbližšie k pravde ale nie v tom, čo k nej cítim, ale ako končí.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár