....................................................................................
„Áno babi?“ na tablete som pauzol seriál a zdvihol telefón.
„Kázal si mi pripomenúť ti ten nelúpaný sézam tak ti volám.“ babka sa ozve v telefóne.
„Áno áno, už som ho kúpil, večer ti ho prinesiem, už som na ceste.“ odpovedám.
„Dobre, tak ešte šťastnú cestu.“ babka končí hovor.
„Ďakujem, ahoj.“ hovorím do zloženého telefónu keďže babka zvykne zložiť ešte pred mojou poslednou reakciou.
Sedím v kupéčku sám, je večer, posledný vlak na východ. V stanici Ružomberok si ku mne prisadne starší pán s veľkým kufrom, je nápadne bledý a zadychčaný. Pomôžem mu s kufrom a vraciam sa k seriálu. Deduško si sadá a snaží sa polapiť dych, vysvetľuje mi, ako sa musel ponáhľať. Pokývem hlavou na znak porozumenia a vkladám si sluchatka do uší. Periférnym pohľadom vidím, že dedovi sa stále zle dýcha, rozopína si vrchný gombík na košeli.
„Ste v poriadku?“ pýtam sa.
„To nič, nič, len sa mi horšie dýcha, na ten vlak som sa musel veľmi ponáhľať.“ dedo sa tri krát počas jednej vety nadýchne. Na čele mu vidím kropaje potu.
Nasadím si sluchátka späť no presne v tej sekunde sa dedo nahne dopredu a padá na sedadlo oproti nemu.
„Hej pane, čo je vám?“ moje prvé reakcie nie sú práve top medicínske otázky s vysokou výťažnou hodnotou. Dedo nereaguje. Snažím sa ho posadiť no dedo úplne stratil vedomie a s ním aj svalový tonus, je ako vreco zemiakov. Prevrátim ho na podlahu v kupé, chodidlá mu trčia von z kupé. Niekoľko krát ním zalomcujem, vedomie nenaberá. Natesno si k nemu kľaknem a priložím ucho k jeho tvári. Na líci necítim jeho dych a ani hrudník sa mu nedvíha. Priložím dva prsty na krk, nič necítim, stlačím mu ukazovák na ruke a vidím, že krv nie a nie sa doň vrátiť. Strata vedomia, absencia dýchania, predĺžený kapilárny návrat. Dedovi sa zastavilo srdce a s ním aj čas.
„Pomoc, potrebujem pomoc!“ kričím. Žiadna reakcia.
„Pomoc, ľudia potrebujem pomoc! začínam panikáriť. Nikto neprichádza. Z vrecka vytiahnem telefón, zasvieti zamknutá obrazovka. Tlačítko núdzový hovor. Tento krát sa ho snažím stlačiť cielene a ako naschvál nereaguje. Na tretí intenzívny úder prsta sa začne vytáčať núdzová linka 112, zapínam reproduktor. Zvoní.
Medzitým dedovi zakloním hlavu a pozriem do úst, nevidím nič, čo by mu bránilo v dýchaní. Stratil som len hádam 45 sekúnd no zdá sa mi to ako celý život. Hlavu mu nechám zaklonenú, spájam ruky a prikladám mu ich na hrudník. Je veľký, široký, dedo má hádam aj 90 kíl. Prvé stlačenie, ide to ťažko. V reproduktore to zašumí a ozve sa ženský hlas.
„Operátor núdzovej linky, aké máte ťažkosti?“
Na sekundu zabudnem stláčať aj rozprávať naraz. Nič sa nedeje. Ticho ma preplesne a začnem stláčať hrudník.
„Pri telefóne O., nachádzam sa vo vlaku smer Košice, sme za Ružomberkom, starý pán v kupé odpadol, nedýcha a nemá hmatný pulz. Dýchacie cesty priechodné, je na zemi a stláčam mu hrudník.“ stíchnem a rátam no v tom ma operátorka preruší, úplne zabudnem rátať.
„Dobre pán O., pokračujte v stláčaní hrudníka. Na stanicu v Liptovskom Mikuláši vysielam záchranku. Je tam s Vami ešte niekto ?“
„Nie dofrasa, nikto.“ panikárim.
„Zakričte o pomoc.“ operátorka znie kľudne.
„Pomoooc, potrebujem pomoc.“ kričím z plných pľúc a zároveň stláčam. Je to riadna makačka. Ku kupé dobehne mladá revízorka, zaregistrujem ju periférnym pohľadom.
„Zoberte telefón, je tam 112ka.“ hlavou naznačujem smer k môjmu mobilu.
Revízorka ho bez slova vezme a priloží k uchu. Na tvári má výraz paniky.
„Tu je Velická, revízorka, čo mám robiť?“ informácie za touto vetou idúce už nepočujem, môj inteligentný telefón vypol hlasitý reproduktor a spravil ich konverzáciu súkromnou.
„Áno, áno, sme 8 minút pred Mikulášom.“ nejasne zachytávam rozhovor, sústredím sa na stláčanie hrudníka. Napadne mi, že by som mohol do deda aj fúknuť. V kupé je strašne málo miesta, som príliš blízko, nedočiahnem na jeho ústa. Rozhodnem sa pokračovať v top less CPR. Stláčania nerátam, nemá to zmysel. Hrudník stláčam so slepou intenzitou, neviem presne povedať ako hlboko. Podľa námahy akú vydávam a koľko potu mi po čele steká súdim, že dostatočne. Minúty bežia, ruky ma bolia, pridávajú sa kolená a kríže z tejto smutnej polohy, v ktorej sa nachádzam, revízorka s telefónom pri uchu komentuje situáciu operátorke záchranky. S vysoko nápomocnou radou mi oznamuje, že mám pokračovať. V Mikuláši bude záchranka, že oni to tam prevezmú. Neodpovedám ani slovom. Pýta sa či som unavený. Keď poviem hej, prinesie mi kávu alebo sa naskladá do tejto polohy namiesto mňa ? Bez poznámky vrtím hlavou, zatiaľ to zvládam. Pália ma ruky, ramená, držím sa na hranici paniky, hrudník stláčam už hádam hodinu keď svetlá naznačia, že sa blížime do mesta. Vlak spomaľuje v stanici, neprestávam stláčať. Vidím svetlá záchranky a počujem hlas tety na stanici oznamujúci príchod vlaku. Do vlaku naskočia ľudia v oranžových overaloch, dúfam, že nie sú cestári. Ku kupé dobehnú tri postavy, jedna z nich vlezie do kupé, prelezie po sedačkách k dedovej hlave, stále stláčam, ďalšia k nohám. Oslovia ma a kážu mi prestať, deda zdvihnú a vynesú do uličky. V sekunde ako jeho telo pristane na podlahe v uličke, jeho hrudník už stláča ďalšia postava. Zatiaľ jeden z tých prvých vytiahne ambuvak a prikladá ho na dedovu tvár. Sedím na podlahe v kupé a pozerám sa na prehnutý chrbát jedného zo záchranárov, som spotený, unavený. Dobrú minútu sa dávam dokopy. Zatiaľčo som regeneroval na podlahe, dedo má zaistenú žilu a už sa mu do nej lejú nejaké lieky. Sadám si na sedačku a pozorujem divadlo na chodbe. Záchranár lepí elektródy na holý hrudník. Na monitore defibrilátora sa objavia nejaké vlnky, všetci ruky od deda, prichádza elektrický výboj. Deda nadvihne a pľasne o zem. Záchranár nestratí ani pol sekundy a stláča hrudník v momente, kedy dedovi ruky pristanú vedľa tela. Po asi dvoch minútach prestane asi na 5 sekúnd stláčať a hlavu otáča k prístroju vedľa. Na monitore sa objaví zopár artefaktov no asi o sekundu na to aj QRS komplex nesúci správu, srdce bije. Jeden zo záchranárov sa vracia s dlhým oranžovým boardom, za 20 sekúnd na ňom dedo leží a je pripravený k transportu. Dvaja ho dvíhajú a z vlaku vystupujú dosť bizarným spôsobom.
Sedím v kupé, otrasený. V hlave mi prebleskne pohľad na ten QRS komplex na monitore. To srdce nabehlo a keďže som začal stláčať asi do minúty od jeho zastavenia, je tu šanca, že mozog nebude nejako významne poškodený.
....................................................................................
"Nasleduje stanica Poprad Tatry" zo snívania ma prebudí hlas reproduktora.
"Dovidenia." pozdraví ma dedo vstávajúc zo sedadla.
"Dovidenia." pozdravím ho aj ja.
Medicína ma riadne poznačila. To teda.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
13. 12.decembra 2015 23:10
aj keď je to vymyslené, vieš čo máš robiť v takýchto prípadoch, bude z teba dobrý doktor...
Napíš svoj komentár