„Nemožné, po takejto dávke určite nie, skontrolujte si uzemnenie.“ doktorka od anestézy hovorí mojím smerom. Kvapôčka potu sa objaví na mojom temene a vydá sa na obhliadku môjho južného terénu, cítim jej pristátie v driekovej oblasti. Je možné, že som zabudol pripojiť uzemňovací kábel? Možné to jednoznačne je, som tu týždeň a nemám povesť nezábudlivého človeka, ide len o to, či som naozaj zabudol. Prehmatávam kábel od pacientovej nohy až k veži, kde kábel smeruje a nachádzam ho zapojený presne do miesta, kde má byť. Úľava.
„Pacient je uzemnený.“ hovorím cez rúško, ktoré tlmí môj hlas.
„Tak v tom prípade to bude obturatorius.“ odpovedá lekár s desivými nástrojmi v ruke „ no len povedz mi syntopiu nervus obturatorius.“ Chvíľu si neuvedomím, že otázka smerovala na mňa a v momente, keď sa tak stane je už ticho dosť nepríjemné pre všetkých dookola.
„Pán doktor nechajte ho, je leto a mladý muž sa asi snaží z najväčšej miery nič tu nepokaziť, medicínske informácie sú momentálne tak hlboko, že aj keby ste kopali dosť dlho a hlboko, viac ako áno alebo nie by ste z neho nedostali.“ ticho prelomí doktorka od anestézy. Rád by som povedal, že sa mi uľaví no takéto situácie vo mne vyvolávajú stres a stres má veľmi neblahý vplyv na moje motorické funkcie, takže pán doktor ak chcete na seba prevrátiť vežu alebo odsávačku, prosím pokračujte. Moje vnútorné monológy ostanú vnútornými a doktor sa venuje tumoru v močovom mechúre pacienta. Do konca operácie na nikoho nič neprevrátim, nič neznesterilním a neutrpím ani ujmu na mentálnom zdraví. Pacienta začnú pomaly prebúdzať. Keď je už pri plnom vedomí a pripravený na prevoz, nastupujem na scénu. Preložíme ho na mobilné lôžko a hor sa na oddelenie.
Na oddelení ma už čaká ďalší pacient a sanitárka z oddelenia mi podáva holiaci strojček. Výborne, túto časť zbožňujem a sanitárka to na mojom výraze zrejme vidí „Ide na nefrektómiu, tomu vyhoľ celé brucho a ľavý bok.“ mohlo byť aj horšie, hovorím si, deň predtým tu bolo zopár obriezok.
„Dobrý deň pán D., som sanitár z operačného traktu, prišiel som vám pripraviť brucho na operáciu, musím vám ho vyholiť.“ úvodný rozhovor, lámem ľady.
„Jasné nech sa páči.“ pacient znie vystrašene, vyhŕňa si bielu anjelku, košeľu, ktorú dávajú pacientom pred operáciou „pán sanitár neviete ako dlho potrvá takáto operácia?“
„Prepáčte som tu len týždeň, vôbec netuším ale nebojte vám to zbehne raz dva.“ snažím sa aspoň trocha utíšiť jeho nervozitu.
„Dobre dobre, a vy tam budete?“ pokračuje v pýtaní.
„No niekde tam áno ale nie som súčasťou vášho operačného tímu.“ pokračujem v tíšení.
„Mohol by som vás poprosiť, idem pod anestézu prvý krát a trocha sa bojím toho, ako sa pod jej vplyvom budem správať, viete ja netolerujem ani alkohol, stačí mi málinko a som úplne iný človek, mohli by ste to prosím povedať pani anestéziologičke?“ už vidím pôvod nervozity.
„Toho sa vy nebojte, pani doktorka sa o vás dobre postará ale ak by sa čokoľvek dialo, určite jej to poviem.“ toto ešte možno bude zaujímavé. Zavŕšim svoje holiace dielo a poviem pacientovi, že o chvíľu sa uvidíme.
Pacienta privezú na operačku, sestrička od anestézy ho pekne ohadičkuje a pani doktorka mu podáva do žily bielu tekutinu. Pacient sa ešte snaží niečo vysloviť a už je v ríši kombinovanej inhalačno-intravenóznej anestézy. Operácia trvá dlho, doktor mu vyberá celú obličku a v momente, kedy ju vidím chápem, prečo mu ju vyberajú. Má veľkosť menšieho melónu a len z veľmi malej časti sa podobá na obličku, tumor ju prerástol naskrz.
Operácia prebehne bez komplikácii, pacienta o pár kíl ľahšieho pomaly prebúdzajú z anesteziologického opojenia a ja pozorne sledujem jeho reakciu. Pacient otvára oči, doktorka sa k nemu prihovára, uisťuje sa, že je plne prebudený.
„Pán D. ste hore?“ ubezpečuje sa doktorka.
„Už už je potom, tak rýchlo?“ pacient reaguje pohotovo.
V momente, keď sa doktorka presvedčí, že všetko je tak ako má byť presúvame pacienta z operačného stola na posteľ a hor sa na dospávaciu izbu.
Hneď ako pacienta odovzdám do dobrých rúk na oddelení, odnášam jeho obličku vo formaldehydovom náleve na patológiu. Veľkou škodou je to, že ako sanitár s pracovným zadelením na veľmi krátky čas sa nikdy nedozviem o aký nádor išlo a akú prognózu tento pán má aj keď by ma to ako medika veľmi zaujímalo. Z patológie sa ponáhľam, ešte nie je koniec operačného dňa. Na nikoho nič nezhodím, nič neprevrátim a deň sa pomaly blíži ku koncu. Odnášam papiere z operačky na oddelenie a jedným okom nakuknem na pooperačnú izbu, pacient bez obličky je hore a neprítomne pozerá do stropu. Opýtam sa sestričiek či smiem a keď od nich nepočujem nie a ani inú negatívnu odpoveď tak ich neodpovedanie beriem za súhlas a pretlačím sa cez dvere.
„Ako sa máte?“ pýtam sa pri posteli tlmeným hlasom, na izbe nie sme samy. Pacient na mňa rýchlo otočí hlavu a s veľkými očami na mňa spustí.
„Dúfal som, že sa zastavíte, tak ako to teda dopadlo?
„No tak obličku vám vybrali ale viac detailov vám musí …“ pacient ma zastaví.
„Nie nie ja myslím s anestézou, ako som sa správal?“ … a doteraz je pre mňa záhadou aké boli priority tohto veľmi príjemného pacienta.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár