Začali sa jej za svetlom črtať obrysy pre ňu známej tváre. No nevedela si spomenúť, kde ho už videla. Pridala do kroku. Cítila nádej, že jej z tej tmavej chodby pomôže vyjsť.
Túžila opäť s úsmevom sedieť na lúke vedľa svojho psa s prižmúrenými očami a tvárou otočenou do Slnka. Túžila cítiť jeho teplé lúče, ako ju hladia po tvári. Túžila sa pritúliť k svojmu krížencovi nemeckého ovčiaka a cítiť jeho teplú a huňatú srsť na pokožke.
Tvár za svetlom sviečky sa začala uškŕňať. Zľakla sa. Jeho tvár našpúlila pery a... tma. Sfúkol ju. Sfúkol tú sviečku. Sfúkol jej nádej. Opäť zostala sama a stratená. V tme.
Dokedy má ďalej hľadať svetielka? Dokedy bude ešte blúdiť v tejto tmavej chodbe, kým sa z nej dostane von? Dokedy jej stále budú svetielka nádeje zhasínané? Kedy konečne nájde večný zdroj svetla- to svoje Slnko?
Kedy konečne bude naozaj šťastná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
5. 2.febuára 2015 17:25
aj male svetielko v tme je dobry zaciatok
Napíš svoj komentár